Marián Bielik (Fajolo) a Jana Beláková (Bela) vo filme Slnko v sieti.

Marián Bielik (7. 11. 1943 – 21. 9. 2024)

Písmo: A- | A+

Marián Bielik, ktorý stvárnil hlavnú úlohu Fajola vo filme Slnko v sieti (1962) režiséra Štefana Uhra, zomrel vo veku nedožitých 81 rokov.

Keď ho Uher obsadil do filmu, bol štvrtákom na bratislavskej ŠUP-ke, kde študoval fotografiu. „Vo filme nehrám, nehrám v tom hereckom zmysle slova. Iba vytváram postavu samého seba, Spočiatku som neustále pociťoval prítomnosť kamery a celej filmovej techniky. Trochu som bol nesvoj. Ale už som si na to zvykol, teraz môj prejav je bezprostrednejší, prirodzený,“ povedal Bielik v reportáži z nakrúcania filmu v Smene v roku 1961. Bielikovu postavu v snímke nahovoril Michal Dočolomanský.

Bielik neskôr pracoval ako asistent kamery a vedúci oddelenia kamerovej a svetelnej techniky. Ako asistent kamery sa podieľal na filmoch ako 322 (r. Dušan Hanák, 1969), Nevesta hôľ (r. Martin Ťapák, 1971), Kto odchádza v daždi (r. Martin Hollý, 1974), Tetované časom (r. Zoro Záhon, 1975), Čarbanice (r. Eva Štefankovičová, 1982) či Predčasné leto (r. Otakar Krivánek, 1982).

V televíznom filme Malá anketa (r. Peter Solan, 1969) si zahral kameramana a mihol sa v televíznej snímke Kľúč (r. Jiří Vrba, 1965).

O úmrtí Mariána Bielika informovala jeho dcéra, úspešná kostýmová výtvarníčka Katarína Štrbová-Bieliková. Posledná rozlúčka s Mariánom Bielikom bude vo štvrtok 26. 9. o 10.15 h v bratislavskom Krematóriu na Hodonínskej 44.

Autor:

Marián Bielik (Fajolo) a Jana Beláková (Bela) vo filme Slnko v sieti (1962). FOTO: archív SFÚ/Zuzana Mináčová

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Film Potopa režiséra Martina Gondu získal päť sošiek ocenenia Slnko v sieti a šiestou je divácka cena. Foto: SFTA/Zdenko Hanout

Slnko v sieti: Buďme ostražití

Keď som už tu, tak skúsim, zažartoval a skromno-zvodne sa usmial pod fúz Maroš Kramár. Pri vyhlásení laureáta ocenenia Slnko v sieti za najlepší hraný film roku 2025 si vzal bez škrupulí ponúknutý priestor slobodne sa vyjadriť. Vyzretá osobnosť svojej generácie, herec neprávom potopený v komerčnej zábave, typ, ktorý by sa patrilo vidieť v slovenskom filme v krásnej, hlbokej úlohe, si zo samého žartu aj povzdychol, že vlani nič nenatočil. Stojac pred plnou sálou bratislavskej Starej tržnice však nechcel hovoriť o sebe. Rozprával o športovcoch, vedcoch, umelcoch, ktorí reprezentujú našu krajinu vo svete. Predovšetkým však hovoril o filmároch z domácej scény prepojených na celú Európu. Pretože práve im patril štvrtkový večer plný oslavy. Herec Maroš Kramár na odovzdávaní ocenení Slnko v sieti 2026. Foto: SFTA/Zdenko Hanout Slovo, ktorému sa nedalo vyhnúť Maroš Kramár vyzdvihol najväčšie úspechy našej filmárskej obce v blízkom aj ďalekom svete, veď ich stále pribúda. A keďže ide o umeleckú produkciu zákonite reflektujúcu svet, v ktorom žijeme, nevidel najmenší dôvod nebyť angažovaným. Pomaly a iste tak smeroval k slovu, ktorému sa už nedalo vyhnúť: hanba. Adresoval ho presne a priamo: premiérovi Slovenskej republiky, vládnej garnitúre, ministerstvu kultúry a jeho reprezentácii a napokon verejnoprávnej televízii. Tá sa totiž práve unúvala nepodať divákom na Slovensku správu o tom, akí ľudia dnes pôsobia vo filmovej brandži, ako...
recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca Záber z filmu Posledný Hebrej z Hlohovca. Foto: Filmtopia

recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca

Hlohovec. Mesto s bohatou históriou, podľa archeológov osídlené už v paleolite. Prvá písomná zmienka zo začiatku 12. storočia. Traduje sa, že bolo pomenované podľa hlohu, kríka s ostročervenými plodmi a vetvičkami ozbrojenými pichľavými ostňami. A traduje sa, že Kristova tŕňová koruna bola uvitá práve z neho. Mesto, ktoré sa stalo hlavným dejiskom nového filmu dokumentaristu Arnolda Kojnoka Posledný Hebrej z Hlohovca (2026). Pred druhou svetovou vojnou tvorili Židia v Hlohovci približne desatinu obyvateľstva, vyše osemsto duší. Po vojne sa ich vrátilo necelých 40 a dnes tam ich prítomnosť vôbec necítiť. Demografický oblúk, žiaľ, vôbec nie ojedinelý pre „slovákštátne“ mestské osídlenia, no i tak nástojčivo hodný zaznamenania, popísania, zopakovania, poučenia, zaujatia stanoviska. Autorského, ale najmä diváckeho. Vo filme totiž okrem mnohého iného napríklad prebehne takýto rozhovor preživšej pani a režiséra: „Čo chceli, to robili. Došli a si zobrali. Otvorili skriňu, zvesili obraz...“ „A vy ste poznali tých ľudí?“ „Samozrejme.“ „A im to nebolo trápne?“ „Nie.“ A iný pán z tvárí Hlohovčanov po svojom návrate domov vyčítal: „A vy ste sa vrátili? To sklamanie, že sme to prežili...“ Zvykneme takéto správy vyvažovať vyzdvihovaním tých, ktorí Židom počas holokaustu pomáhali. Aj v Kojnokovej snímke sa takí nájdu. Nesporne si zaslúžia našu hlbokú úctu a obdiv, hoci nie morálne, no reálne boli v ringu ľahkou mušou váhou proti superťažkej. Na oficiálnej internetovej stránke...
Zobraziť všetky články