Po skončení strednej školy začala študovať psychológiu na Karlovej Univerzite. „Keď som sa vrátila z Prahy, otec mi našiel miesto na hlavnom sekretariáte Národnej banky Slovenska. Niečo príšerné. Ráno o siedmej som prišla do práce a o deviatej som mala všetko hotové. Utiekla som odtiaľ. Našla som si miesto ako asistentka v dabingu Slovenskej televízie,“ spomína Gorduličová. Do Československej televízie nastúpila v roku 1974. Z pozície asistentky réžie spolupracovala takmer so všetkými významnými televíznymi dabingovými tvorcami (Marta Mrlianová, Etela Balgová-Harantová, Ján Šuda, Oľga Rúfusová a i.) vrátane legendárneho Svätopluka Šablatúru. K jej blízkym kolegom patril aj dabingový režisér dokumentárnych filmov Dezider Točka.

Prvé samostatné televízne dabingové práce začínala Štefánia Gorduličová realizovať v druhej polovici 80. rokov. „Už neviem, ako sa ten (môj prvý – poz. J.P.) film volal. Bola to ruská snímka o ropovode. Opitý muž doň vošiel, zaspal a zobudil sa na fínskej strane.“ Kvalitatívne zaujímavejšie i rôznorodejšie dabingové práce začali prichádzať po roku 1989 (animovaný seriál Flinstonovci, trojdielny rakúsky film Sissi, francúzska dráma Aféra Dominici alebo bulvárna krimikomédia Spím so svojím vrahom). K jej najznámejším i najrozsiahlejším dabingovým projektom z tohto obdobia patrí animovaný seriál z Disneyho produkcie Rozprávková jazda. V jeho slovenskom znení Gorduličová uplatnila svoj inštinkt na skúsených dabérov (Leopold Haverl, Zdena Studenková, Andrej Hryc, Pavol Mikulík, Ivan Krajíček, Ján Kroner). Ten si podľa vlastných slov cibrila najmä pravidelnými návštevami divadelných predstavení, kde dokázala rozpoznať talent vhodný na dabérsku profesiu.

V roku 1996 dostala Štefánia Gorduličová ponuku od agentúry ROKO viesť súkromné dabingové štúdio. Ponuku prijala a ROKO sa etablovala ako jeden z kľúčových dodávateľov slovenského znenia pre vtedy začínajúcu komerčnú televíziu Markíza. V jej vysielaní sa objavilo nespočetné množstvo slovensky dabovaných filmov i seriálov, najmä komediálno-dobrodružného žánru, pod ktorými je Gorduličová režisérsky podpísaná (Bláznivá strela, Psycho, Vtáci, Perfektní príbuzní, Posledný mohykán, Tie roky sedemdesiate, Jednou nohou v hrobe a i.).

Medzi jej najznámejšie a najčastejšie spomínané práce z tzv. markizáckeho obdobia patrí povestný sitkom Priatelia. V jeho slovenskej verzii skombinovala mladých, resp. začínajúcich hercov (Ivan Šandor, Andrea Karnasová, Bibiana Ondrejková, Stano Král, Dušan Cinkota) so skúsenejšími kolegami a dabérmi. „Slovenskí“ Priatelia sa dodnes s úspechom reprízujú a ich dabéri svojím bezprostredne živelným podaním úspešne konkurovali aj svojim českým dabingovým kolegom. K charakteristickým črtám režisérskej tvorby Štefánie Gorduličovej patrí aj tzv. experimentovanie. Hoci sama je zástancom toho, že dabing má verne odzrkadľovať originálne znenie, zvykla obsadzovať herca proti jeho zaužívanému typu, ak to pomáhalo zachovať ducha originálu. Jej dabingové práce niekoľkokrát nominovali na cenu Zlatá slučka, trikrát sa im toto ocenenie aj podarilo získať.

Zhruba od roku 2014 začala Štefánia Gorduličová opäť pravidelne pracovať aj pre verejnoprávnu televíziu a do odchodu do dôchodku v roku 2017 tu vytvorila dabing napr. pre sériu filmov o švédskom agentovi Hamiltonovi, koprodukčný seriál Most alebo seriálovú verziu inšpirovanú filmom Fargo. Jej poslednou režijnou prácou sa stalo v roku 2021 realizované slovenské znenie dokumentárneho filmu Priatelia: Zase spolu. V nostalgickom spomínaní pôvodných protagonistov na nakrúcanie svetoznámeho sitkomu sa opätovne stretli aj ich slovenskí dabingoví pendanti.

Synom Štefánie Gorduličovej je Ján Gordulič. V súčasnosti je známy najmä ako stand-upový manažér a komik, ktorý už od 16 rokov prekladal mnohé dabingové práce svojej mamy. Aby predišiel klebetám o protekcii, používal radšej pseudonym.

Pre Štefániu Gorduličovú je dabing aj umením práce s hercami. „Pracovať s hercami nie je vždy jednoduché. Sú nevyspytateľní, oveľa citlivejší než hocikto iný. Človek si musí veľmi dobre rozmyslieť, čo, komu a akým spôsobom povie. Ale to všetko preto, že herci pracujú s emóciami, ich výkon je stále ostro sledovaný zo všetkých strán, musia sa celé hodiny maximálne sústrediť… Herci sú tiež len ľudia! Pre dobrý výsledok našej spoločnej práce je preto mimoriadne dôležitá dobrá atmosféra na ,pľaciʻ. O to sa vždy usilujeme.“