Záber z filmu Zakáľačka u starej mamy (r. Eugen Šinko) / Zdroj: Slovenský filmový ústav
Písmo: A- | A+

Marián Labuda starší sa narodil pred 80 rokmi – 28. októbra. Herec známy z divadla, filmu, televízie či rozhlasu zomrel po náhlom kolapse na začiatku januára 2018 vo veku 73 rokov.

Marián Labuda pochádzal z krajčírskej rodiny z Hontianskych Nemiec. Divadelnú fakultu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave absolvoval v roku 1965. Režisér Peter Solan ho v tom istom roku ho aj so spolužiakom Stanom Dančiakom obsadil do filmu Kým sa skončí táto noc, v ktorom stvárnili rozpačitých svetákov Miloša a Kvetinku. V tejto vynikajúcej, hoci mierne zabudnutej snímke debutovali ako dokonale zohratá dvojica. „Zvuk bol snímaný kontaktne, čo u nás v tej dobe nebolo zvykom. Herecky bol film postavený na improvizácii. Tibor Vichta napísal scenár, my sme však nič pevné v rukách nemali. Režisér nám iba vysvetlil, o čom má byť tá-ktorá scéna, ostatné bolo na nás. Aj to bol prejav slobody – nemuseli sme si dávať pozor na ústa,“ povedal Marián Labuda pri príležitosti vydania DVD filmu.

So Stanom Dančiakom tvorili nerozlučnú dvojicu už počas štúdia. Na VŠMU založili divadelný krúžok, kde mimo školských osnov nacvičili Mrožkove jednoaktovky Veselica a Striptíz i mnoho iných hier.

Hneď po škole sa Marián Labuda stal členom našej prvej scény. V roku 1968 spoluzakladal generačné Divadlo na Korze, ktoré po zákaze činnosti nahradil angažmán na Novej scéne (1971 – 1989). Od roku 1990 bol opäť členom Slovenského národného divadla.

Svoje herecké majstrovstvo preukázal aj na popredných scénach v Českej republike vrátane Národného divadla v Brne, Mestského divadla v Zlíne a Divadla na Vinohradoch v Prahe, ako aj v bratislavských divadlách Aréna a Astorka Korzo ’90. Na javisku vynikol v úlohách ako Estragon v Beckettovom Čakaní na Godota (1968), tajomník v Stodolovej hre Čaj u pána senátora (1992), Leon v hre Jeana-Clauda Grumberga Krajčírky (2002), Jozef Tiso v rovnomenej monodráme Rastislava Balleka (2005), Čebutykin v Čechovových Troch sestrách (2008), ďalej v hre Zlatí chlapci (2010) Neila Simona, v Goldoniho komédii Vejár (2010) či v dráme Petra Pavlaca Moja mama mala brata (2013). V roku 2014 prekvapil verejnosť nečakaným rozhodnutím, že s herectvom definitívne končí.

Počas svojej úspešnej kariéry sa objavil vo viac ako 50 českých a slovenských filmoch. V 80. rokoch patril k najvyťaženejším hercom v bývalom Československu a zároveň sa stal najčastejšie obsadzovaným slovenským hercom v českých filmoch. Začiatkom 80. rokov mu Juraj Herz zveril hlavnú úlohu mafiána Carmella v komédii Buldoci a třešně, neskôr si zahral cigánskeho baróna Tancoša v kriminálke Radikálni řez (r. Dušan Klein, 1983), farára Dorendu v dráme Dobří holubi se vracejí (r. Dušan Klein, 1988) či hlavnú úlohu v Kráľovi Ubu (r. F. A. Brabec, 1995). Po boku Glenn Close si zahral v britsko-americko-japonskom filme Istvána Szabóa Stretnutie s Venušou (1991).

K jeho najznámejším filmovým postavám patrí šofér Pávek v snímke Vesničko má středisková (r. Jiří Menzel, 1985) v roku 1987 nominovanej na Oscara. V postave Pávka ma videl len režisér Menzel. Všetci ostatní boli proti. Keď ma predstavili Svěrákovi, smutne pokýval hlavou a povedal: ,Čo sa dá robiť.‘ Dodal však, že Jirka Menzel mu hovoril, že mám dobré srdce, tak sa uvidí. A kľúč je asi v tom, že som Menzelove slová potvrdil,“ povedal pred rokmi v rozhovore pre Pravdu Labuda, ktorého Menzel obsadil aj do ďalších svojich filmov.

Na Slovensku neprehliadnuteľne stvárnil Ondráša Machuľu v televíznej adaptácii Kukučínovej poviedky Neprebudený (r. Jozef Zachar, 1965) aj grófa Erdödyho v Pachovi, hybskom zbojníkovi (r. Martin Ťapák, 1975). Do troch svojich filmov – Záhrada (1995), Orbis Pictus (1997) a Krajinka (2000) – ho obsadil režisér Martin Šulík. Za svoju nezabudnuteľnú úlohu Jakubovho otca vo filme Záhrada získal Českého leva za najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe. „Nechcel byť realisticky popisný, to sa mu zdalo málo. Mal dar vyjadriť komplikovaný charakter prostredníctvom dramatickej skratky. Často provokoval režiséra aj kolegov, aby zachoval radosť z objavovania postavy,“ povedal na poslednej rozlúčke s Mariánom Labudom Martin Šulík.

