Marián Bielik (Fajolo) a Jana Beláková (Bela) vo filme Slnko v sieti.

Marián Bielik (7. 11. 1943 – 21. 9. 2024)

Písmo: A- | A+

Marián Bielik, ktorý stvárnil hlavnú úlohu Fajola vo filme Slnko v sieti (1962) režiséra Štefana Uhra, zomrel vo veku nedožitých 81 rokov.

Keď ho Uher obsadil do filmu, bol štvrtákom na bratislavskej ŠUP-ke, kde študoval fotografiu. „Vo filme nehrám, nehrám v tom hereckom zmysle slova. Iba vytváram postavu samého seba, Spočiatku som neustále pociťoval prítomnosť kamery a celej filmovej techniky. Trochu som bol nesvoj. Ale už som si na to zvykol, teraz môj prejav je bezprostrednejší, prirodzený,“ povedal Bielik v reportáži z nakrúcania filmu v Smene v roku 1961. Bielikovu postavu v snímke nahovoril Michal Dočolomanský.

Bielik neskôr pracoval ako asistent kamery a vedúci oddelenia kamerovej a svetelnej techniky. Ako asistent kamery sa podieľal na filmoch ako 322 (r. Dušan Hanák, 1969), Nevesta hôľ (r. Martin Ťapák, 1971), Kto odchádza v daždi (r. Martin Hollý, 1974), Tetované časom (r. Zoro Záhon, 1975), Čarbanice (r. Eva Štefankovičová, 1982) či Predčasné leto (r. Otakar Krivánek, 1982).

V televíznom filme Malá anketa (r. Peter Solan, 1969) si zahral kameramana a mihol sa v televíznej snímke Kľúč (r. Jiří Vrba, 1965).

O úmrtí Mariána Bielika informovala jeho dcéra, úspešná kostýmová výtvarníčka Katarína Štrbová-Bieliková. Posledná rozlúčka s Mariánom Bielikom bude vo štvrtok 26. 9. o 10.15 h v bratislavskom Krematóriu na Hodonínskej 44.

Autor:

Marián Bielik (Fajolo) a Jana Beláková (Bela) vo filme Slnko v sieti (1962). FOTO: archív SFÚ/Zuzana Mináčová

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Libuše Jarcovjáková vo filme Ešte nie som, kým chcem byť. FOTO: Film Expanded

Roky odhaľuje intimitu cez fotografie. Tie však nehovoria len o nej

Často ju nazývajú mamou snapchatu či vizuálnou storytellerkou. Zblízka fotí celý svoj život plný zvratov a robí to už od 60. rokov minulého storočia. Na prvé počutie by sa zdalo, že jej fotografie sú iba o nej – v zmysle možností sebaprezentácie, aké dnes ponúkajú nové technológie a sociálne siete.  Dielo Libuše Jarcovjákovej však rozmer individuálneho osudu od prvej chvíle prekračuje a funguje ako sugestívny obraz doby, charakterizujúci totalitné Československo. Aj preto bol najvyšší čas, aby si výnimočnú fotografku všimol film.  Dokument Ešte nie som, kým chcem byť zachytáva jej intímny portrét. Na festivaloch už zožína úspechy a prichádza aj do našich kín. Dala jej všetko, čo má Libušu Jarcovjákovú, ocenenú titulom Osobnosť českej fotografie, katapultovala pred svetové publikum samostatná výstava vo francúzskom Arles v roku 2019.  Jej projekt Evokativ, v ktorom predstavila svoju tvorbu na fotografiách aj knižne, sa vtedy stal hlavným podujatím prestížneho fotografického festivalu Les Rencontres. Denník The Guardian ho označil za najzásadnejšiu fotografickú výstavu roka.  Po výstave sa roztrhlo vrece s filmármi, ktorí chceli s Libušou Jarcovjákovou natočiť dokument. Nechávalo ju to úplne chladnou, až kým za ňou neprišla režisérka Klára Tasovská. V nej spoznala dokumentaristku, ktorej bola ochotná dať do rúk všetko, čo má.  Klára Tasovská (1980) sa ako režisérka podieľala na snímkach ako Pevnost...
Zobraziť všetky články