Záber z filmu Zakáľačka u starej mamy (r. Eugen Šinko) / Zdroj: Slovenský filmový ústav
Písmo: A- | A+

Marián Labuda starší sa narodil pred 80 rokmi – 28. októbra. Herec známy z divadla, filmu, televízie či rozhlasu zomrel po náhlom kolapse na začiatku januára 2018 vo veku 73 rokov.

Marián Labuda pochádzal z krajčírskej rodiny z Hontianskych Nemiec. Divadelnú fakultu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave absolvoval v roku 1965. Režisér Peter Solan ho v tom istom roku ho aj so spolužiakom Stanom Dančiakom obsadil do filmu Kým sa skončí táto noc, v ktorom stvárnili rozpačitých svetákov Miloša a Kvetinku. V tejto vynikajúcej, hoci mierne zabudnutej snímke debutovali ako dokonale zohratá dvojica. „Zvuk bol snímaný kontaktne, čo u nás v tej dobe nebolo zvykom. Herecky bol film postavený na improvizácii. Tibor Vichta napísal scenár, my sme však nič pevné v rukách nemali. Režisér nám iba vysvetlil, o čom má byť tá-ktorá scéna, ostatné bolo na nás. Aj to bol prejav slobody – nemuseli sme si dávať pozor na ústa,“ povedal Marián Labuda pri príležitosti vydania DVD filmu.

So Stanom Dančiakom tvorili nerozlučnú dvojicu už počas štúdia. Na VŠMU založili divadelný krúžok, kde mimo školských osnov nacvičili Mrožkove jednoaktovky Veselica a Striptíz i mnoho iných hier.

Hneď po škole sa Marián Labuda stal členom našej prvej scény. V roku 1968 spoluzakladal generačné Divadlo na Korze, ktoré po zákaze činnosti nahradil angažmán na Novej scéne (1971 – 1989). Od roku 1990 bol opäť členom Slovenského národného divadla.

Svoje herecké majstrovstvo preukázal aj na popredných scénach v Českej republike vrátane Národného divadla v Brne, Mestského divadla v Zlíne a Divadla na Vinohradoch v Prahe, ako aj v bratislavských divadlách Aréna a Astorka Korzo ’90. Na javisku vynikol v úlohách ako Estragon v Beckettovom Čakaní na Godota (1968), tajomník v Stodolovej hre Čaj u pána senátora (1992), Leon v hre Jeana-Clauda Grumberga Krajčírky (2002), Jozef Tiso v rovnomenej monodráme Rastislava Balleka (2005), Čebutykin v Čechovových Troch sestrách (2008), ďalej v hre Zlatí chlapci (2010) Neila Simona, v Goldoniho komédii Vejár (2010) či v dráme Petra Pavlaca Moja mama mala brata (2013). V roku 2014 prekvapil verejnosť nečakaným rozhodnutím, že s herectvom definitívne končí.

Počas svojej úspešnej kariéry sa objavil vo viac ako 50 českých a slovenských filmoch. V 80. rokoch patril k najvyťaženejším hercom v bývalom Československu a zároveň sa stal najčastejšie obsadzovaným slovenským hercom v českých filmoch. Začiatkom 80. rokov mu Juraj Herz zveril hlavnú úlohu mafiána Carmella v komédii Buldoci a třešně, neskôr si zahral cigánskeho baróna Tancoša v kriminálke Radikálni řez (r. Dušan Klein, 1983), farára Dorendu v dráme Dobří holubi se vracejí (r. Dušan Klein, 1988) či hlavnú úlohu v Kráľovi Ubu (r. F. A. Brabec, 1995). Po boku Glenn Close si zahral v britsko-americko-japonskom filme Istvána Szabóa Stretnutie s Venušou (1991).

