Ondrej Šulaj
Písmo: A- | A+

Scenárista a režisér Ondrej Šulaj sa narodil 26. 9. a oslavuje 75. narodeniny. V nasledujúcom texte ho približuje jeho niekdajšia študentka, režisérka a scenáristka Eva Borušovičová.

Práve som prestal fajčiť. Chcem, aby ste to vedeli. Lebo budem možno chvíľami trochu nervózny. Alebo netrpezlivý. Lebo toto z oného,“ povedal Ondrej Šulaj v malej učebni VŠMU na Ventúrskej ulici. Bol tam prvý deň v pozícii pedagóga scenáristiky a my sme tam boli prvý deň ako jeho prví študenti. Bol naozaj chvíľami trochu nervózny a trochu netrpezlivý. Vlastne bol taký stále a dodnes takým byť neprestal.

Možno by stálo za to, dať mu zase do ruky tie cigarety, že čo by sa stalo. Aj sme nad tým so spolužiakmi uvažovali, keď sme sa zdeptaní po jeho seminároch uchyľovali do Depressa, aby sme spracovali všetko to, čo na nás nakričal. Dával nám do zbláznenia prepisovať etudy, spotvoreným hlasom čítal naše dialógy, pýtal sa, prečo nerozmýšľame. Prechádzal sa po učebni ako lev v klietke, dvíhal ruky k nebu a nechával ich dopadať dolu, tam, kde mal vo vreckách pestrofarebného saka mince, takže jeho výkriky „veď to sú metre metre metre filmu!“, „prečo to hovoria, keď to môžu ukázať?!“ a „koho zaujímajú konštrukcie, keď chce vidieť život?“ boli rytmicky sprevádzané cinkaním drobných, akoby to boli peniaze, ktoré navždy strácame v hracom automate.

Kým sme sa naňho stihli nejako dohodnúť, väčšinou už sedel v Depresse pri nás a objednával rum. Ani on to s nami nemal ľahké. Neboli sme jednoduché prípady. A napriek tomu, že každý z nás sa za ten čas, čo nás učil, aspoň raz schoval na záchode, aby si tam buď tajne poplakal, alebo premohol nutkanie hodiť doňho stoličku, mali sme ho radi. Ťažko sa to vysvetľuje, ale fakt to nebol štokholmský syndróm. Bol jednoducho inšpiratívne autentický a odvážny. Vedel trafiť klinec po hlavičke, snažil sa nás naučiť remeslu aj vnímať všetko to nadčasové, ľudské a hlboké, čo má obsahovať dobrý film, a popritom sa urputne snažil vykresať z nás to najlepšie, čo obsahujeme.

A vedel delegovať, ako vtedy, keď si na ceste do poľskej Lodže, kam sme šli ako delegácia školy, v noci ľahol na lavičku na stanici v Katoviciach a povedal, nech ho zobudíme, keď príde ten správny vlak. Ten správny vlak prišiel, ale pretože to boli búrlivé deväťdesiate roky, tak na našich miestach sedeli nejakí Poliaci a ukazovali nám rovnaké miestenky, takže sme nakoniec stáli v chodbičke, hádali sme sa a smiali až do svitania.

V prvom ročníku ma donútil sedemnásťkrát prepísať dialógovú etudu o tom, čo si povedia matka a neplnoletý syn, ktorý príde domov až nadránom. Na písacom stroji. Alebo rukou. Sedemnásťkrát toto a všetky ostatné zadania tiež aspoň trikrát. V druhom ročníku mi povedal, že moja adaptácia Borisa Viana je skvelá a vlastne ma už nemá čo učiť. V treťom ročníku mi povedal, že mi na bakalársky scenár nemá čo povedať, lebo je to taká hlúposť, že na ňu neexistuje dosť prídavných mien. A v piatom ročníku som s ním šla na Myjavu ako jeho asistentka réžie, pretože tam nakrúcal televízny film Na Bukvovom dvore (1993). Tam som pochopila, ako vľúdne a úsporne vie komunikovať s hercami, a tiež univerzálnu formulku „toto z oného“. Na otázku „Prečo?“ mu niekedy stačilo povedať „Lebo chápete, to je medzi nimi tak, že ona je takáto a on toto z oného.“ A bolo to. Pochopili a hrali ako bohovia.

