„Ak si v duchu premietnem filmy, v ktorých som hral, zasvieti mi Nevesta hôľ, potom dlho dlho nič, potom Papilio a Dobří holuby se vracejí,“ zhodnotil vlastnú filmografiu Milan Kňažko v knihe rozhovorov s Jánom Štrasserom. Od vydania v roku 2010 obohatil svoj zoznam o pár filmových i veľa televíznych titulov a na čas prerušenú prácu pred kamerou i na javisku si stále vychutnáva, hoci 28. augusta vstúpi medzi osemdesiatnikov. Priznáva však, že spomalil. Bratislavské Kino Lumière si jubileum Milana Kňažka pripomenie projekciou filmu Papilio vo štvrtok 28. 8. o 18.20 h.
Na doskách, čo znamenajú svet, má toho v súčasnosti viac, pričom pendluje medzi Bratislavou a Prahou. V Divadle Na jezerce hrá amerického maliara Marka Rothka v generačnej komédii RED, v Studiu Dva v romanci Milostné dopisy, v bratislavskom Divadle bez masky vo Falošnej hre a v Divadle Astorka Korzo ’90 v tragikomédii o priateľstve Halpern a Johnson. „Samé krásne veci,“ konštatuje. Pre Českú televíziu o ňom nakrúca Petr Slavík dokument a pred časom dotočil seriál Večne mladí (r. Jan Hřebejk, 2024) v slovensko-českej koprodukcii. „Je z domova dôchodcov, ale nič smutné. Hrajú tam aj Bolek Polívka, Jana Švandová, Juraj Durdiak, Pavel Nový, Zuzana Kocúriková… Nikto z nás nemal menej ako sedemdesiat. Hovorím si, že to by mohol byť môj posledný seriál. Kruh sa uzavrie,“ narážal na seriál Straty a nálezy (r. Stanislav Párnický, 1974), ktorého herci v čase nakrúcania nemali ešte ani tridsať.
Hviezdy predpovedali, že sa stane revolucionárom
„Budete revolucionár,“ oznámila mu herečka a vychýrená astrologička Vilma Jamnická, čo vyčítala z horoskopu vytvoreného špeciálne pre neho. V polovici 70. rokov, v čase zúriacej normalizácie, jej slovám neveril. Navyše jeho herecká kariéra sa už rozbiehala. Výraznú postavu stvárnil vo filmovej balade Nevesta hôľ (r. Martin Ťapák, 1971), úloh v televíznych inscenáciách a filmoch pribúdalo ako maku. Ani na Novej scéne, kam ho normalizátori „prevelili“ po zrušení legendárneho Divadla na korze, nemal núdzu o prácu. No filmy, ktoré v privátnom rebríčku kladie na najvyššie priečky, nenakrútil na Kolibe, ale na Barrandove.
Jeho prvým naozaj veľkým „českým“ filmom bol Zánik samoty Berghof (r. Jiří Svododa, 1983). V dráme, odohrávajúcej sa v prvé povojnové leto na česko-poľsko-nemeckom pomedzí stvárnil poručíka československej armády, ktorý bojuje s bandou mladých sfanatizovaných werwolfov. O tri roky neskôr nakrútil s tým istým režisérom psychologickú vojnovú drámu Papilio (r. J. Svoboda, 1986). V príbehu, odohrávajúcom sa v čase druhej svetovej vojny, sa skvele zhostil postavy majstrovského manipulátora bez svedomia a morálky. „Jedinečnosť Kňažkovho herectva spočíva v jedinečnosti a nezameniteľnosti jeho osobnosti. Postavte kameru a nasnímajte jeho tvár v detaile. V očiach bude vždy mať niečo navyše než len to, čo predpisovala rola a situačný kontext – tajomstvo cítenia a myslenia, teda to, čo do vzťahov vnáša elektrizujúce napätie,“ vysvetlil Jiří Svoboda v knihe Ľubice Krénovej Milan Kňažko: Hráč prečo zveril hlavné postavy svojich dvoch filmov práve hercovi z Bratislavy.
Metafora chorej spoločnosti
A ďalšiu veľkú postavu dostal pre zmenu od Dušana Kleina. v tragikomédii Dobří holubi se vracejí (1988). V navonok úsmevnom rozprávaní o pacientoch protialkoholickej liečebne hral rebela, ktorého alkohol pripravil o prácu i lásku. Podľa Kňažka bol film veľkou metaforou chorej spoločnosti, obohnanej ostnatým drôtom. „Tá liečebňa sa volala Československá socialistické republika. Koncentrovaná a zneužívaná moc v spojení so šikanou nemôže vyliečiť nikoho a nič – ani alkoholika, ani krajinu,“ vysvetlil v spomínanej Štrasserovej knihe rozhovorov.
Mal byť v delegácii, ktorá v roku 1989 uvedie na filmovom festivale v Španielsku dva československé filmy – Papilio a Dobří holubi se vracejí. Jeho nepustili. Stačilo, povedal si štyridsaťštyriročný muž, ktorý už ako malý chlapec na vlastnej koži spoznal, ako dokážu komunisti zničiť život celkom obyčajnej rodiny.