K jeho najznámejším filmovým postavám patrí šofér Pávek v snímke Vesničko má středisková (r. Jiří Menzel, 1985) v roku 1987 nominovanej na Oscara. V postave Pávka ma videl len režisér Menzel. Všetci ostatní boli proti. Keď ma predstavili Svěrákovi, smutne pokýval hlavou a povedal: ,Čo sa dá robiť.‘ Dodal však, že Jirka Menzel mu hovoril, že mám dobré srdce, tak sa uvidí. A kľúč je asi v tom, že som Menzelove slová potvrdil,“ povedal pred rokmi v rozhovore pre Pravdu Labuda, ktorého Menzel obsadil aj do ďalších svojich filmov.

Na Slovensku neprehliadnuteľne stvárnil Ondráša Machuľu v televíznej adaptácii Kukučínovej poviedky Neprebudený (r. Jozef Zachar, 1965) aj grófa Erdödyho v Pachovi, hybskom zbojníkovi (r. Martin Ťapák, 1975). Do troch svojich filmov – Záhrada (1995), Orbis Pictus (1997) a Krajinka (2000) – ho obsadil režisér Martin Šulík. Za svoju nezabudnuteľnú úlohu Jakubovho otca vo filme Záhrada získal Českého leva za najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe. „Nechcel byť realisticky popisný, to sa mu zdalo málo. Mal dar vyjadriť komplikovaný charakter prostredníctvom dramatickej skratky. Často provokoval režiséra aj kolegov, aby zachoval radosť z objavovania postavy,“ povedal na poslednej rozlúčke s Mariánom Labudom Martin Šulík.

Marián Labuda ako stálica divadelnej scény spolupracoval aj namnohých rozhlasových hrách, z ktorých pripomeňme Pána prsteňov Baudolina, kde sa zhostil úlohy rozprávača. Oba projekty v réžii Jara Riháka sa nahrávali netradičným spôsobom – herci na spoločných scénach nepracovali spolu, ale každý nahral svoje repliky individuálne, pričom reagoval na už predtým nahrané dialógy.

Významnú časť svojej tvorby Labuda venoval detskému divákovi, ako napríklad vrozprávkach Kráľ Drozdia brada (r. Miloslav Luther, 1984), Falošný princ (1984, r. Dušan Rapoš), Lotrando a Zubejda (r. Karel Smyczek, 1997) alebo v seriáli Arabela sa vracia (r. Václav Vorlíček, 1993). Labudovou poslednou rolou sa stala postava cukrára v úspešnej rozprávke Anjel pána 2 (2016) v réžii Jiřího Stracha.

Záber z filmu Zakáľačka u starej mamy (r. Eugen Šinko) / Zdroj: Slovenský filmový ústav

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

klasika art film 2026 Darina Rolincová vo filme F.T. na cestách. Foto: archív SFÚ

Slovenská filmová klasika na Art Filme 2026

Medzinárodný filmový festival Art Film Košice (19. – 25. júna 2026) uvedie v sekcii Rodinné filmové striebro desať filmov zo zbierok Slovenského filmového ústavu. Takmer všetky sú digitálne zreštaurované. Chronologický prierez naprieč štyrmi desaťročiami – od bezprostredne povojnových dokumentov a obžalôb z rokov 1945 a 1946 cez novovlnnú éru až po neskorý socializmus – ponúkne mix hraných filmov, dokumentárnych snímok aj propagandistických aktualít, mnohé z nich od kľúčových osobností slovenskej kinematografie. Sekcia Rodinné filmové striebro je tradičnou súčasťou programu MFF Art Film pod garanciou Slovenského filmového ústavu. Tohtoročný výber zostavili filmoví historici a teoretici – Martin Palúch (umelecký riaditeľ festivalu), Martin Kaňuch (zostavovateľ Medzinárodnej súťaže krátkych filmov) a Marián Hausner (riaditeľ Filmového archívu SFÚ). Povojnové dokumenty a obžaloby (1945 – 1948) Hneď štyri snímky výberu zachytávajú filmovú odpoveď na druhú svetovú vojnu, Slovenské národné povstanie a obdobie tesne po vojne, keď sa pripravovali povojnové súdne procesy s predstaviteľmi vojnového slovenského štátu. Snímka jedného zo zakladateľov slovenskej kinematografie Za slobodu (r. Paľo Bielik, 1945) sa skladá najmä z autentického materiálu nakrúteného počas Slovenského národného povstania. Bielik sa povstania zúčastnil ako propagandistický pracovník a film sa stal kľúčovým archívnym zdrojom pre neskoršie dokumenty o SNP. Premietať sa budú aj dva montážne dokumenty...
Anton Trón Herec Anton Trón na civilnej fotografii. Foto: archív SFÚ

