Záber z filmu Zakáľačka u starej mamy (r. Eugen Šinko) / Zdroj: Slovenský filmový ústav
Písmo: A- | A+

Marián Labuda starší sa narodil pred 80 rokmi – 28. októbra. Herec známy z divadla, filmu, televízie či rozhlasu zomrel po náhlom kolapse na začiatku januára 2018 vo veku 73 rokov.

Marián Labuda pochádzal z krajčírskej rodiny z Hontianskych Nemiec. Divadelnú fakultu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave absolvoval v roku 1965. Režisér Peter Solan ho v tom istom roku ho aj so spolužiakom Stanom Dančiakom obsadil do filmu Kým sa skončí táto noc, v ktorom stvárnili rozpačitých svetákov Miloša a Kvetinku. V tejto vynikajúcej, hoci mierne zabudnutej snímke debutovali ako dokonale zohratá dvojica. „Zvuk bol snímaný kontaktne, čo u nás v tej dobe nebolo zvykom. Herecky bol film postavený na improvizácii. Tibor Vichta napísal scenár, my sme však nič pevné v rukách nemali. Režisér nám iba vysvetlil, o čom má byť tá-ktorá scéna, ostatné bolo na nás. Aj to bol prejav slobody – nemuseli sme si dávať pozor na ústa,“ povedal Marián Labuda pri príležitosti vydania DVD filmu.

So Stanom Dančiakom tvorili nerozlučnú dvojicu už počas štúdia. Na VŠMU založili divadelný krúžok, kde mimo školských osnov nacvičili Mrožkove jednoaktovky Veselica a Striptíz i mnoho iných hier.

Hneď po škole sa Marián Labuda stal členom našej prvej scény. V roku 1968 spoluzakladal generačné Divadlo na Korze, ktoré po zákaze činnosti nahradil angažmán na Novej scéne (1971 – 1989). Od roku 1990 bol opäť členom Slovenského národného divadla.

Svoje herecké majstrovstvo preukázal aj na popredných scénach v Českej republike vrátane Národného divadla v Brne, Mestského divadla v Zlíne a Divadla na Vinohradoch v Prahe, ako aj v bratislavských divadlách Aréna a Astorka Korzo ’90. Na javisku vynikol v úlohách ako Estragon v Beckettovom Čakaní na Godota (1968), tajomník v Stodolovej hre Čaj u pána senátora (1992), Leon v hre Jeana-Clauda Grumberga Krajčírky (2002), Jozef Tiso v rovnomenej monodráme Rastislava Balleka (2005), Čebutykin v Čechovových Troch sestrách (2008), ďalej v hre Zlatí chlapci (2010) Neila Simona, v Goldoniho komédii Vejár (2010) či v dráme Petra Pavlaca Moja mama mala brata (2013). V roku 2014 prekvapil verejnosť nečakaným rozhodnutím, že s herectvom definitívne končí.

Počas svojej úspešnej kariéry sa objavil vo viac ako 50 českých a slovenských filmoch. V 80. rokoch patril k najvyťaženejším hercom v bývalom Československu a zároveň sa stal najčastejšie obsadzovaným slovenským hercom v českých filmoch. Začiatkom 80. rokov mu Juraj Herz zveril hlavnú úlohu mafiána Carmella v komédii Buldoci a třešně, neskôr si zahral cigánskeho baróna Tancoša v kriminálke Radikálni řez (r. Dušan Klein, 1983), farára Dorendu v dráme Dobří holubi se vracejí (r. Dušan Klein, 1988) či hlavnú úlohu v Kráľovi Ubu (r. F. A. Brabec, 1995). Po boku Glenn Close si zahral v britsko-americko-japonskom filme Istvána Szabóa Stretnutie s Venušou (1991).

