Záber z filmu Most na tú stranu / Foto: Margita Skoumalová / Zdroj: Slovenský filmový ústav
Písmo: A- | A+

Každý predčasný odchod zabolí. Zvlášť keď ide o človeka v produktívnom veku, ktorý mohol svoj talent ešte rozvíjať a potešovať ním nielen svojich najbližších, ale aj širšiu verejnosť. Slovenský režisér, scenárista a herec Vladislav Pavlovič sa narodil pred sto rokmi, 25. októbra 1924. Počas nakrúcania snímky Trofej neznámeho strelca v roku 1973 si siahol na život.

Rodák z Bratislavy pochádzal z maďarsko-slovenského prostredia. Základnú školu absolvoval v Galante. Neskôr študoval na biskupskom gymnáziu v neďalekej Trnave, kam po Viedenskej arbitráži prešiel z Bratislavy pre nedostatok finančných prostriedkov. Pavlovičovi rodičia pochádzali zo Starej Turej; otec vyrastal v rodine hlásnika a hrobára, matka pochádzala z roľníckeho prostredia. Otec sa neskôr stal zamestnancom na Okresnom súde v Galante.

Vysokoškolské štúdium Vladislav Pavlovič začínal na Právnickej fakulte Univerzity Komenského, kde spolu s ďalšími študentmi založil vysokoškolský divadelný krúžok Akademické divadlo. Keď sa jeho otec dostal do väzenia, školu prerušil a vrátil sa k matke a sestre do Trnavy. Spolu s ním sa do Trnavy presunul aj divadelný krúžok. Počas rokov 1944 až 1945 v ňom stvárnil množstvo postáv, za všetky spomeňme Poludnického v Stodolovej Maríne Havranovej alebo Tonka v Čapkovej Matke.

Po oslobodení sa v roku 1946 stal členom činohry Slovenského národného divadla, pokračoval v štúdiu práva (1947 – 1951) a súčasne sa zapísal na dramatický odbor na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. V rokoch 1951 a 1952 pracoval ako režisér v SND a následne v rokoch 1952 – 1954 vo Vojenskom umeleckom súbore. V roku 1954 sa zamestnal v Štúdiu krátkych filmov, kde sa začal venovať réžii dokumentov. Neskôr, v roku 1958, sa jeho tvorba presunula k réžii hraných filmov. V marci 1951 sa oženil s Ľubou Bakovou, speváčkou, redaktorkou, dramaturgičkou a spoluzakladateľkou vysokoškolského folklórneho súboru Lúčnica, pre ktorý vymyslela aj názov – Lúčnica, čo v lúči slnka pramení. Ako herec sa objavil vo filme Priehrada (1950) režiséra Paľa Bielika.

Vladislav Pavlovič svojím talentom prispel k povojnovej obnove slovenského divadla. V SND herecky debutoval v komédii Na posiedkach s čertom (Jan Drda, premiéra 1946). Ďalej účinkoval v divadelných inscenáciách Inšpektor sa vracia (J. B. Priestley, 1947), Štyri strany sveta (L. Lahola, 1948), Atentát (L. Lahola, 1949) alebo Bitka pri Rozhanovciach (J. Záborský, 1950). Ako asistent réžie spolupracoval s divadelnými legendami Jozefom Budským a Ivanom Lichardom, až kým sám nezasadol na režisérsku stoličku. Samostatne režíroval inscenácie Odkaz živým (J. Fučík, 1951) a Bankrot (A. N. Ostrovskij, 1952).

Vo filmovej tvorbe začínal ako pomocný režisér v dráme Mladé srdcia (r. Václav Kubásek, 1952). Spolu s režisérom Frigyesom Bánom sa podieľal na slovenskej verzii veselohry Dáždnik svätého Petra (1958). Film bol prvou medzinárodnou koprodukciou v slovenskej kinematografii, pripravovaný v maďarskej dramaturgii a uvádzaný v dvoch jazykových verziách. Bol to Pavlovičov režijný debut v hranom filme. Popri maďarských hercoch sa v snímke objavili aj slovenskí vrátane Karola Machatu, Samuela Adamčíka a Ondreja Jariabka. V epizódnych postavách sa predstavili 13-ročný Ľubo Roman a 15-ročná Emília Vášáryová.

Na začiatku šesťdesiatych rokov nakrútil Pavlovič svoj prvý samostatný celovečerný film Most na tú stranu (1961). Psychologická dráma, adaptovaná na základe poviedky Andreja Chudobu, rozpráva príbeh mladej dievčiny, ktorá nastúpi do veľkovýrobného závodu. Spočiatku má problémy prispôsobiť sa prostrediu a kolektívu, čo vyústi do viacerých konfliktov. Postupne však nachádza správny prístup a svoju prácu začne vykonávať s novým odhodlaním.

Svoj posledný film Vladislav Pavlovič už nedokončil. V procese tvorby sa svoj život rozhodol dobrovoľne ukončiť. Dokončenie filmu Trofej neznámeho strelca prevzal kameraman Vincent Rosinec. Dráma prináša pohľad na veľké dejiny z inej perspektívy. Pojednáva o poľovníckej výstave, na ktorej z boja o najvyššie ocenenie vylúčia favorita, pretože nemá meno a je to „len nejaký partizán“. Pohľad z individuálnej perspektívy sa ukázal ako výrazne funkčný a vhodne zvolený.

Vladislav Pavlovič bol tiež vášnivým rybárom. Jeho priatelia obdivovali najmä jeho krásny zvonivý hlas a vycibrený herecký prejav. Keď zomrel, mal 49 rokov.