Anton Trón

Herec Anton Trón začínal ako ochotník, filmová a televízna kamera si ho „našla“ už ako skúseného a etablovaného divadelného herca. Počas svojej filmovej kariéry spolupracoval s výraznými režisérskymi osobnosťami, účinkoval v kľúčových i divácky obľúbených filmoch slovenskej kinematografie. V júni si pripomíname 100. výročie jeho narodenia. Anton Trón začínal v amatérskom divadle vo Svite ako ochotník. Získal tu bohaté herecké skúsenosti. K profesionálnemu divadlu sa dostal v roku 1957, keď nastúpil do Krajového divadla v Spišskej Novej Vsi. Divadlo sa pre neho z koníčka stalo profesiou. V tamojšom divadle v rokoch 1960 – 1963 pôsobil aj ako umelecký šéf. Keď v roku 1963 túto scénu zrušili, Trón sa dostal do činohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Aj tu bol neskôr, v rokoch 1980 – 1983, umeleckým šéfom. Na divadelnom javisku sa Trón „našiel“, herectvo bolo pre neho poslaním. Vychádzalo z jeho vrodeného talentu a citlivej intuície. V osemdesiatych rokoch ho kritika nazývala „stodolovským“ hercom, pretože hral ústredné postavy až v troch hrách Ivana Stodolu. Išlo o tragikomické typy, ktoré mu najviac vyhovovali a najlepšie sa v nich cítil. Jeho repertoár však obsahoval širokú škálu náročných postáv vážneho i komediálneho žánru. „Veľká je pravda v tom, že niet veľkých a malých rolí, všetky sú krásne, ak sú živo napísané, ak majú čo povedať divákovi,“ povedal v tejto súvislosti pre Prešovské noviny v roku 1984. Ružové sny aj Nevera...
Peter Kováčik Spisovateľ, scenárista a dramatik Peter Kováčik. Foto: archív SFÚ

Peter Kováčik

Slovenský spisovateľ, dramatik a scenárista Peter Kováčik oslávil v týchto dňoch 90. narodeniny. Narodil sa 6. júna 1936 v Čiernom Balogu. Literárne debutoval v šesťdesiatych rokoch poviedkovou zbierkou Portréty. Vo svojej tvorbe sa sústreďoval najmä na osudy obyčajných ľudí, často stojacich na okraji spoločnosti. Charakteristické sú pre neho sociálne a humánne motívy. Zaujímali ho tiež morálne konflikty človeka, ale vracal sa ja k téme vojen a tiež spoločenských problémov. Rodný kraj sa stal častou inšpiráciou pre jeho obsiahlu tvorbu. Po štúdiách sa venoval novinárskej a redakčnej práci, neskôr pôsobil v kultúrnych inštitúciách a médiách. Jeho prózy sa vyznačujú zmyslom pre realistické zobrazenie života, psychologickú kresbu postáv a citlivé vnímanie spoločenských premien. V jeho dielach sa stretávame s témami rodiny, lásky, priateľstva, spoločenskej spravodlivosti, ale aj osamelosti či hľadania životných istôt. Výrazne sa venoval aj dramatickej tvorbe. Rozhlasové hry a scenáre mu umožnili osloviť široké publikum. Jeho meno sa spája aj s televíznou a filmovou tvorbou, kde dokázal preniesť literárnu skúsenosť do jazyka obrazu a dialógu. Vďaka tejto všestrannosti patrí medzi autorov, ktorí významne prispeli k prepájaniu literatúry s ďalšími druhmi umenia. Nevera po slovensky aj Soľ nad zlato Charakteristickou črtou jeho tvorby je humanistický pohľad na človeka. Ani v zložitých životných situáciách nestráca vieru...
Zobraziť všetky články