Záber z filmu Zakáľačka u starej mamy (r. Eugen Šinko) / Zdroj: Slovenský filmový ústav
Písmo: A- | A+

Marián Labuda starší sa narodil pred 80 rokmi – 28. októbra. Herec známy z divadla, filmu, televízie či rozhlasu zomrel po náhlom kolapse na začiatku januára 2018 vo veku 73 rokov.

Marián Labuda pochádzal z krajčírskej rodiny z Hontianskych Nemiec. Divadelnú fakultu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave absolvoval v roku 1965. Režisér Peter Solan ho v tom istom roku ho aj so spolužiakom Stanom Dančiakom obsadil do filmu Kým sa skončí táto noc, v ktorom stvárnili rozpačitých svetákov Miloša a Kvetinku. V tejto vynikajúcej, hoci mierne zabudnutej snímke debutovali ako dokonale zohratá dvojica. „Zvuk bol snímaný kontaktne, čo u nás v tej dobe nebolo zvykom. Herecky bol film postavený na improvizácii. Tibor Vichta napísal scenár, my sme však nič pevné v rukách nemali. Režisér nám iba vysvetlil, o čom má byť tá-ktorá scéna, ostatné bolo na nás. Aj to bol prejav slobody – nemuseli sme si dávať pozor na ústa,“ povedal Marián Labuda pri príležitosti vydania DVD filmu.

So Stanom Dančiakom tvorili nerozlučnú dvojicu už počas štúdia. Na VŠMU založili divadelný krúžok, kde mimo školských osnov nacvičili Mrožkove jednoaktovky Veselica a Striptíz i mnoho iných hier.

Hneď po škole sa Marián Labuda stal členom našej prvej scény. V roku 1968 spoluzakladal generačné Divadlo na Korze, ktoré po zákaze činnosti nahradil angažmán na Novej scéne (1971 – 1989). Od roku 1990 bol opäť členom Slovenského národného divadla.

Svoje herecké majstrovstvo preukázal aj na popredných scénach v Českej republike vrátane Národného divadla v Brne, Mestského divadla v Zlíne a Divadla na Vinohradoch v Prahe, ako aj v bratislavských divadlách Aréna a Astorka Korzo ’90. Na javisku vynikol v úlohách ako Estragon v Beckettovom Čakaní na Godota (1968), tajomník v Stodolovej hre Čaj u pána senátora (1992), Leon v hre Jeana-Clauda Grumberga Krajčírky (2002), Jozef Tiso v rovnomenej monodráme Rastislava Balleka (2005), Čebutykin v Čechovových Troch sestrách (2008), ďalej v hre Zlatí chlapci (2010) Neila Simona, v Goldoniho komédii Vejár (2010) či v dráme Petra Pavlaca Moja mama mala brata (2013). V roku 2014 prekvapil verejnosť nečakaným rozhodnutím, že s herectvom definitívne končí.

Počas svojej úspešnej kariéry sa objavil vo viac ako 50 českých a slovenských filmoch. V 80. rokoch patril k najvyťaženejším hercom v bývalom Československu a zároveň sa stal najčastejšie obsadzovaným slovenským hercom v českých filmoch. Začiatkom 80. rokov mu Juraj Herz zveril hlavnú úlohu mafiána Carmella v komédii Buldoci a třešně, neskôr si zahral cigánskeho baróna Tancoša v kriminálke Radikálni řez (r. Dušan Klein, 1983), farára Dorendu v dráme Dobří holubi se vracejí (r. Dušan Klein, 1988) či hlavnú úlohu v Kráľovi Ubu (r. F. A. Brabec, 1995). Po boku Glenn Close si zahral v britsko-americko-japonskom filme Istvána Szabóa Stretnutie s Venušou (1991).

