Záber z filmu Zakáľačka u starej mamy (r. Eugen Šinko) / Zdroj: Slovenský filmový ústav
Písmo: A- | A+
[tts_reader]

Marián Labuda starší sa narodil pred 80 rokmi – 28. októbra. Herec známy z divadla, filmu, televízie či rozhlasu zomrel po náhlom kolapse na začiatku januára 2018 vo veku 73 rokov.

Marián Labuda pochádzal z krajčírskej rodiny z Hontianskych Nemiec. Divadelnú fakultu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave absolvoval v roku 1965. Režisér Peter Solan ho v tom istom roku ho aj so spolužiakom Stanom Dančiakom obsadil do filmu Kým sa skončí táto noc, v ktorom stvárnili rozpačitých svetákov Miloša a Kvetinku. V tejto vynikajúcej, hoci mierne zabudnutej snímke debutovali ako dokonale zohratá dvojica. „Zvuk bol snímaný kontaktne, čo u nás v tej dobe nebolo zvykom. Herecky bol film postavený na improvizácii. Tibor Vichta napísal scenár, my sme však nič pevné v rukách nemali. Režisér nám iba vysvetlil, o čom má byť tá-ktorá scéna, ostatné bolo na nás. Aj to bol prejav slobody – nemuseli sme si dávať pozor na ústa,“ povedal Marián Labuda pri príležitosti vydania DVD filmu.

So Stanom Dančiakom tvorili nerozlučnú dvojicu už počas štúdia. Na VŠMU založili divadelný krúžok, kde mimo školských osnov nacvičili Mrožkove jednoaktovky Veselica a Striptíz i mnoho iných hier.

Hneď po škole sa Marián Labuda stal členom našej prvej scény. V roku 1968 spoluzakladal generačné Divadlo na Korze, ktoré po zákaze činnosti nahradil angažmán na Novej scéne (1971 – 1989). Od roku 1990 bol opäť členom Slovenského národného divadla.

Svoje herecké majstrovstvo preukázal aj na popredných scénach v Českej republike vrátane Národného divadla v Brne, Mestského divadla v Zlíne a Divadla na Vinohradoch v Prahe, ako aj v bratislavských divadlách Aréna a Astorka Korzo ’90. Na javisku vynikol v úlohách ako Estragon v Beckettovom Čakaní na Godota (1968), tajomník v Stodolovej hre Čaj u pána senátora (1992), Leon v hre Jeana-Clauda Grumberga Krajčírky (2002), Jozef Tiso v rovnomenej monodráme Rastislava Balleka (2005), Čebutykin v Čechovových Troch sestrách (2008), ďalej v hre Zlatí chlapci (2010) Neila Simona, v Goldoniho komédii Vejár (2010) či v dráme Petra Pavlaca Moja mama mala brata (2013). V roku 2014 prekvapil verejnosť nečakaným rozhodnutím, že s herectvom definitívne končí.

Počas svojej úspešnej kariéry sa objavil vo viac ako 50 českých a slovenských filmoch. V 80. rokoch patril k najvyťaženejším hercom v bývalom Československu a zároveň sa stal najčastejšie obsadzovaným slovenským hercom v českých filmoch. Začiatkom 80. rokov mu Juraj Herz zveril hlavnú úlohu mafiána Carmella v komédii Buldoci a třešně, neskôr si zahral cigánskeho baróna Tancoša v kriminálke Radikálni řez (r. Dušan Klein, 1983), farára Dorendu v dráme Dobří holubi se vracejí (r. Dušan Klein, 1988) či hlavnú úlohu v Kráľovi Ubu (r. F. A. Brabec, 1995). Po boku Glenn Close si zahral v britsko-americko-japonskom filme Istvána Szabóa Stretnutie s Venušou (1991).