Táto óda je osobná a preto sa do nej nezmestí veľa toho podstatného, čo však nájdete v každej knihe o slovenskom divadle a hlavne filme. Ondrej Šulaj začínal ako divadelník, napísal mnoho divadelných hier a adaptácií, niekoľko ich aj režíroval. Bol scenáristom a spoluscenáristom skvelých filmov ako Pavilón šeliem (r. Dušan Trančík, 1982), Tichá radosť (r. Dušan Hanák, 1985), Správca skanzenu (r. Štefan Uher, 1988), Všetko, čo mám rád (r. Martin Šulík, 1992), Záhrada (r. Martin Šulík, 1995) alebo Muzika (r. Juraj Nvota, 2007).

Písal a režíroval televízne filmy a aj kinofilm Agáva (2016), ktorý akoby prišiel v zlom načasovaní, a preto bol trochu nespravodlivo neprijatý. Dnes by sme mu možno rozumeli lepšie, pretože zobrazoval ľudí, ktorí vedia, že ich hodnoty a morálka už zakrátko nebudú znamenať nič, pretože sa na nich valí čosi, čomu nebudú vedieť vzdorovať. No napriek tomu žijú svoje životy najdôstojnejšie ako vedia, lebo len to má nakoniec zmysel. Žiť to, čomu sa dá veriť.

Ondrej Šulaj má titul profesora, dvakrát bol dekanom Filmovej fakulty, o ktorej založenie sa zaslúžil, bol rektorom VŠMU, prezidentom Slovenskej filmovej a televíznej akadémie, predsedom Výboru LITA a zastával ešte mnohé ďalšie funkcie, ktorých vykonávanie si vyžaduje veľa schôdzí, zasadaní, vyjednávania a vysedávania, čo sú všetko činnosti, ktoré neznáša, takže ho za to o to viac obdivujeme, a preto za jeho éry boli všetky zasadania svižné, a kto chcel diskutovať, musel mať pripravené pádne argumenty a nemať zabiehavé myslenie.

V každom prípade dnes asi nie je v slovenskom audiovizuálnom prostredí, čo je teda termín obsahujúci veľkú masu ľudí, ktorí sa s chuťou ohovárajú a zároveň volajú na spoluprácu, nikto, koho by sa Ondrej Šulaj nejako nedotkol. Svojím názorom, povzbudením, konzultáciou, ako spolupracovník, ako učiteľ. Vznikol dokonca pojem Šulajova doktrína. Je to presvedčenie, že film má obsahovať posolstvo. Nikdy nám to takto nepovedal, ale celou svojou tvorbou, celým svojím životom, to dával najavo. Filmári majú vedieť, kde je morálka, kde je zodpovednosť a kde je svetlá strana sily.

Keď som sa vydávala, dostala som od neho svadobný dar. Bola to kniha s krásnou obálkou, v ktorej na prvej strane stálo: „Ondrej Šulaj: Všetko, čo viem o živote, láske a manželstve.“ No a za ňou nasledovali prázdne stránky.

Ak ste to ešte nezistili, tak ja vám to pri príležitosti jeho životného jubilea o ňom prezradím: Za tým cholerickým prestrojením je jeden z najvtipnejších, najláskavejších a najpevnejších ľudí tejto krajiny. Je radosť sa s ním hádať i smiať.

Ondrej Šulaj FOTO: Miro Nôta

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Stratené v Prešove (r. Slavomír Capek, Tomáš Telepák). Foto My Street Films SK / DAFilms.sk

Natoč si svoj film! Spustili súťaž námetov My Street Films SK

Do My Street Films SK sa môžete prihlásiť s krátkym námetom a videovizitkou prostredníctvom online formulára do 3. marca 2025. Hlavným organizátorom projektu je Národné osvetové centrum. „Zmyslom projektu My Street Films SK je vzdelávanie v oblasti tvorby dokumentárneho filmu. Je určený záujemcom a záujemkyniam bez formálneho filmového vzdelania a pokojne aj bez predošlých skúseností s nakrúcaním – teda pre všetkých tých, ktorých lákajú možnosti filmového média na vyjadrenie vlastného pohľadu na svet a svoj bezprostredný životný priestor,“ uviedli organizátori projektu. Z prihlásených námetov vyberú autorky a autorov 9 najlepších. Ponúknu im možnosť zúčastniť sa série workshopov, kde svoj námet môžu rozvinúť a realizovať ho do podoby krátkeho dokumentárneho filmu. Workshopy lektorsky povedú dokumentaristi Barbora Sliepková, Adama Hanuljak a Dominik Jursa. Účastníkom poskytnú dramaturgické usmernenie aj technické rady. Každý z trojice workshopov sa zameria na inú fázu vzniku filmu – literárnu, režijnú  a strihovú prípravu. Téma námetov môže byť ľubovoľná. Podľa organizátorov je však plusom, ak má autorka či autor k téme bližší vzťah založený na osobnej skúsenosti. „Vždy ma zaujmú introspektívne námety. Myslím, že ľudí láka reflektovať svoj vnútorný svet za pomoci filmových vyjadrovacích prostriedkov. Rovnako oceňujem spoločensky kritické a angažované témy,” povedala dokumentaristka a lektorka Barbora Sliepková. „Dôležitá je aj schopnosť uvažovať o...
Záber z filmu Pachová stopa. Foto: Filmtopia

