Herečka Oľga Zöllnerová sa 23. augusta dožíva deväťdesiat rokov. Vďaka hlavnej postave Júlie v historickej dráme Posledná bosorka (r. Vladimír Bahna, 1957) sa stala ikonou československej kinematografie.
„Vzbĺkli mi vlasy a mala som popáleniny na rukách, nohách i tvári, zhoreli mi vlasy,“ zaspomínala nedávno na nakrúcanie jednej zo scén filmu Posledná bosorka pre portál MY Trenčín. Začala horieť v scéne, keď bola uviazaná v loďke a topila sa. S veľkými hereckými osobnosťami, ktoré spolu s ňou účinkovali v tomto filme – ako Mikuláš Huba, František Dibarbora, Karol Machata či Jozef Kroner, sa jej komunikovalo skvelo aj medzi klapkami. Údajne jej vôbec nedali pocítiť, že je mladá a neskúsená. Vo filme debutovala v roku 1955 ako slúžka Marka v klasickej veselohre Štvorylka (r. Jozef Medveď). Mala iba dvadsať rokov.
Okrem toho účinkovala aj vo filmoch ako Pieseň o sivom holubovi (r. Stanislav Barabáš, 1961), Most na tú stranu (r. Vladislav Pavlovič, 1961), Volanie démonov (r. Andrej Lettrich, 1967), Zločin slečny Bacilpýšky (r. Jozef Režucha, 1970) či Kamarátka Šuška (r. Jozef Zachar, 1977). Objavila sa aj v Šípkovej Ruženke (1990) Stanislava Párnického a v Jakubiskovej snímke Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (1992).
Dva dni voľna v mesiaci
„Bola som veľmi mladá. Úprimne povediac, ja som ani nemienila byť herečkou. Spolužiačka však priniesla noviny, kde bol zverejnený konkurz do Dedinského divadla. A tak som sa predstavila v divadle, kde začínal aj Ivan Mistrík či Leopold Haverl. Denne sme hrali. V mesiaci sme mali dva dni voľno. Raz sme boli v Novom Meste nad Váhom, potom v Košiciach, po celom Slovensku sme v rokoch 1952 až 1955 chodili tri roky,“ zaspomínala si Oľga Zöllnerová pre MY Trenčín.
Do Dedinského divadla nastúpila po ukončení obchodnej školy. Uznanie si získala za kreácie lyrických dievčenských postáv ako Popoluška (Popoluška, 1953), Marianna (Lakomec, 1954), Nadežda (Kalinový háj, 1954) či Hanka (Hrdinovia Modrej školy, 1955).
Od roku 1956 bola Oľga Zöllnerová členkou bratislavskej Novej scény, kde uplatnila svoj výrazný temperament a komediálny cit v množstve postáv – Mahuliena (Radúz a Mahuliena, 1956), Líza Doolittlová (Pygmalion, 1961), Chechina (Klebetnice, 1963), Marína (Drotár, 1965), Beatrice (Mnoho kriku pre nič, 1966) či Trasorítka (Kocúrkovo II., 1982). V dobovej tlači sa písalo, že na začiatku 90. rokov musela z divadla nedobrovoľne odísť, keďže vtedajší riaditeľ Ľubo Roman chcel omladiť kolektív. Po prekonaných zdravotných komplikáciách s kolenom a na naliehanie dcéry sa po rokoch k herectvu na Novej scéne vrátila koncom roka 2014, a to ako Edna v tragikomédii Najstaršie remeslo v réžii Ľubomíra Pauloviča.
Oľga Zöllnerová sa postupne stala výraznou osobnosťou dabingu a rozhlasu, kde svojím charakteristickým hlasom prispievala k príťažlivosti a rozvoju týchto médií. Od začiatku 60. rokov sa začínala čoraz výraznejšie uplatňovať aj v televízii. Diváci si ju môžu pamätať z inscenácií a televíznych filmov ako Sám vojak v poli (r. Otto Haas, 1964), Šesť postáv hľadá autora (r. Magda Lokvencová-Husáková, 1964), Plynové lampy (r. Magda Lokvencová-Husáková, 1965), Matka (r. Karol Spišák, 1967), Šagrénová koža (r. Bedřich Kramosil, 1972), Pomsta (r. Ján Roháč, 1975), Večera (r. Stanislav Párnický, 1978) či Deti (r. Martin Ťapák, 1985).
V apríli 2025, počas Festivalu Aničky Jurkovičovej v Novom Meste nad Váhom, získala Oľga Zöllnerová za celoživotný prínos v divadle a filme prestížne ocenenie Kvet Tálie.