K jeho najznámejším filmovým postavám patrí šofér Pávek v snímke Vesničko má středisková (r. Jiří Menzel, 1985) v roku 1987 nominovanej na Oscara. V postave Pávka ma videl len režisér Menzel. Všetci ostatní boli proti. Keď ma predstavili Svěrákovi, smutne pokýval hlavou a povedal: ,Čo sa dá robiť.‘ Dodal však, že Jirka Menzel mu hovoril, že mám dobré srdce, tak sa uvidí. A kľúč je asi v tom, že som Menzelove slová potvrdil,“ povedal pred rokmi v rozhovore pre Pravdu Labuda, ktorého Menzel obsadil aj do ďalších svojich filmov.

Na Slovensku neprehliadnuteľne stvárnil Ondráša Machuľu v televíznej adaptácii Kukučínovej poviedky Neprebudený (r. Jozef Zachar, 1965) aj grófa Erdödyho v Pachovi, hybskom zbojníkovi (r. Martin Ťapák, 1975). Do troch svojich filmov – Záhrada (1995), Orbis Pictus (1997) a Krajinka (2000) – ho obsadil režisér Martin Šulík. Za svoju nezabudnuteľnú úlohu Jakubovho otca vo filme Záhrada získal Českého leva za najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe. „Nechcel byť realisticky popisný, to sa mu zdalo málo. Mal dar vyjadriť komplikovaný charakter prostredníctvom dramatickej skratky. Často provokoval režiséra aj kolegov, aby zachoval radosť z objavovania postavy,“ povedal na poslednej rozlúčke s Mariánom Labudom Martin Šulík.

Marián Labuda ako stálica divadelnej scény spolupracoval aj namnohých rozhlasových hrách, z ktorých pripomeňme Pána prsteňov Baudolina, kde sa zhostil úlohy rozprávača. Oba projekty v réžii Jara Riháka sa nahrávali netradičným spôsobom – herci na spoločných scénach nepracovali spolu, ale každý nahral svoje repliky individuálne, pričom reagoval na už predtým nahrané dialógy.

Významnú časť svojej tvorby Labuda venoval detskému divákovi, ako napríklad vrozprávkach Kráľ Drozdia brada (r. Miloslav Luther, 1984), Falošný princ (1984, r. Dušan Rapoš), Lotrando a Zubejda (r. Karel Smyczek, 1997) alebo v seriáli Arabela sa vracia (r. Václav Vorlíček, 1993). Labudovou poslednou rolou sa stala postava cukrára v úspešnej rozprávke Anjel pána 2 (2016) v réžii Jiřího Stracha.

Záber z filmu Zakáľačka u starej mamy (r. Eugen Šinko) / Zdroj: Slovenský filmový ústav

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Foto: Záber z filmu Alternatíva. Foto: archív SFÚ

Digitálne kino Apokalyptická Alternatíva je opäť aktuálna

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Krátky film Alternatíva režiséra Milana Mila, pôvodným povolaním kameramana, nie je len jednou z mála hraných filmových anekdot či skôr jedným z mála sugestívnych vizuálnych podobenstiev v dejinách slovenskej kinematografie – je to aj film, ktorý zostarol do čírej aktuálnosti. Dystopická filmová miniatúra Námet k filmu Alternatíva, ešte s pracovným názvom Bonbonièra, napísal Milan Milo na jeseň 1983, teda v čase, keď studená vojna nabrala ďalší dych a USA a ZSSR sa opäť predbiehali v zbrojení. Sovietsky zväz zvyšoval počet jadrových hlavíc, Reaganova administratíva zase oznámila vznik strategickej obrannej iniciatívy, ktorá mala sovietske rakety ničiť skôr, než by dopadli na západný svet. Nepochybne aj v nadväznosti na tieto skutočnosti nám Milan Milo na ploche necelých šiestich minút ponúkol (post)apokalyptickú grotesku založenú na myšlienke, že o vojne a mieri sa rozhoduje od stola, z ústrania protiatómového krytu, a navyše tieto rozhodnutia robia ľudia, ktorí podistým dávno prišli o rozum, zošaleli, stratili kontakt s realitou, alebo sú možno už úplne senilní, a tak s budúcnosťou ľudského sveta nakladajú, akoby išlo o hru, kde namiesto rakiet dopadajú na zem šípky a kde namiesto bômb vybuchujú balóniky...  Milov...
Foto: Režisér Martin Trabalík a producent Jan Bodnár s cenou za víťazný film sekcie Slovensko a Česko za ľudské práva Čo s Peťom? Foto: MFDF Jeden svet

