Keď v roku 2024 predsedníctvo Slovenskej a filmovej akadémie rozhodlo, že návrh na zaradenie Ceny Petra Mihálika do programu udeľovania Slnka v sieti nie je dostatočne kvalitne pripravený a je potrebné jeho prepracovanie, tak sa nenašiel nikto, kto by prevzal iniciatívu Stredoeurópskeho domu fotografie (hlavného organizátora ceny v rokoch 2016 – 2022). Cena zanikla. Čo to znamená dnes, keď si pripomíname nedožitú osemdesiatku Petra Mihálika?
Pred viacerými rokmi mi môj belgický kolega na otázku, či ho netrápi, že sa v päťdesiatke rozhodol zmeniť profesiu a z historika umenia „presedlal“ do sféry kultúrnej diplomacie, odvetil, že nie, že spoločenská pamäť na jeho predchádzajúcu dráhu historika aj tak nepretrvá viac než sedem rokov. Keď sme v roku 2016 (tridsať rokov po Mihálikovom úmrtí) pripravili konferenciu a neskôr aj zborník s titulom Hľadanie nového priestoru – peripetie kritika, teoretika a historika Petra Mihálika, tak sa ukázalo, že z pravidla existujú aj výnimky.
O takmer desať rokov neskôr sa nedá povedať nič nové. Môžem len zopakovať, čo zaznelo na konferencii alebo čo sa dá prečítať v zborníku. Teda, že Mihálikov vplyv na filmovú kultúru – od študentských rokov na katedre žurnalistiky (do prvého ročníka nastúpil v roku 1964) až po posledné texty z roku 1985 – je unikátny. Nikto z jeho generácie sa mu nevyrovnal. To, čo pre umelcov znamená Štefan Uher, to pre filmovú reflexiu predstavuje Peter Mihálik.
Pritom k filmovej histórii, resp. teórii sa dostal za trest. Po dramaturgickej a vlastnej autorskej tvorbe v Krátkom filme (1968 – 1970), keď sa úspešne rozbehla jeho umelecká dráha, mu osud zásadne zmenili politické previerky roku 1970. Ak Petra Solana či Juraja Jakubiska preradili do Štúdia krátkych filmov alebo Rudolfa Urca odsunuli do štúdia animovanej tvorby, tak Petra Mihálika zo Slovenského filmu prepustili, ocitol sa vo funkcii pracovníka pre reklamu. Ako viacerí jeho rovesníci (pokiaľ nedostali úplný zákaz práce vo filme ako Pavel Branko či Agneša Kalinová) sa nevzdal, oprávnene. V roku 1970 nikto nepredpokladal, že sa komunizmus môže raz skončiť.
Ukázalo sa, že Mihálik popri výraznom dramaturgickom talente disponuje aj zmyslom pre abstrakciu, kritické uvažovanie a má v sebe hrebendovský zápal šíriteľa vzdelania.
Niežeby sme o ňom mohli tvrdiť, že bol „otcom zakladateľom“ – už pred ním sa písali recenzie, vznikali štúdie z dejín aj teoretické práce, aj lektorské úvody vo filmových kluboch či prednášky o filme na divadelnej fakulte. To, prečo mu môžeme prisúdiť vo filmovej reflexii rovnaký význam ako Štefanovi Uhrovi vo filme, je fakt, že tak ako Uher chcel, aby náš film bol európsky, Mihálik sa usiloval o to, aby rozmýšľanie o filme zodpovedalo súdobej európskej úrovni.
Cestu k cieľu našiel v profesionalizácii. Asi najlepšie si to môžeme zdokumentovať na jeho prínose do filmovej histórie. Ak u jeho predchodcu Ivana Rumanovského, nadšeného amatéra, nebolo nič mimoriadne, že v prípade chýbajúcich faktov si bez problémov zvyšok vyfabuloval – kládol dôraz na pútavý príbeh, nie fakty, tak Mihálik sa, opačne, dôsledne držal faktov, viacnásobne overených. Nebál sa priznať, že niečo nedokázal zistiť. Jeho práca Z histórie slovenskej národnej kinematografie (do roku 1948), ktorú obhájil v decembri 1972 v Brne, na Univerzite Jana Evangelistu Purkyňu (knižne vyšla v roku 1994 pod názvom Vznik slovenskej národnej kinematografie 1896 – 1948), patrí k neprekonaným pilierom našej historiografie. Ani 100. výročie premiéry Jánošíka bratov Siakeľovcov v roku 2021 sa nemohlo obísť bez čerpania z toho, čo Mihálik overil; text bol spoľahlivým prameňom aj päťdesiat rokov po dokončení.
Ani v ďalšej Mihálikovej aktivite – v akademickej sfére, vo vzdelávaní, tomu nebolo inak. Ako absolvent žurnalistiky, ktorý samoštúdiom dobehol zameškané, vedel, že pre budúcnosť je potrebné, aby aj v oblasti filmu rovnako ako v iných umenovedách nastúpila éra špecializovaného vysokoškolského vzdelávania. A dosiahol – okrem iných aj spolu s Martinom Slivkom či Ivanom Stadtruckerom –, že v roku 1978 sa Katedra divadelnej vedy na VŠMU otvorila možnosti štúdia filmovej vedy. Vznikol u nás odbor, ktorý bude čoskoro oslavovať 40 rokov existencie na akademickej pôde. Jeho akceptácia sa presadila až do takej miery, že Mihálik zastával funkciu prodekana Divadelnej fakulty VŠMU (v roku 2023 jeho študenta Martina Šmatláka menovali rektorom VŠMU).
O ambícii nestrácať krok s dianím v teórii vo svete svedčí jeho dobovo zásadná kniha Kapitoly z filmovej teórie (knižne 1983). Mihálik úspešne transformoval Metzovu semiotiku, ale aj ruský formalizmus do našich debát o filmovej špecifike. Avšak čím viac sa v 90. rokoch v nepočetných teoretických textoch objavovali odkazy na postštrukturalizmus, tým viac sa odsúvalo štúdium jeho Kapitol. Dnes patria skôr k povinnej literatúre predmetov o dejinách filmových teórií, ale nikto sa k nim nevracia v nových štúdiách. S jedinou výnimkou – Mihálikových teoretických úvah o dokumentárnom filme a jeho vzťahu k skutočnosti.
Už len súčasťou historických štúdií o publicistike je množstvo jeho recenzií a kritík. Aj preto, že filmy, o ktorých písal, sa už nepremietajú, ale aj preto, že Mihálik predsa len nedosahoval štylisticky košatú eleganciu Pavla Branka (reedície Brankových textov pravidelne vychádzali aj v prvom a druhom desaťročí 21. storočia).
Mnohé z toho, kde nachádzame stopy diela Petra Mihálika, stále žije. To, že zanikla jeho cena (aj Cena Pavla Branka pre mladého kritika do 35 rokov), svedčí o inom. O tom, že kultúra netrpí len vandalmi vo vysokých funkciách, ale aj tým, že mnohé aktuálne autority, či už vo filmovom umení, alebo vo vede, nechápu, nakoľko je pre budúce „zdravie“ spoločnosti zásadné, aby sa sústavne hlásila k osobnostiam, ktoré spoluformovali jej minulosť.
Jeden „povinný“ textík k nedožitému jubileu to nezachráni.
