Autor hudby k mnohým zásadným filmom našej kinematografie oslavuje slobodnú tvorbu.

Hlboká, široká, povznášajúca. Intenzívna, fascinujúca, nadčasová. Pokojná, kontemplatívna, spirituálna. Krehká, nástojčivá, asketická. Empatická, jednoznačná. Intímna. Takýmito slovami sa pokúšajú hudbu Vladimíra Godára charakterizovať kolegovia, spolupracovníci aj obdivovatelia. Hudobný skladateľ, autor famóznej filmovej hudby, muzikológ, organizátor hudobného života a vysokoškolský pedagóg oslávil v týchto dňoch sedemdesiat rokov. Hold mu vzdal festival Konvergencie aj Slovenský filmový ústav na besedách spojených s premietaním filmov. Univerzita Komenského mu pri príležitosti jubilea udelila veľkú zlatú medailu za zásluhy o Filozofickú fakultu. 

Prvý spúšťač

Pri hudbe Vladimíra Godára akoby sa otvorili dvere do veľkej tajomnej komnaty. Dýcha človečinou, vlní sa nepokojne medzi nebom a zemou, sprítomňuje odvahu, trpezlivosť, obavy. Vie, čo bolo a pýta sa, čo bude. Za závojom drámy skrýva hravosť. Nesie v sebe múdrosť hlbokého svetonázoru.

Jedným z pilierov jeho tvorby je tolerancia k inakosti. Potvrdzuje to aj v dokumente z cyklu Hudobníci v réžii Martina Šulíka, keď spomína, ako sa v časoch puberty krok po kroku dostával k tajomstvu kompozície a začal si uvedomovať tvorivú túžbu, ktorá sa v ňom prebúdzala. Dokument bude premietať bratislavské kino Edison Filmhub 25. marca za osobnej účasti tvorcov.

Rodák z Bratislavy chodil na matematickú základnú školu na Košickej ulici. Hudbe sa venoval už vtedy – rodičia investovali do hudobného vzdelania oboch svojich synov, jeden hral na husle, druhý na klavír. 

„Raz ma mama zobrala do kina Praha a hrali A Hard Day´s Night. Veľmi ma očaril svet, ktorý Beatles predstavili – bola v ňom spoločenská revolúcia, vtip a, samozrejme, hudba. Prvý spúšťač sa volal She loves you. Pri tom druhom som mal asi trinásť a už boli v Československu ruské tanky. Vtedy som si vypočul Bartókove 5. sláčikové kvarteto. To bol silný zážitok, nemal som ho ako racionalizovať, len sa mi to nesmierne páčilo,“ rozpráva o svojich začiatkoch. Je presvedčený, že to, čomu človek prepadne, v ňom ostane a odzrkadlí sa v každom jeho diele.

Hansi a jeho duch

Vladimír Godár začal s kompozíciou v šesťdesiatych rokoch ako žiak Ľudovej školy umenia a na súkromných hodinách u Petra Bartovica. Pokračoval na bratislavskom konzervatóriu u Juraja Pospíšila, absolvoval aj hru na klavíri u Márie Masarikovej. V druhej polovici sedemdesiatych rokov vyštudoval kompozíciu u Dezidera Kardoša na VŠMU v Bratislave.

Už v prvom ročníku na fakulte sa stretol so slovenským estetikom, hudobníkom a muzikológom Jánom „Hansim“ Albrechtom. Neskôr spoluzakladal aj združenie Albrechtina, vychádzajúce z odkazu otca a syna Albrechtovcov. Ich osobnosti odzrkadľovali kultúrny život Bratislavy v európskom rozmere a tento svieži duch uchvátil aj Godárovu generáciu. 

Slobodná hra asociácií a nenútená radosť z objavovania, otvorený vzťah ku svetu, sebairónia, rovnocenný vzťah študenta a pedagóga – to všetko mladým hudobníkom imponovalo. V dome Albrechtovcov sa pestovala domáca hudba, tu sa s Hansim stretávali, interpretovali a nasávali komornú hudbu, boli s ňou v živom kontakte a diskutovali o nej. „Nikto nám nehovoril, ako to máme robiť a čo si máme myslieť, ale všetkého sme sa mohli dotýkať, a to bolo najdôležitejšie. Niekedy sme sa zišli aj dvanásti a hrali sme – renesanciu, gotiku, rané baroko, klasicizmus aj romantizmus,“ spomína v dokumente Godár.

V období vysokoškolských štúdií bol už aktívny aj ako publicista. Ešte počas štúdia začal pracovať ako odborný redaktor vo vydavateľstve Opus. Postupne začal prednášať na Katedre skladby VŠMU.