Marián Labuda ako stálica divadelnej scény spolupracoval aj namnohých rozhlasových hrách, z ktorých pripomeňme Pána prsteňov Baudolina, kde sa zhostil úlohy rozprávača. Oba projekty v réžii Jara Riháka sa nahrávali netradičným spôsobom – herci na spoločných scénach nepracovali spolu, ale každý nahral svoje repliky individuálne, pričom reagoval na už predtým nahrané dialógy.

Významnú časť svojej tvorby Labuda venoval detskému divákovi, ako napríklad vrozprávkach Kráľ Drozdia brada (r. Miloslav Luther, 1984), Falošný princ (1984, r. Dušan Rapoš), Lotrando a Zubejda (r. Karel Smyczek, 1997) alebo v seriáli Arabela sa vracia (r. Václav Vorlíček, 1993). Labudovou poslednou rolou sa stala postava cukrára v úspešnej rozprávke Anjel pána 2 (2016) v réžii Jiřího Stracha.

Záber z filmu Zakáľačka u starej mamy (r. Eugen Šinko) / Zdroj: Slovenský filmový ústav

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Film Potopa režiséra Martina Gondu získal päť sošiek ocenenia Slnko v sieti a šiestou je divácka cena. Foto: SFTA/Zdenko Hanout

Slnko v sieti: Buďme ostražití

Keď som už tu, tak skúsim, zažartoval a skromno-zvodne sa usmial pod fúz Maroš Kramár. Pri vyhlásení laureáta ocenenia Slnko v sieti za najlepší hraný film roku 2025 si vzal bez škrupulí ponúknutý priestor slobodne sa vyjadriť. Vyzretá osobnosť svojej generácie, herec neprávom potopený v komerčnej zábave, typ, ktorý by sa patrilo vidieť v slovenskom filme v krásnej, hlbokej úlohe, si zo samého žartu aj povzdychol, že vlani nič nenatočil. Stojac pred plnou sálou bratislavskej Starej tržnice však nechcel hovoriť o sebe. Rozprával o športovcoch, vedcoch, umelcoch, ktorí reprezentujú našu krajinu vo svete. Predovšetkým však hovoril o filmároch z domácej scény prepojených na celú Európu. Pretože práve im patril štvrtkový večer plný oslavy. Herec Maroš Kramár na odovzdávaní ocenení Slnko v sieti 2026. Foto: SFTA/Zdenko Hanout Slovo, ktorému sa nedalo vyhnúť Maroš Kramár vyzdvihol najväčšie úspechy našej filmárskej obce v blízkom aj ďalekom svete, veď ich stále pribúda. A keďže ide o umeleckú produkciu zákonite reflektujúcu svet, v ktorom žijeme, nevidel najmenší dôvod nebyť angažovaným. Pomaly a iste tak smeroval k slovu, ktorému sa už nedalo vyhnúť: hanba. Adresoval ho presne a priamo: premiérovi Slovenskej republiky, vládnej garnitúre, ministerstvu kultúry a jeho reprezentácii a napokon verejnoprávnej televízii. Tá sa totiž práve unúvala nepodať divákom na Slovensku správu o tom, akí ľudia dnes pôsobia vo filmovej brandži, ako...
recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca Záber z filmu Posledný Hebrej z Hlohovca. Foto: Filmtopia

recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca

Hlohovec. Mesto s bohatou históriou, podľa archeológov osídlené už v paleolite. Prvá písomná zmienka zo začiatku 12. storočia. Traduje sa, že bolo pomenované podľa hlohu, kríka s ostročervenými plodmi a vetvičkami ozbrojenými pichľavými ostňami. A traduje sa, že Kristova tŕňová koruna bola uvitá práve z neho. Mesto, ktoré sa stalo hlavným dejiskom nového filmu dokumentaristu Arnolda Kojnoka Posledný Hebrej z Hlohovca (2026). Pred druhou svetovou vojnou tvorili Židia v Hlohovci približne desatinu obyvateľstva, vyše osemsto duší. Po vojne sa ich vrátilo necelých 40 a dnes tam ich prítomnosť vôbec necítiť. Demografický oblúk, žiaľ, vôbec nie ojedinelý pre „slovákštátne“ mestské osídlenia, no i tak nástojčivo hodný zaznamenania, popísania, zopakovania, poučenia, zaujatia stanoviska. Autorského, ale najmä diváckeho. Vo filme totiž okrem mnohého iného napríklad prebehne takýto rozhovor preživšej pani a režiséra: „Čo chceli, to robili. Došli a si zobrali. Otvorili skriňu, zvesili obraz...“ „A vy ste poznali tých ľudí?“ „Samozrejme.“ „A im to nebolo trápne?“ „Nie.“ A iný pán z tvárí Hlohovčanov po svojom návrate domov vyčítal: „A vy ste sa vrátili? To sklamanie, že sme to prežili...“ Zvykneme takéto správy vyvažovať vyzdvihovaním tých, ktorí Židom počas holokaustu pomáhali. Aj v Kojnokovej snímke sa takí nájdu. Nesporne si zaslúžia našu hlbokú úctu a obdiv, hoci nie morálne, no reálne boli v ringu ľahkou mušou váhou proti superťažkej. Na oficiálnej internetovej stránke...
Zobraziť všetky články