ohlasy 26. MFDF Jeden svet

Koniec októbra už pravidelne patrí Medzinárodnému festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet. Do kinosál bratislavského Kina Lumière tento rok opätovne naservíroval silné tituly. V poradí už 26. ročník sa tu konal od 21. do 26. októbra a do 2. novembra pokračoval s vybranými filmami online. Takto sprístupnil aj dva z víťazných titulov – filmy Čo s Peťom? a Deväťmesačná zmluva.  Gruzínsko-bulharsko-nemecký dokument Deväťmesačná zmluva (r. Ketevan Vašagašvili) zvíťazil v novej súťažnej sekcii Európsky glitch pomenovanej podľa anglického slova glitch (chyba v systéme). Dokument rozpráva príbeh matky, ktorá, aby zabezpečila dcéru, podstúpi náhradné materstvo. Český film Čo s Peťom? režiséra Martina Trabalíka zvíťazil v sekcii Slovensko a Česko za ľudské práva. Zachytáva príbeh neúplnej rodiny starajúcej sa o chlapca s poruchou autistického spektra. Prináša hlboko osobný, komplexný pohľad na každodennú starostlivosť o človeka s autizmom a nevyhýba sa ani náročným a nepríjemným momentom. V súlade s celkovým duchom festivalu sa aj tento dokument obracia k téme inakosti a vyzýva divákov, aby sa na svet pozerali s väčšou empatiou a porozumením. Okrem týchto dvoch súťažných sekcií a viacerých ďalších ponúkol 26. MFDF Jeden svet aj dve pásma, v ktorých svoju tvorbu predstavil Ateliér réžie dokumentárneho filmu FTF VŠMU. Publikum tak malo šancu vidieť aj oscarovú Spoveď Rebeky Bizubovej či krátky film Evy Sajanovej Ako počúvať fontány ocenený v San Sebastiane. ...
Záber z animovanej rozprávky Príbehy z čarovnej záhrady. Foto: bearwithmefilm.com

Nové v starom klobúku: Príbehy z čarovnej záhrady

Český spisovateľ, herec a legendárny člen brnianskej bohémy Arnošt Goldflam si dodnes pamätá otcovu škatuľu s haraburdami, vďaka ktorej začal písať aj knihu poviedok O nepotrebných veciach a ľuďoch. Inšpiroval ňou nielen predstavivosť detských čitateľov, ale aj prácu filmového tímu, ktorý sa rozhodol dostať jeho malý literárny skvost na plátno. Tak začala vznikať animovaná podoba jeho poviedok, ktoré napokon na plátne dostali názov Príbehy z čarovnej záhrady. Animovaný film režisérskej štvorice David Súkup, Patrik Pašš, Leon Vidmar a Jean Claude Rozec. Teraz prichádza aj do slovenských kín. Dedko Goldflam Arnošt Goldflam v živote veľmi často skúmal moment, aké to je, keď niekomu odíde niekto blízky. Počas vojny sa jeho rodina musela skrývať a otec s mamou sa len zázrakom vyhli koncentračnému táboru. Aj preto v jeho dielach nachádzame odraz silných rodinných vzťahov a časté návraty do detstva. Šarm a vtip autora využili tvorcovia Príbehov z čarovnej záhrady v scenári. Postavili ho na úlohe deduška troch vnúčat, ktorý hľadá v živote novú nádej. Arnošt Goldflam mu prepožičal aj svoju podobu a sám si ju v českej animovanej verzii nazvanej Pohádky po babičce aj nadaboval. https://youtu.be/0HmkJCGwe5g V košatom príbehu spoznávame troch malých súrodencov. Majú deduška, ktorý im postavil bunker na strome, babička zase počas prázdnin na želanie rozprávala vždy nové príbehy. Jedného dňa však babička navždy odišla a deti...
Zobraziť všetky články