Vladimír Bahna sa narodil len pár dní pred začiatkom prvej svetovej vojny v Banskej Štiavnici. Jeho rodina pochádzala z neďalekého Pukanca, ktorý neopomenul ani vo svojej budúcej tvorbe. Toto mestečko bolo centrom kolárskeho remesla a výroby vozov, ktorými zásobovalo prinajmenšom celé južné Slovensko. Umelecký talent zdedil Bahna po otcovi, ktorý bol tiež kolárom a svoje šikovné ruky zužitkoval vo výrobe rôznych hudobných nástrojov, ale aj vo vlastnej umeleckej tvorbe, najmä maľbe a fotografii.

Výtvarný talent Vladimíra Bahnu bol natoľko jedinečný, že ho prijali aj na výtvarnú akadémiu v Prahe, kam však nenastúpil, keďže mu chýbali prostriedky na zabezpečenie štúdia. Vydal sa teda cestou typografie – učil sa najprv v Novom Meste nad Váhom a v roku 1934 absolvoval úspešne štúdium na Škole umeleckých remesiel v Bratislave, kde sa venoval konštruktívnej typografii a úžitkovej grafike.

Typografia sa pre neho stala spôsobom, ako rozvíjať svoje nadanie, ale zároveň aj cestou, ako sa dostať k iným druhom umenia. Vo svojich pracovných začiatkoch pôsobil v tlačiarni Únia, ale okrem praktickej typografie sa venoval aj teoretickému uvažovaniu o nej, čo ho viedlo k písaniu a publikovaniu textov. V žurnalistických prácach prešiel postupne od typografie k literatúre, fotografii a napokon aj filmu.

Začiatky jeho redakčnej práce siahajú do pôsobenia na pozícii kúpeľného redaktora v Piešťanoch v časopise Nové Slovensko, ale publicistickú kariéru naplno započal spolu s rozvíjajúcou sa domácou kinematografiou. Roku 1944 pracoval ako redaktor bulletinu Nástup, no vzápätí sa roku 1945 stal tlačovým referentom a redaktorom povstaleckého časopisu Pohronie a odvtedy sa v plnej miere venoval filmovej publicistike a postupne aj vlastnej tvorbe.

Dôkazom, že Bahna mal blízko nielen k vizuálnemu, ale aj slovesnému umeniu, je jeho literárna pozostalosť, ktorá sa v ranom období vyznačuje veľkou žánrovou pestrosťou, či už v poetickom, alebo prozaickom prevedení. Niet divu, že vývoj jeho cesty k režisérskej profesii išiel cez písanie námetov a scenáristické spracovanie literárnych predlôh. Napokon aj samotné filmy, ktoré vznikli pod jeho režisérskou taktovkou, sú vo veľkej miere práve filmové adaptácie literárnych diel. Réžii hraných filmov však ešte predchádzalo obdobie, keď debutoval autorským dokumentom z prostredia rodného kraja Pukanskí kolári (1947), natočeným v duchu arsfilmovej tvorby. V tomto období vytvoril ešte niekoľko osvetových snímok a dokumentárnych filmov, medzi nimi aj prvý slovenský farebný celovečerný nehraný film Dúha nad Slovenskom (1951), ktorý koncipoval v intenciách socialistickej propagandy o priemyselnom rozvoji krajiny.

V hranej tvorbe debutoval o dva roky neskôr filmovou adaptáciou rovnomenného románu Petra Jilemnického Pole neorané (1953). So scenáristom filmu Vladimírom Mináčom vytvoril aj ďalší film Žena z vrchov (1955). Roku 1957 sa podpísal pod dve snímky, a to adaptáciu diela Reštavrácia Jána Kalinčiaka pod názvom Zemianska česť a film Posledná bosorka podľa scenára Ivana Bukovčana, uvedený aj na festivale v Karlových Varoch.

Začiatkom šesťdesiatych rokov sa predstavil filmom Predjarie (1961), ktorý sa v kontexte jeho tvorby vyznačuje tým, že k filmu pristúpil aj ako autor scenára. Medzi ďalšie výrazné snímky sa zaradil roku 1965 film podľa rovnomenného románu Rudolfa Jašíka Námestie svätej Alžbety, v ktorom sa podobne ako v predošlom filme vracia do obdobia druhej svetovej vojny. Bahna v tomto období režisérsky prispel aj k televíznej hranej tvorbe, kde ostal verný adaptáciám literárnych diel. Medzi takéto diela patrí napr. Návrat Ondreja Baláža (1966) podľa rovnomennej poviedky Dobroslava Chrobáka či Slnečný kúpeľ (1964) podľa poviedky Janka Jesenského, ktorým zabŕdol do žánru veselohry. K téme Slovenského národného povstania sa potom na sklonku šesťdesiatych rokov vrátil v opätovnej spolupráci s Vladimírom Mináčom televíznou trilógiou Generácia (1969). Okrem réžie hraných a dokumentárnych filmov sa po celý čas priebežne venoval aj reflexii slovenskej filmovej tvorby, o čom svedčí jeho bohatá publicistická bibliografia. Bahna bol v tomto období zároveň na istý čas aj riaditeľom Štúdia hraných filmov.

V sedemdesiatych rokoch natočil ešte historickú snímku podľa predlohy Ľuda Zúbka Skrytý prameň (1973) – predznačuje akúsi dobovú tendenciu vracať sa k motívom kultúrneho dedičstva a domova, čoho dôkazom je aj dokumentárny film Deväťsto rokov niekdajšieho slobodného kráľovského banského mesta Pukanca (1976). Týmto filmom pomyselne uzatváral kruh svojej tvorby, keďže aj jeho debutový dokumentárny film bol z prostredia jeho rodného mesta. Zároveň to bola aj jeho posledná dokončená snímka, keďže Vladimír Bahna zomrel v roku 1977.