Pád komunistického režimu v roku 1989 mu otvoril nové možnosti aj ako muzikológovi. Stál pri zrode nových hudobných inštitúcií a spoluformoval ich. V rokoch 1991 až 1996 pôsobil ako vedúci redaktor časopisu Slovenská hudba, potom začal prednášať na Akadémii umenia v Banskej Bystrici, neskôr aj na Katedre estetiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Medzitým a popri tom vznikali jeho zásadné hudobné diela.

Vrátiť ľudskosť

Ešte začiatkom osemdesiatych rokov pričuchol Vladimír Godár k filmovej hudbe. Ešte v detstve mu učarovala hudba legendárnej winnetouovky Poklad na striebornom jazere, chcel si čosi podobné vyskúšať. Prvý raz sa mu ponúkla možnosť v roku 1983 pri tvorbe dokumentu režiséra Vlada Kubenku o sochárovi Rudolfovi Uherovi. O rok neskôr, pri komponovaní hudby k filmu Vlada Balca Uhol pohľadu, sa spoznal s režisérom Martinom Šulíkom. Ich dlhoročná spolupráca nenechala na seba dlho čakať. Oboch spájala úcta k filmu, vždy chceli poznať a zachytiť jeho dejiny i najnovšie výdobytky. 

V roku 1986 sa stretli pri nakrúcaní stredometrážneho hudobného filmu Staccato. Postupne nasledovali ďalšie spoločné filmové projekty. Charakterizovala ich výrazná poetika, autorský rukopis, pričom každý z filmov zachytil vo svojom období vzniku aj spoločenskú fázu hľadania identity. Mali v sebe náboj dobrotivosti, sarkazmu, podmanivú atmosféru. Časom zreli a stávali sa kultovkami slobodnej éry slovenskej kinematografie. 

„Na Vladovej hudbe sa mi páči, že celý čas komunikuje s hudobnou minulosťou. Zároveň sa zaoberá aktuálnym stavom vnútorného sveta človeka. A pokúša sa do nášho sveta znovu vrátiť ľudskosť,“ opísal Martin Šulík spoločného ducha pri príležitosti jeho jubilea na tohtoročnom festivale Konvergencie. Godárova hudba pozdvihla aj jeho filmy Neha, Všetko čo mám rád, Záhrada, Orbis Pictus, Krajinka, Slnečný štát, Cigán či Tlmočník. 

Okrem toho je aj autorom hudby k mnohým ďalším filmom ako V meste plnom dáždnikov (Július Jarábek, 1989), Let asfaltového holuba (Vlado Balco, 1990), Vyššia moc (Tomáš Krnáč, 1996), Stříbrná vůně mrazu (Jaromír Polišenský, 2005) či Venkovský učitel (Bohdan Sláma, 2008). Za hudbu k filmom Návrat Idiota (Saša Gedeon, 1999) a Slnečný štát (Martin Šulík, 2005) získal ocenenia Český lev. Za filmy Slnečný štát, Cigán a Tlmočník získal Slnko v sieti. Je držiteľom mnohých ďalších významných ocenení za hudobnú tvorbu.

Kam sa rodí dielo

Vladimír Godár sa neživil písaním hudby, vždy bol predovšetkým najmä redaktorom a snažil sa budovať “podhudbie” slovenskej hudby, aby mala vďaka činnosti inštitúcií, ktoré vytvárajú jej pamäť, aj budúcnosť. Zdôrazňuje predovšetkým nezávislosť a sebaúctu. Pri tvorbe je podľa neho zásadné, aby sa dielo narodilo do priateľskej atmosféry. 

Je autorom množstva orchestrálnych a komorných skladieb. Medzi jeho najdôležitejšie hudobné diela patria Talizman – nokturno pre klavírne trio, oratóriá Orbis sensualis Pictus, Mater a Querela Pacis, Concerto grosso per archi e cembalo, Sonáta pre violončelo a klavír In memoriam Viktor Šklovskij, Dariačangin sad, Barkarola pre husle, 12 sláčikových nástrojov, harfu a čembalo, Bikít Gilgameš, Dormi Jesu a mnohé ďalšie.

Veľa spolupracoval s českou speváčkou a huslistkou Ivou Bittovou. z ich produkcie vyšiel album Slovenské spevy podľa Bartókom inštrumentovaných ľudových piesní. Je obdivovateľom hudby gruzínskeho skladateľa GIju Kančeliho. 

Jeho oratórium Mater – sedem skladieb pre orchester a ženský hlas v interpretácii Ivy Bittovej vyšlo v roku 2006 aj vo svetoznámom vydavateľstve ECM. 

Vydal knihu esejí Kacírske quodlibety, publikácie Luk a Lýra – Šesť pohľadov na hudobnú poetiku, Rozhovory a úvahy, ako aj knižnú sériu De musica I., II.