Keď niekto klame, nie je to divadlo, ale lož
Na jar 1989 podpísal Milan Kňažko najmasovejšiu protirežimnú petíciu Několik vět, v októbri vrátil titul Zaslúžilý umelec, deň po dramatických udalostiach v Prahe 18. novembra sa stal Herecký koncert v pražskom Obecnom dome, v ktorom patril medzi účinkujúcich, prvým zrušeným predstavením. Ďalší deň bol jedným zo zakladateľov Verejnosti proti násiliu v Bratislave, z tribúny na zaplnenom Námestí SNP oslovoval davy štrngajúce kľúčmi, v živom vysielaní Československej televízie Bratislava vyhlásil, že treba zrušiť článok 4 ústavy o vedúcej úlohe komunistickej strany… To všetko v čase, keď nebolo jasné, že sa režim zrúti ako domček z karát. Tak vstúpil do politiky.
Milan Kňažko vystriedal viacero postov. Bol poradcom prezidenta Havla pre Slovensko, poslancom Federálneho zhromaždenia aj ministrom medzinárodných vzťahov SR či poslancom národnej rady. V rokoch 1992 – 1993 bol podpredsedom vlády SR a ministrom zahraničných vecí v Mečiarovej vláde. Neskôr bol ministrom kultúry vo vláde Mikuláša Dzurindu. V rokoch 2003 – 2007 pôsobil ako generálny riaditeľ TV JOJ. V roku 2014 kandidoval za prezidenta a skončil na 4. mieste zo 14 kandidátov.
Dodnes nemá rád, keď niekto hovorí, že politika je divadlo. „Keď niekto klame v živote alebo v politike, to nie je divadlo, ale len lož. V divadle je divadelná pravda, sú tam diváci, opona, má to začiatok a koniec. V politike sú len obete, nie diváci.“
Ako politika ho na začiatku deväťdesiatych rokov jeden z poslancov (bývalý nomenklatúrny káder) obvinil, že hral socialistických hrdinov, a teda slúžil vtedajšiemu režimu. Nepopieral, hral. Napríklad aj kapitána Nálepku v československo-sovietskej dráme Zajtra bude neskoro (r. Martin Ťapák, Alexandr Karpov, 1972), nadporučíla Kukorelliho dokonca dvakrát – vo vojnových drámach Život na úteku (r. Jozef Režucha, 1975) a Choď a nelúč sa (r. J Režucha, 1979). Ponuku hrať v seriáli Povstalecká história (r. Andrej Lettrich, 1984) Viliama Širokého, lebo sa naňho podobá, už odmietol slovami: „Hral som kapitána Nálepku, lebo sa vraj naňho podobám. Hral som nadporučíka Kukorelliho, lebo sa vraj naňho podobám. Hral som v Ozerovovom veľkofilme Vojaci slobody kapitána Bielika, lebo sa vraj naňho podobám. Myslíte si, že je možné, aby som sa podobal ešte aj na Viliama Širokého?“
Koniec politika, návrat herca
„Každý pociťuje potrebu kultúry do takej miery, do akej je sám kultúrny. Toto som povedal vo vláde. Vláda nemôže povedať, že na kultúru nemá. Môže povedať, že na ňu nedá. A podpísať sa pod tú hanebnosť aj s dátumom,“ sumarizoval poznatky, ktoré nadobudol na poste ministra kultúry. V roku 2002 politiku definitívne opustil, no už predtým sa začal pomaly ale isto vracať na javisko. Nie na to veľké v Slovenskom národnom divadle, z ktorého sa po „nežnej“ vybral na inú cestu, ale na komornú scénu Štúdia L+S.
Návrat k herectvu vraj mal na svedomí Milan Lasica. S ním a s Mariánom Labudom si v trojici vychutnali postavy dlhoročných kamarátov v komédii Yasminy Rezy Kumšt. Cez deň minister, po večeroch herec, vraj sa to dalo skĺbiť. Ale Milan Kňažko už nechcel.
Okrem divadelných prišli aj ponuky zo zahraničia. Z Česka (Rána z milosti, r. J. Svoboda, 2005), Francúzska (Miláčik, r. Phillipe Triboit, 2005) i Slovenska (Čerešňový chlapec, r. Stanislav Párnický, 2011), roztrhlo sa vrece z televíznymi sériami (Kriminálka Staré Mesto, r. Ján Sebechlebský, 2010-2013) a filmografia sa rozrastala.
„Dobrý film je lepší ako zlé divadlo. A platí to aj naopak,“ znela odpoveď na otázku, čomu dáva prednosť. Dodal, že „pri filmovaní si v tom dobrom slova zmysle figúrkou v rukách režiséra, musíš mu dôverovať,“ osvetlil v knihe rozhovorom so Štrasserom.
