Každý predčasný odchod zabolí. Zvlášť keď ide o človeka v produktívnom veku, ktorý mohol svoj talent ešte rozvíjať a potešovať ním nielen svojich najbližších, ale aj širšiu verejnosť. Slovenský režisér, scenárista a herec Vladislav Pavlovič sa narodil pred sto rokmi, 25. októbra 1924. Počas nakrúcania snímky Trofej neznámeho strelca v roku 1973 si siahol na život.
Rodák z Bratislavy pochádzal z maďarsko-slovenského prostredia. Základnú školu absolvoval v Galante. Neskôr študoval na biskupskom gymnáziu v neďalekej Trnave, kam po Viedenskej arbitráži prešiel z Bratislavy pre nedostatok finančných prostriedkov. Pavlovičovi rodičia pochádzali zo Starej Turej; otec vyrastal v rodine hlásnika a hrobára, matka pochádzala z roľníckeho prostredia. Otec sa neskôr stal zamestnancom na Okresnom súde v Galante.
Vysokoškolské štúdium Vladislav Pavlovič začínal na Právnickej fakulte Univerzity Komenského, kde spolu s ďalšími študentmi založil vysokoškolský divadelný krúžok Akademické divadlo. Keď sa jeho otec dostal do väzenia, školu prerušil a vrátil sa k matke a sestre do Trnavy. Spolu s ním sa do Trnavy presunul aj divadelný krúžok. Počas rokov 1944 až 1945 v ňom stvárnil množstvo postáv, za všetky spomeňme Poludnického v Stodolovej Maríne Havranovej alebo Tonka v Čapkovej Matke.
Po oslobodení sa v roku 1946 stal členom činohry Slovenského národného divadla, pokračoval v štúdiu práva (1947 – 1951) a súčasne sa zapísal na dramatický odbor na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. V rokoch 1951 a 1952 pracoval ako režisér v SND a následne v rokoch 1952 – 1954 vo Vojenskom umeleckom súbore. V roku 1954 sa zamestnal v Štúdiu krátkych filmov, kde sa začal venovať réžii dokumentov. Neskôr, v roku 1958, sa jeho tvorba presunula k réžii hraných filmov. V marci 1951 sa oženil s Ľubou Bakovou, speváčkou, redaktorkou, dramaturgičkou a spoluzakladateľkou vysokoškolského folklórneho súboru Lúčnica, pre ktorý vymyslela aj názov – Lúčnica, čo v lúči slnka pramení. Ako herec sa objavil vo filme Priehrada (1950) režiséra Paľa Bielika.
Vladislav Pavlovič svojím talentom prispel k povojnovej obnove slovenského divadla. V SND herecky debutoval v komédii Na posiedkach s čertom (Jan Drda, premiéra 1946). Ďalej účinkoval v divadelných inscenáciách Inšpektor sa vracia (J. B. Priestley, 1947), Štyri strany sveta (L. Lahola, 1948), Atentát (L. Lahola, 1949) alebo Bitka pri Rozhanovciach (J. Záborský, 1950). Ako asistent réžie spolupracoval s divadelnými legendami Jozefom Budským a Ivanom Lichardom, až kým sám nezasadol na režisérsku stoličku. Samostatne režíroval inscenácie Odkaz živým (J. Fučík, 1951) a Bankrot (A. N. Ostrovskij, 1952).
Vo filmovej tvorbe začínal ako pomocný režisér v dráme Mladé srdcia (r. Václav Kubásek, 1952). Spolu s režisérom Frigyesom Bánom sa podieľal na slovenskej verzii veselohry Dáždnik svätého Petra (1958). Film bol prvou medzinárodnou koprodukciou v slovenskej kinematografii, pripravovaný v maďarskej dramaturgii a uvádzaný v dvoch jazykových verziách. Bol to Pavlovičov režijný debut v hranom filme. Popri maďarských hercoch sa v snímke objavili aj slovenskí vrátane Karola Machatu, Samuela Adamčíka a Ondreja Jariabka. V epizódnych postavách sa predstavili 13-ročný Ľubo Roman a 15-ročná Emília Vášáryová.
Na začiatku šesťdesiatych rokov nakrútil Pavlovič svoj prvý samostatný celovečerný film Most na tú stranu (1961). Psychologická dráma, adaptovaná na základe poviedky Andreja Chudobu, rozpráva príbeh mladej dievčiny, ktorá nastúpi do veľkovýrobného závodu. Spočiatku má problémy prispôsobiť sa prostrediu a kolektívu, čo vyústi do viacerých konfliktov. Postupne však nachádza správny prístup a svoju prácu začne vykonávať s novým odhodlaním.
Svoj posledný film Vladislav Pavlovič už nedokončil. V procese tvorby sa svoj život rozhodol dobrovoľne ukončiť. Dokončenie filmu Trofej neznámeho strelca prevzal kameraman Vincent Rosinec. Dráma prináša pohľad na veľké dejiny z inej perspektívy. Pojednáva o poľovníckej výstave, na ktorej z boja o najvyššie ocenenie vylúčia favorita, pretože nemá meno a je to „len nejaký partizán“. Pohľad z individuálnej perspektívy sa ukázal ako výrazne funkčný a vhodne zvolený.
Vladislav Pavlovič bol tiež vášnivým rybárom. Jeho priatelia obdivovali najmä jeho krásny zvonivý hlas a vycibrený herecký prejav. Keď zomrel, mal 49 rokov.