Foto: Margita Skoumalová / Zdroj: Slovenský filmový ústav

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ján Zimmer so synom Richardom na Seneckých jazerách. Foto: archív R. Zimmera / Hudobný život

Ján Zimmer

V máji si pripomíname 100 rokov od narodenia hudobného skladateľa, klavírneho a organového virtuóza Jána Zimmera. Hoci sa primárne nevenoval filmovej hudbe, v 50. a 60. rokoch minulého storočia bol autorom hudby k viacerým dlhometrážnym aj krátkometrážnym dielam. Najvýznačnejšou sa stala jeho práca na filme Štefana Uhra Organ (1964). Ten prekročil hranice dobovej kinematografie a ukázal, že aj hudba môže byť rovnocenným výrazovým a významovým prostriedkom filmu. Ján Zimmer sa narodil 16. mája 1926 a zomrel 21. januára 1993. Ján Zimmer absolvoval štúdium hry na organe, na klavíri a štúdium kompozície na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Bol žiakom hudobného skladateľa Eugena Suchoňa, ktorý mu ako pedagóg poskytol mimoriadne pevné technické základy. „Skutočnosť, že Zimmer bol jeho jediným absolventom kompozície, svedčí o jeho osobitnom postavení v slovenskej hudbe. (...) Suchoň u Zimmera vycizeloval skladateľské remeslo, založené na zvládnutí kontrapunktu, širokom harmonickom myslení a schopnosti tvoriť výraznú melodiku,“ píše v prvom tohtoročnom čísle časopisu Hudobný život koncertný gitarista a hudobný publicista Ondrej Veselý. V rokoch 1948 a 1949 Zimmer študoval kompozíciu na Hudobnej akadémii v Budapešti a v Salzburgu. Pracoval aj ako hudobný redaktor Československého rozhlasu, pedagóg Štátneho konzervatória a od roku 1952 sa venoval výlučne komponovaniu, príležitostne aj klavírnej koncertnej činnosti. V jeho tvorbe prevládali inštrumentálne a orchestrálne diela, bol...
Deň slovenského filmu 2026 Návštevníci Dňa slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta

ohlasy Deň slovenského filmu 2026

V uplynulých rokoch sa už jedenásťkrát konal Týždeň slovenského filmu, ktorý počas jedného týždňa priniesol divákom to najlepšie z domácej filmovej produkcie predchádzajúceho roka (alebo takmer všetko) a v troch-štyroch popoludniach aj bilančné hodnotenia hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby (niekedy aj filmovej kritiky) v rovnakom období. Tohto roku sa podujatie v dôsledku konsolidácie „scvrklo“ na Deň slovenského filmu 2026. Tak sa nazývalo, ale nebola to celkom pravda, lebo projekcie filmov pre verejnosť boli v bratislavskom Kine Lumière rozložené na päť dní. Diskusia o vlaňajšej tvorbe sa však naozaj zmestila do jedného nabitého dňa. Hraný film 2025 v znamení debutov Dramaturgička a koordinátorka podujatia Mária Ferenčuhová sa rozhodla upustiť od formy výročného bilancovania (referát, koreferát). V spolupráci s autormi príspevkov sa sústredila na užšie vymedzené témy, ktoré sa pri jednotlivých filmových rodoch aktuálne „núkali“. Utorkové predpoludnie (12. mája) patrilo úvahám o hranom filme. Otvorila ho Katarína Mišíková, ktorá sa venovala trom filmom vlaňajších debutantov, teda snímkam Hore je nebo, v doline som ja Kataríny Gramatovej, Potopa Martina Gondu a Nepela Gregora Valentoviča. Katarína Mišíková na Dni slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta Poukázala na to, že táto trojica filmov nie je iba náhodným zoskupením debutov vplyvom okolností (ako sa stávalo v minulosti) – aktuálnych debutantov spája veková blízkosť, rozpoznateľné generačné gesto, spoločné kognitívne pozadie, vzťah k tradícii....
Záber z filmu Postav dom, zasaď strom režiséra Juraja Jakubiska. Foto: Václav Polák

nový pohľad Postav dom, zasaď strom

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý nakrútil režisér Juraj Jakubisko. Juraj Jakubisko sa – podobne ako Peter Solan – po takmer desaťročnej „prestávke“ strávenej v Krátkom filme mohol koncom sedemdesiatych rokov opäť vrátiť na Kolibu. Kým Solan priniesol súčasný príbeh o inakosti zdravotne znevýhodneného dievčatka podľa predlohy Márie Ďuríčkovej A pobežím až na kraj sveta (1979), Jakubisko siahol po svojom blízkom motíve východniarskej dediny vo filme Postav dom, zasaď strom (1979). Oba filmy sa však, prirodzene, líšia od ich tvorby zo šesťdesiatych rokov, najmä výberom tém a literárnych predlôh, ale aj vplyvom normalizačných zásahov. Zatiaľ čo Solan citlivo zachytáva svet detskými očami, Jakubisko predstavuje neprispôsobivého rebela bez príčiny, ktorý sa ocitá v odľahlej dedine akoby „pánu Bohu za chrbtom“. Prečítajte si aj článok Márie Ferenčuhovej Trojitý (ne)spadnutý Nepela Foto: Archív SFÚ Podobné ciele, odlišné cesty Tému inakosti v rámci sociálnej skupiny, zdá sa, reflektujú vo svojich „comeback“ filmoch obaja tvorcovia, pričom zároveň ponúkajú aj pestrú škálu dedinských typov príznačných pre dané obdobie. Solanov detský film si napriek posunu v poetike zachováva prvky...
Zobraziť všetky články