K jeho najznámejším filmovým postavám patrí šofér Pávek v snímke Vesničko má středisková (r. Jiří Menzel, 1985) v roku 1987 nominovanej na Oscara. V postave Pávka ma videl len režisér Menzel. Všetci ostatní boli proti. Keď ma predstavili Svěrákovi, smutne pokýval hlavou a povedal: ,Čo sa dá robiť.‘ Dodal však, že Jirka Menzel mu hovoril, že mám dobré srdce, tak sa uvidí. A kľúč je asi v tom, že som Menzelove slová potvrdil,“ povedal pred rokmi v rozhovore pre Pravdu Labuda, ktorého Menzel obsadil aj do ďalších svojich filmov.

Na Slovensku neprehliadnuteľne stvárnil Ondráša Machuľu v televíznej adaptácii Kukučínovej poviedky Neprebudený (r. Jozef Zachar, 1965) aj grófa Erdödyho v Pachovi, hybskom zbojníkovi (r. Martin Ťapák, 1975). Do troch svojich filmov – Záhrada (1995), Orbis Pictus (1997) a Krajinka (2000) – ho obsadil režisér Martin Šulík. Za svoju nezabudnuteľnú úlohu Jakubovho otca vo filme Záhrada získal Českého leva za najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe. „Nechcel byť realisticky popisný, to sa mu zdalo málo. Mal dar vyjadriť komplikovaný charakter prostredníctvom dramatickej skratky. Často provokoval režiséra aj kolegov, aby zachoval radosť z objavovania postavy,“ povedal na poslednej rozlúčke s Mariánom Labudom Martin Šulík.

Marián Labuda ako stálica divadelnej scény spolupracoval aj namnohých rozhlasových hrách, z ktorých pripomeňme Pána prsteňov Baudolina, kde sa zhostil úlohy rozprávača. Oba projekty v réžii Jara Riháka sa nahrávali netradičným spôsobom – herci na spoločných scénach nepracovali spolu, ale každý nahral svoje repliky individuálne, pričom reagoval na už predtým nahrané dialógy.

Významnú časť svojej tvorby Labuda venoval detskému divákovi, ako napríklad vrozprávkach Kráľ Drozdia brada (r. Miloslav Luther, 1984), Falošný princ (1984, r. Dušan Rapoš), Lotrando a Zubejda (r. Karel Smyczek, 1997) alebo v seriáli Arabela sa vracia (r. Václav Vorlíček, 1993). Labudovou poslednou rolou sa stala postava cukrára v úspešnej rozprávke Anjel pána 2 (2016) v réžii Jiřího Stracha.

Záber z filmu Zakáľačka u starej mamy (r. Eugen Šinko) / Zdroj: Slovenský filmový ústav

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Stratené v Prešove (r. Slavomír Capek, Tomáš Telepák). Foto My Street Films SK / DAFilms.sk

Natoč si svoj film! Spustili súťaž námetov My Street Films SK

Do My Street Films SK sa môžete prihlásiť s krátkym námetom a videovizitkou prostredníctvom online formulára do 3. marca 2025. Hlavným organizátorom projektu je Národné osvetové centrum. „Zmyslom projektu My Street Films SK je vzdelávanie v oblasti tvorby dokumentárneho filmu. Je určený záujemcom a záujemkyniam bez formálneho filmového vzdelania a pokojne aj bez predošlých skúseností s nakrúcaním – teda pre všetkých tých, ktorých lákajú možnosti filmového média na vyjadrenie vlastného pohľadu na svet a svoj bezprostredný životný priestor,“ uviedli organizátori projektu. Z prihlásených námetov vyberú autorky a autorov 9 najlepších. Ponúknu im možnosť zúčastniť sa série workshopov, kde svoj námet môžu rozvinúť a realizovať ho do podoby krátkeho dokumentárneho filmu. Workshopy lektorsky povedú dokumentaristi Barbora Sliepková, Adama Hanuljak a Dominik Jursa. Účastníkom poskytnú dramaturgické usmernenie aj technické rady. Každý z trojice workshopov sa zameria na inú fázu vzniku filmu – literárnu, režijnú  a strihovú prípravu. Téma námetov môže byť ľubovoľná. Podľa organizátorov je však plusom, ak má autorka či autor k téme bližší vzťah založený na osobnej skúsenosti. „Vždy ma zaujmú introspektívne námety. Myslím, že ľudí láka reflektovať svoj vnútorný svet za pomoci filmových vyjadrovacích prostriedkov. Rovnako oceňujem spoločensky kritické a angažované témy,” povedala dokumentaristka a lektorka Barbora Sliepková. „Dôležitá je aj schopnosť uvažovať o...
Záber z filmu Pachová stopa. Foto: Filmtopia

