„Práve som prestal fajčiť. Chcem, aby ste to vedeli. Lebo budem možno chvíľami trochu nervózny. Alebo netrpezlivý. Lebo toto z oného,“ povedal Ondrej Šulaj v malej učebni VŠMU na Ventúrskej ulici. Bol tam prvý deň v pozícii pedagóga scenáristiky a my sme tam boli prvý deň ako jeho prví študenti. Bol naozaj chvíľami trochu nervózny a trochu netrpezlivý. Vlastne bol taký stále a dodnes takým byť neprestal.

Možno by stálo za to, dať mu zase do ruky tie cigarety, že čo by sa stalo. Aj sme nad tým so spolužiakmi uvažovali, keď sme sa zdeptaní po jeho seminároch uchyľovali do Depressa, aby sme spracovali všetko to, čo na nás nakričal. Dával nám do zbláznenia prepisovať etudy, spotvoreným hlasom čítal naše dialógy, pýtal sa, prečo nerozmýšľame. Prechádzal sa po učebni ako lev v klietke, dvíhal ruky k nebu a nechával ich dopadať dolu, tam, kde mal vo vreckách pestrofarebného saka mince, takže jeho výkriky „veď to sú metre metre metre filmu!“, „prečo to hovoria, keď to môžu ukázať?!“ a „koho zaujímajú konštrukcie, keď chce vidieť život?“ boli rytmicky sprevádzané cinkaním drobných, akoby to boli peniaze, ktoré navždy strácame v hracom automate.

Kým sme sa naňho stihli nejako dohodnúť, väčšinou už sedel v Depresse pri nás a objednával rum. Ani on to s nami nemal ľahké. Neboli sme jednoduché prípady. A napriek tomu, že každý z nás sa za ten čas, čo nás učil, aspoň raz schoval na záchode, aby si tam buď tajne poplakal, alebo premohol nutkanie hodiť doňho stoličku, mali sme ho radi. Ťažko sa to vysvetľuje, ale fakt to nebol štokholmský syndróm. Bol jednoducho inšpiratívne autentický a odvážny. Vedel trafiť klinec po hlavičke, snažil sa nás naučiť remeslu aj vnímať všetko to nadčasové, ľudské a hlboké, čo má obsahovať dobrý film, a popritom sa urputne snažil vykresať z nás to najlepšie, čo obsahujeme.

A vedel delegovať, ako vtedy, keď si na ceste do poľskej Lodže, kam sme šli ako delegácia školy, v noci ľahol na lavičku na stanici v Katoviciach a povedal, nech ho zobudíme, keď príde ten správny vlak. Ten správny vlak prišiel, ale pretože to boli búrlivé deväťdesiate roky, tak na našich miestach sedeli nejakí Poliaci a ukazovali nám rovnaké miestenky, takže sme nakoniec stáli v chodbičke, hádali sme sa a smiali až do svitania.

V prvom ročníku ma donútil sedemnásťkrát prepísať dialógovú etudu o tom, čo si povedia matka a neplnoletý syn, ktorý príde domov až nadránom. Na písacom stroji. Alebo rukou. Sedemnásťkrát toto a všetky ostatné zadania tiež aspoň trikrát. V druhom ročníku mi povedal, že moja adaptácia Borisa Viana je skvelá a vlastne ma už nemá čo učiť. V treťom ročníku mi povedal, že mi na bakalársky scenár nemá čo povedať, lebo je to taká hlúposť, že na ňu neexistuje dosť prídavných mien. A v piatom ročníku som s ním šla na Myjavu ako jeho asistentka réžie, pretože tam nakrúcal televízny film Na Bukvovom dvore (1993). Tam som pochopila, ako vľúdne a úsporne vie komunikovať s hercami, a tiež univerzálnu formulku „toto z oného“. Na otázku „Prečo?“ mu niekedy stačilo povedať „Lebo chápete, to je medzi nimi tak, že ona je takáto a on toto z oného.“ A bolo to. Pochopili a hrali ako bohovia.

Táto óda je osobná a preto sa do nej nezmestí veľa toho podstatného, čo však nájdete v každej knihe o slovenskom divadle a hlavne filme. Ondrej Šulaj začínal ako divadelník, napísal mnoho divadelných hier a adaptácií, niekoľko ich aj režíroval. Bol scenáristom a spoluscenáristom skvelých filmov ako Pavilón šeliem (r. Dušan Trančík, 1982), Tichá radosť (r. Dušan Hanák, 1985), Správca skanzenu (r. Štefan Uher, 1988), Všetko, čo mám rád (r. Martin Šulík, 1992), Záhrada (r. Martin Šulík, 1995) alebo Muzika (r. Juraj Nvota, 2007).

Písal a režíroval televízne filmy a aj kinofilm Agáva (2016), ktorý akoby prišiel v zlom načasovaní, a preto bol trochu nespravodlivo neprijatý. Dnes by sme mu možno rozumeli lepšie, pretože zobrazoval ľudí, ktorí vedia, že ich hodnoty a morálka už zakrátko nebudú znamenať nič, pretože sa na nich valí čosi, čomu nebudú vedieť vzdorovať. No napriek tomu žijú svoje životy najdôstojnejšie ako vedia, lebo len to má nakoniec zmysel. Žiť to, čomu sa dá veriť.

Ondrej Šulaj má titul profesora, dvakrát bol dekanom Filmovej fakulty, o ktorej založenie sa zaslúžil, bol rektorom VŠMU, prezidentom Slovenskej filmovej a televíznej akadémie, predsedom Výboru LITA a zastával ešte mnohé ďalšie funkcie, ktorých vykonávanie si vyžaduje veľa schôdzí, zasadaní, vyjednávania a vysedávania, čo sú všetko činnosti, ktoré neznáša, takže ho za to o to viac obdivujeme, a preto za jeho éry boli všetky zasadania svižné, a kto chcel diskutovať, musel mať pripravené pádne argumenty a nemať zabiehavé myslenie.

V každom prípade dnes asi nie je v slovenskom audiovizuálnom prostredí, čo je teda termín obsahujúci veľkú masu ľudí, ktorí sa s chuťou ohovárajú a zároveň volajú na spoluprácu, nikto, koho by sa Ondrej Šulaj nejako nedotkol. Svojím názorom, povzbudením, konzultáciou, ako spolupracovník, ako učiteľ. Vznikol dokonca pojem Šulajova doktrína. Je to presvedčenie, že film má obsahovať posolstvo. Nikdy nám to takto nepovedal, ale celou svojou tvorbou, celým svojím životom, to dával najavo. Filmári majú vedieť, kde je morálka, kde je zodpovednosť a kde je svetlá strana sily.

Keď som sa vydávala, dostala som od neho svadobný dar. Bola to kniha s krásnou obálkou, v ktorej na prvej strane stálo: „Ondrej Šulaj: Všetko, čo viem o živote, láske a manželstve.“ No a za ňou nasledovali prázdne stránky.

Ak ste to ešte nezistili, tak ja vám to pri príležitosti jeho životného jubilea o ňom prezradím: Za tým cholerickým prestrojením je jeden z najvtipnejších, najláskavejších a najpevnejších ľudí tejto krajiny. Je radosť sa s ním hádať i smiať.