K jeho najznámejším filmovým postavám patrí šofér Pávek v snímke Vesničko má středisková (r. Jiří Menzel, 1985) v roku 1987 nominovanej na Oscara. V postave Pávka ma videl len režisér Menzel. Všetci ostatní boli proti. Keď ma predstavili Svěrákovi, smutne pokýval hlavou a povedal: ,Čo sa dá robiť.‘ Dodal však, že Jirka Menzel mu hovoril, že mám dobré srdce, tak sa uvidí. A kľúč je asi v tom, že som Menzelove slová potvrdil,“ povedal pred rokmi v rozhovore pre Pravdu Labuda, ktorého Menzel obsadil aj do ďalších svojich filmov.

Na Slovensku neprehliadnuteľne stvárnil Ondráša Machuľu v televíznej adaptácii Kukučínovej poviedky Neprebudený (r. Jozef Zachar, 1965) aj grófa Erdödyho v Pachovi, hybskom zbojníkovi (r. Martin Ťapák, 1975). Do troch svojich filmov – Záhrada (1995), Orbis Pictus (1997) a Krajinka (2000) – ho obsadil režisér Martin Šulík. Za svoju nezabudnuteľnú úlohu Jakubovho otca vo filme Záhrada získal Českého leva za najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe. „Nechcel byť realisticky popisný, to sa mu zdalo málo. Mal dar vyjadriť komplikovaný charakter prostredníctvom dramatickej skratky. Často provokoval režiséra aj kolegov, aby zachoval radosť z objavovania postavy,“ povedal na poslednej rozlúčke s Mariánom Labudom Martin Šulík.

Marián Labuda ako stálica divadelnej scény spolupracoval aj namnohých rozhlasových hrách, z ktorých pripomeňme Pána prsteňov Baudolina, kde sa zhostil úlohy rozprávača. Oba projekty v réžii Jara Riháka sa nahrávali netradičným spôsobom – herci na spoločných scénach nepracovali spolu, ale každý nahral svoje repliky individuálne, pričom reagoval na už predtým nahrané dialógy.

Významnú časť svojej tvorby Labuda venoval detskému divákovi, ako napríklad vrozprávkach Kráľ Drozdia brada (r. Miloslav Luther, 1984), Falošný princ (1984, r. Dušan Rapoš), Lotrando a Zubejda (r. Karel Smyczek, 1997) alebo v seriáli Arabela sa vracia (r. Václav Vorlíček, 1993). Labudovou poslednou rolou sa stala postava cukrára v úspešnej rozprávke Anjel pána 2 (2016) v réžii Jiřího Stracha.

Záber z filmu Zakáľačka u starej mamy (r. Eugen Šinko) / Zdroj: Slovenský filmový ústav

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ján Zimmer so synom Richardom na Seneckých jazerách. Foto: archív R. Zimmera / Hudobný život

Ján Zimmer

V máji si pripomíname 100 rokov od narodenia hudobného skladateľa, klavírneho a organového virtuóza Jána Zimmera. Hoci sa primárne nevenoval filmovej hudbe, v 50. a 60. rokoch minulého storočia bol autorom hudby k viacerým dlhometrážnym aj krátkometrážnym dielam. Najvýznačnejšou sa stala jeho práca na filme Štefana Uhra Organ (1964). Ten prekročil hranice dobovej kinematografie a ukázal, že aj hudba môže byť rovnocenným výrazovým a významovým prostriedkom filmu. Ján Zimmer sa narodil 16. mája 1926 a zomrel 21. januára 1993. Ján Zimmer absolvoval štúdium hry na organe, na klavíri a štúdium kompozície na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Bol žiakom hudobného skladateľa Eugena Suchoňa, ktorý mu ako pedagóg poskytol mimoriadne pevné technické základy. „Skutočnosť, že Zimmer bol jeho jediným absolventom kompozície, svedčí o jeho osobitnom postavení v slovenskej hudbe. (...) Suchoň u Zimmera vycizeloval skladateľské remeslo, založené na zvládnutí kontrapunktu, širokom harmonickom myslení a schopnosti tvoriť výraznú melodiku,“ píše v prvom tohtoročnom čísle časopisu Hudobný život koncertný gitarista a hudobný publicista Ondrej Veselý. V rokoch 1948 a 1949 Zimmer študoval kompozíciu na Hudobnej akadémii v Budapešti a v Salzburgu. Pracoval aj ako hudobný redaktor Československého rozhlasu, pedagóg Štátneho konzervatória a od roku 1952 sa venoval výlučne komponovaniu, príležitostne aj klavírnej koncertnej činnosti. V jeho tvorbe prevládali inštrumentálne a orchestrálne diela, bol...
Deň slovenského filmu 2026 Návštevníci Dňa slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta

ohlasy Deň slovenského filmu 2026

V uplynulých rokoch sa už jedenásťkrát konal Týždeň slovenského filmu, ktorý počas jedného týždňa priniesol divákom to najlepšie z domácej filmovej produkcie predchádzajúceho roka (alebo takmer všetko) a v troch-štyroch popoludniach aj bilančné hodnotenia hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby (niekedy aj filmovej kritiky) v rovnakom období. Tohto roku sa podujatie v dôsledku konsolidácie „scvrklo“ na Deň slovenského filmu 2026. Tak sa nazývalo, ale nebola to celkom pravda, lebo projekcie filmov pre verejnosť boli v bratislavskom Kine Lumière rozložené na päť dní. Diskusia o vlaňajšej tvorbe sa však naozaj zmestila do jedného nabitého dňa. Hraný film 2025 v znamení debutov Dramaturgička a koordinátorka podujatia Mária Ferenčuhová sa rozhodla upustiť od formy výročného bilancovania (referát, koreferát). V spolupráci s autormi príspevkov sa sústredila na užšie vymedzené témy, ktoré sa pri jednotlivých filmových rodoch aktuálne „núkali“. Utorkové predpoludnie (12. mája) patrilo úvahám o hranom filme. Otvorila ho Katarína Mišíková, ktorá sa venovala trom filmom vlaňajších debutantov, teda snímkam Hore je nebo, v doline som ja Kataríny Gramatovej, Potopa Martina Gondu a Nepela Gregora Valentoviča. Katarína Mišíková na Dni slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta Poukázala na to, že táto trojica filmov nie je iba náhodným zoskupením debutov vplyvom okolností (ako sa stávalo v minulosti) – aktuálnych debutantov spája veková blízkosť, rozpoznateľné generačné gesto, spoločné kognitívne pozadie, vzťah k tradícii....
Záber z filmu Postav dom, zasaď strom režiséra Juraja Jakubiska. Foto: Václav Polák

nový pohľad Postav dom, zasaď strom

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý nakrútil režisér Juraj Jakubisko. Juraj Jakubisko sa – podobne ako Peter Solan – po takmer desaťročnej „prestávke“ strávenej v Krátkom filme mohol koncom sedemdesiatych rokov opäť vrátiť na Kolibu. Kým Solan priniesol súčasný príbeh o inakosti zdravotne znevýhodneného dievčatka podľa predlohy Márie Ďuríčkovej A pobežím až na kraj sveta (1979), Jakubisko siahol po svojom blízkom motíve východniarskej dediny vo filme Postav dom, zasaď strom (1979). Oba filmy sa však, prirodzene, líšia od ich tvorby zo šesťdesiatych rokov, najmä výberom tém a literárnych predlôh, ale aj vplyvom normalizačných zásahov. Zatiaľ čo Solan citlivo zachytáva svet detskými očami, Jakubisko predstavuje neprispôsobivého rebela bez príčiny, ktorý sa ocitá v odľahlej dedine akoby „pánu Bohu za chrbtom“. Prečítajte si aj článok Márie Ferenčuhovej Trojitý (ne)spadnutý Nepela Foto: Archív SFÚ Podobné ciele, odlišné cesty Tému inakosti v rámci sociálnej skupiny, zdá sa, reflektujú vo svojich „comeback“ filmoch obaja tvorcovia, pričom zároveň ponúkajú aj pestrú škálu dedinských typov príznačných pre dané obdobie. Solanov detský film si napriek posunu v poetike zachováva prvky...
Zobraziť všetky články