recenzia Pachová stopa

Nový film Zuzany Piussi Pachová stopa sa zaoberá jednou z dlhodobých praktík českého justičného systému, ktorá je však rozšírená aj na Slovensku: dokazovaním viny na základe pachovej stopy identifikovanej špeciálne vycvičenými psami. Hoci ide o metódu, ktorá sa vo väčšine krajín už nevyužíva, keďže nemá žiadne vedecké opodstatnenie a môže byť ľahko manipulovateľná, ukazuje sa, že v našich končinách ide o vítaný spôsob, ako zvýšiť tzv. objasnenosť – svätý grál policajných zborov a súdnictva v čase kapitalizmu, keď nie je dôležité poznať pravdu, ale vykazovať čo najlepšie čísla a, samozrejme, aj vytvárať si podmienky na individuálne odmeny. Pachová stopa je skrátka trvalá, ale na verejnosti skoro neviditeľná súčasť systému, funkčná paradoxne práve v časoch, keď sa napríklad domáce násilie vedome prehliada, kým nedôjde k tragédiám, a tiež keď sa na základe pár gramov marihuany ničia životy. Keďže Piussi na filme spolupracovala s aktivistami dlhodobo sa angažujúcimi za nápravu škôd priamo napáchaných titulnou metódou, nemusí tápať, ale má úderné príbehy aj presné informácie, ktoré vie dávkovať a z ktorých už od prvých minút filmu mrazí. Zimomriavky podporuje aj hudba jej sestry Lucie Piussi. Podprahovo zdôrazňuje dunivú temnotu, v ktorej celý systém vedome žije a doslova bez mihnutia oka sa jej odmieta vzdať. Napriek jasnej reči vedcov aj skúsených kynológov a odorológov sudkyne a sudcovia odmietajú nanovo otvoriť prípady,...
Záber z filmu Brutalista. Foto: CinemArt

recenzia Brutalista

Píše sa rok 1947 a uznávaný budapeštiansky staviteľ a architekt László Tóth sa spamätáva z tvrdých rán, ktoré mu uštedrila druhá svetová vojna. I keď sa mu podarilo dostať z koncentračného tábora v Buchenwalde, znova nadobudnúť ľudskú dôstojnosť ostalo výzvou na celý život. Režisér Brady Corbet ho žánrovo nazval brutalistom. Jeho film Brutalista má desať nominácií na nadchádzajúceho Oscara. Na hranici chudoby László úspešne emigruje do Ameriky, kde ho v prvotnom nadšení víta bratranec Attila. S manželkou si tam otvoril nábytkársku dielňu a obchod, vkusom a štýlom Lászlóovi síce na míle vzdialený, ale ponuka pracovať pre rodinu sa neodmieta. Lászlóovi sa dokonca darí presvedčiť Attilu o vlastnom výtvarnom pohľade. Proti tmavým rustikálnym kulisám vtedajších amerických domácností navrhne pre obchod vzdušný funkcionalistický dizajn interiérového zariadenia v štýle art deco. Medzitým stále balansuje na hranici chudoby. Presvedčene sa stavia za svoje vízie, pričom údel cudzinca, ktorého má krajina prijať, sa učí brať ako prirodzenú zámorskú realitu. Nekladie si otázku, prečo je na tom horšie ako jeho bratranec. Nepozná procesy, ktorými život v Amerike (de)formuje charakter domácich obyvateľov či usadených prišelcov. Neposudzuje, čo v skutočnosti znamená Amerika ako krajina neobmedzených možností, nepýta sa, prečo by ho mala vítať s otvorenou náručou. Akoby si necenil, že jeho skutočnou oporou v cudzom svete sú černoch...
Zobraziť všetky články