recenzia Pachová stopa

Nový film Zuzany Piussi Pachová stopa sa zaoberá jednou z dlhodobých praktík českého justičného systému, ktorá je však rozšírená aj na Slovensku: dokazovaním viny na základe pachovej stopy identifikovanej špeciálne vycvičenými psami. Hoci ide o metódu, ktorá sa vo väčšine krajín už nevyužíva, keďže nemá žiadne vedecké opodstatnenie a môže byť ľahko manipulovateľná, ukazuje sa, že v našich končinách ide o vítaný spôsob, ako zvýšiť tzv. objasnenosť – svätý grál policajných zborov a súdnictva v čase kapitalizmu, keď nie je dôležité poznať pravdu, ale vykazovať čo najlepšie čísla a, samozrejme, aj vytvárať si podmienky na individuálne odmeny. Pachová stopa je skrátka trvalá, ale na verejnosti skoro neviditeľná súčasť systému, funkčná paradoxne práve v časoch, keď sa napríklad domáce násilie vedome prehliada, kým nedôjde k tragédiám, a tiež keď sa na základe pár gramov marihuany ničia životy. Keďže Piussi na filme spolupracovala s aktivistami dlhodobo sa angažujúcimi za nápravu škôd priamo napáchaných titulnou metódou, nemusí tápať, ale má úderné príbehy aj presné informácie, ktoré vie dávkovať a z ktorých už od prvých minút filmu mrazí. Zimomriavky podporuje aj hudba jej sestry Lucie Piussi. Podprahovo zdôrazňuje dunivú temnotu, v ktorej celý systém vedome žije a doslova bez mihnutia oka sa jej odmieta vzdať. Napriek jasnej reči vedcov aj skúsených kynológov a odorológov sudkyne a sudcovia odmietajú nanovo otvoriť prípady,...
Záber z filmu Brutalista. Foto: CinemArt

recenzia Brutalista

Píše sa rok 1947 a uznávaný budapeštiansky staviteľ a architekt László Tóth sa spamätáva z tvrdých rán, ktoré mu uštedrila druhá svetová vojna. I keď sa mu podarilo dostať z koncentračného tábora v Buchenwalde, znova nadobudnúť ľudskú dôstojnosť ostalo výzvou na celý život. Režisér Brady Corbet ho žánrovo nazval brutalistom. Jeho film Brutalista má desať nominácií na nadchádzajúceho Oscara. Na hranici chudoby László úspešne emigruje do Ameriky, kde ho v prvotnom nadšení víta bratranec Attila. S manželkou si tam otvoril nábytkársku dielňu a obchod, vkusom a štýlom Lászlóovi síce na míle vzdialený, ale ponuka pracovať pre rodinu sa neodmieta. Lászlóovi sa dokonca darí presvedčiť Attilu o vlastnom výtvarnom pohľade. Proti tmavým rustikálnym kulisám vtedajších amerických domácností navrhne pre obchod vzdušný funkcionalistický dizajn interiérového zariadenia v štýle art deco. Medzitým stále balansuje na hranici chudoby. Presvedčene sa stavia za svoje vízie, pričom údel cudzinca, ktorého má krajina prijať, sa učí brať ako prirodzenú zámorskú realitu. Nekladie si otázku, prečo je na tom horšie ako jeho bratranec. Nepozná procesy, ktorými život v Amerike (de)formuje charakter domácich obyvateľov či usadených prišelcov. Neposudzuje, čo v skutočnosti znamená Amerika ako krajina neobmedzených možností, nepýta sa, prečo by ho mala vítať s otvorenou náručou. Akoby si necenil, že jeho skutočnou oporou v cudzom svete sú černoch...
Zobraziť všetky články