Keď sa pred desiatimi rokmi médiami rozletela správa o smrti Petra Pišťanka, bol to – nielen pre jeho najbližších priateľov – šok. Nie iba preto, že z tohto sveta odišiel 22. marca 2015 dobrovoľne: veď koncom apríla by vtedy bol oslávil „len“ päťdesiate piate narodeniny.
„Chcel by som si urobiť poriadok v knihách a k niektorým sa vrátiť a znova si ich prečítať. Nezanedbávať priateľov, ako to trestuhodne robím už roky. Schudnúť päťdesiat kíl, ako sa mi to už neraz podarilo, a udržať si to už nastálo. Hádam to ešte stihnem.“ Aj veľa ďalších želaní mal Peter Pišťanek do druhej päťdesiatky v čase, keď oslavoval abrahámoviny. Väčšinu z nich sa mu už však nepodarilo naplniť. Stihol ešte premiéru filmu Rukojemník (r. Juraj Nvota, 2014) aj odpromovať rovnomennú knihu, ktorá síce vychádza zo scenára, je však od filmu nezávislým dielom.
Na začiatku tohto filmového i literárneho „dobrodružstva“ bola kratučká Pišťankova poviedka Všetci za jedného, jeden pre všetkých. „Pôvodne som uvažoval ten príbeh na základe kratučkého Petrovho textu písať sám, ale Peter mi hneď po prvom telefonáte poslal asi tucet ďalších, veľmi voľne nahodených textov zo svojho detstva. Posedeli sme teda, vymysleli celkom nový námet a príbeh,“ spomínal scenárista a producent Marian Urban. Príbeh jedenásťročného chlapca, ktorý sa stal rukojemníkom režimu, keď jeho rodičia emigrovali – akási slovenská Gombíková vojna, odohrávajúca sa koncom 60. rokov v dedinke na pohraničí –, bola ich tretím spoločným projektom. A mali rozpísaných aj niekoľko ďalších textov, lenže…
„Vnímam pozíciu spisovateľa ako šaška, ktorý má za úlohu svoje publikum pobaviť a popritom mu niečo závažné povedať,“ vravieval Pištanek. Spisovateľ, ktorý vtrhol na slovenskú literárnu scénu ako tornádo a stal sa jedným z najvýraznejších autorov porevolučnej éry. Debutovým románom Rivers of Babylon (1991), ktorý sa stal kultovým hitom, si podmanil čitateľov aj kritiku.
Rodák z Devínskej Novej Vsi (28. 4. 1960), ktorá bola jeho domovom celý život, začal písať vlastné texty už v štvrtej triede základnej školy. Rodičia si predstavovali, že bude inžinierom, tak musel na gymnázium. Dlho tam nevydržal. Zamestnania striedal ako na bežiacom páse, robil v televízii, kulisáka v divadelných dielňach, robotníka v Slovnafte i strážcu parkoviska. Zmaturoval večerne koncom 80. rokov, štúdium scenáristiky na VŠMU nechal po dvoch rokoch. Neskôr robil v reklame aj v internetovom časopise, vytváral webové stránky, ochutnal marketing, publikoval, vychádzali mu knižky. „Mojím záujmom boli vždy outsideri, ľudia, ktorí pociťovali silnú túžbu po konformnosti a splynutí, ale práve táto túžba ich z obyčajného života vyčleňovala,“ vysvetľoval Pišťanek.
Spolupráca spisovateľa (Pišťanek) a scenáristu a producenta v jednej osobe (Urban) odštartovala v eufórii začínajúcich deväťdesiatych rokov. Vychádzajúc z príbehu arogantného kuriča, čo ovládne hotel, v ktorého kotolni začínal, a neskôr aj celé mesto, začal vznikať scenár. „Peter za pár týždňov napísal prvú verziu, obsahovala však 348 strán. No uznal, že viac ako 130 až 150 strán textu literárny scenár pre dvojhodinový film neunesie“spomenul Marian Urban.
Rivers od Babylon (r. Vlado Balco, 1998) sa nakrúcal a produkoval v neľahkých podmienkach Mečiarovho panovania, keď sa slovenská kinematografia ocitla na dne. Domáca kritika film prijala nejednoznačne, za hranicami to videli inak. „Rivers of Babylon je skutočne originálny film. Na jednej strane odmieta prevládajúci ruralizmus v slovenskej kinematografii, zároveň je o to šokujúcejší vo svojej výpovedi. Návrat k politickej alegórii ako filmovej forme vyjadrenia je jedinečný nielen na Slovensku, ale aj v strednej a východnej Európe vôbec,“ napísal v Central European Review publicista Andrew James Horton.
Hitom prvého ročníka udeľovania cien Slnko v sieti sa stala tragikomédia Muzika (r. Juraj Nvota, 2007), z jedenástich nominácií premenila na sklenenú sošku deväť – aj v kategóriách najlepší film (producent Marian Urban) a najlepšia réžia. Na začiatku bola rovnomenná Pišťankova novela, ktorá vyšla v knihe Mladý Dônč (1993). Scenáristom príbehu o priateľoch, snoch a túžbe po slobode v časoch, keď sa u nás udomácnili sovietske tanky, bol Ondrej Šulaj. Azda najvýstižnejšie charakterizoval v tom čase Muziku na stránkach mesačníka Film a doba český kritik a filmový vedec Jan Bernard. „Je zatiaľ asi najlepším portrétom normalizácie: aj keď hovorí o konkrétnej dobe, hovorí predovšetkým o večnom konflikte v nás.“ Pred časom na margo filmu Juraj Nvota dodal: „Depresia Muziky dnes už nie je úsmevná, ale výstražná.“
Pišťanek mal rád hudbu, filmy a knihy, rád a zanietene o nich hodiny debatoval s priateľmi. Rád podnikal výlety do milovanej Prahy. V istej chvíli vraj stratil chuť písať, lenže, ako podčiarkol, nič iné nevie. Keď uvádzal do života po filme aj román Rukojemník – Lokomotívy v daždi (podľa neho bol skôr rozšírením a doplnením filmového univerza a s detským čitateľom nerátal) hľadal motiváciu čo a ako ďalej. „Rád by som napísal román, taký celkom zamotaný príbeh zo súčasnosti, ktorý má svoje korene v šesťdesiatych rokoch,“ uviedol. A Urban doplnil: „Ešte mi oznámil, že rozpísal román podľa nášho spoločného námetu Všetko okrem lásky, ktorý mal vyjsť v auguste vo vydavateľstve Slovart s tým, že potom na jeho motívy nakrútime film.“ Nikto netušil, čo sa stane doslova o pár mesiacov.
Po desaťročí ožije Pišťankov životný aj tvorivý príbeh v celovečernom dokumente Pišta (momentálne sa nakrúcajú prvé sekvencie), ktorý poodkryje mnoho z osudových peripetií spisovateľa i jeho literárnych, filmových aj iných „dobrodružstiev“.
