Záber z filmu Most na tú stranu / Foto: Margita Skoumalová / Zdroj: Slovenský filmový ústav
Písmo: A- | A+

Každý predčasný odchod zabolí. Zvlášť keď ide o človeka v produktívnom veku, ktorý mohol svoj talent ešte rozvíjať a potešovať ním nielen svojich najbližších, ale aj širšiu verejnosť. Slovenský režisér, scenárista a herec Vladislav Pavlovič sa narodil pred sto rokmi, 25. októbra 1924. Počas nakrúcania snímky Trofej neznámeho strelca v roku 1973 si siahol na život.

Rodák z Bratislavy pochádzal z maďarsko-slovenského prostredia. Základnú školu absolvoval v Galante. Neskôr študoval na biskupskom gymnáziu v neďalekej Trnave, kam po Viedenskej arbitráži prešiel z Bratislavy pre nedostatok finančných prostriedkov. Pavlovičovi rodičia pochádzali zo Starej Turej; otec vyrastal v rodine hlásnika a hrobára, matka pochádzala z roľníckeho prostredia. Otec sa neskôr stal zamestnancom na Okresnom súde v Galante.

Vysokoškolské štúdium Vladislav Pavlovič začínal na Právnickej fakulte Univerzity Komenského, kde spolu s ďalšími študentmi založil vysokoškolský divadelný krúžok Akademické divadlo. Keď sa jeho otec dostal do väzenia, školu prerušil a vrátil sa k matke a sestre do Trnavy. Spolu s ním sa do Trnavy presunul aj divadelný krúžok. Počas rokov 1944 až 1945 v ňom stvárnil množstvo postáv, za všetky spomeňme Poludnického v Stodolovej Maríne Havranovej alebo Tonka v Čapkovej Matke.

Po oslobodení sa v roku 1946 stal členom činohry Slovenského národného divadla, pokračoval v štúdiu práva (1947 – 1951) a súčasne sa zapísal na dramatický odbor na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. V rokoch 1951 a 1952 pracoval ako režisér v SND a následne v rokoch 1952 – 1954 vo Vojenskom umeleckom súbore. V roku 1954 sa zamestnal v Štúdiu krátkych filmov, kde sa začal venovať réžii dokumentov. Neskôr, v roku 1958, sa jeho tvorba presunula k réžii hraných filmov. V marci 1951 sa oženil s Ľubou Bakovou, speváčkou, redaktorkou, dramaturgičkou a spoluzakladateľkou vysokoškolského folklórneho súboru Lúčnica, pre ktorý vymyslela aj názov – Lúčnica, čo v lúči slnka pramení. Ako herec sa objavil vo filme Priehrada (1950) režiséra Paľa Bielika.

Vladislav Pavlovič svojím talentom prispel k povojnovej obnove slovenského divadla. V SND herecky debutoval v komédii Na posiedkach s čertom (Jan Drda, premiéra 1946). Ďalej účinkoval v divadelných inscenáciách Inšpektor sa vracia (J. B. Priestley, 1947), Štyri strany sveta (L. Lahola, 1948), Atentát (L. Lahola, 1949) alebo Bitka pri Rozhanovciach (J. Záborský, 1950). Ako asistent réžie spolupracoval s divadelnými legendami Jozefom Budským a Ivanom Lichardom, až kým sám nezasadol na režisérsku stoličku. Samostatne režíroval inscenácie Odkaz živým (J. Fučík, 1951) a Bankrot (A. N. Ostrovskij, 1952).

Vo filmovej tvorbe začínal ako pomocný režisér v dráme Mladé srdcia (r. Václav Kubásek, 1952). Spolu s režisérom Frigyesom Bánom sa podieľal na slovenskej verzii veselohry Dáždnik svätého Petra (1958). Film bol prvou medzinárodnou koprodukciou v slovenskej kinematografii, pripravovaný v maďarskej dramaturgii a uvádzaný v dvoch jazykových verziách. Bol to Pavlovičov režijný debut v hranom filme. Popri maďarských hercoch sa v snímke objavili aj slovenskí vrátane Karola Machatu, Samuela Adamčíka a Ondreja Jariabka. V epizódnych postavách sa predstavili 13-ročný Ľubo Roman a 15-ročná Emília Vášáryová.

Na začiatku šesťdesiatych rokov nakrútil Pavlovič svoj prvý samostatný celovečerný film Most na tú stranu (1961). Psychologická dráma, adaptovaná na základe poviedky Andreja Chudobu, rozpráva príbeh mladej dievčiny, ktorá nastúpi do veľkovýrobného závodu. Spočiatku má problémy prispôsobiť sa prostrediu a kolektívu, čo vyústi do viacerých konfliktov. Postupne však nachádza správny prístup a svoju prácu začne vykonávať s novým odhodlaním.

Svoj posledný film Vladislav Pavlovič už nedokončil. V procese tvorby sa svoj život rozhodol dobrovoľne ukončiť. Dokončenie filmu Trofej neznámeho strelca prevzal kameraman Vincent Rosinec. Dráma prináša pohľad na veľké dejiny z inej perspektívy. Pojednáva o poľovníckej výstave, na ktorej z boja o najvyššie ocenenie vylúčia favorita, pretože nemá meno a je to „len nejaký partizán“. Pohľad z individuálnej perspektívy sa ukázal ako výrazne funkčný a vhodne zvolený.

Vladislav Pavlovič bol tiež vášnivým rybárom. Jeho priatelia obdivovali najmä jeho krásny zvonivý hlas a vycibrený herecký prejav. Keď zomrel, mal 49 rokov.

Foto: Margita Skoumalová / Zdroj: Slovenský filmový ústav

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

recenzia Milovník nie bojovník Finále Plzeň 2026 František Beleš vo filme Milovník, nie bojovník. Foto: ASFK

Zlatý ledňáček z Finále Plzeň pre film Milovník, nie bojovník

Hlavnú cenu 39. ročníka filmového festivalu Finále Plzeň získal v kategórii celovečerných hraných alebo animovaných filmov debut slovenskej režisérky Martiny Buchelovej Milovník, nie bojovník. Vznikol v slovensko-českej koprodukcii. „Zaujalo nás, s akou pozoruhodnou súdržnosťou tu všetko funguje ako celok. Film je svieži, odvážny a sebavedomý, zároveň však dostatočne uvoľnený na to, aby dokázal držať krok s nepredvídateľnými rytmami mladšej generácie. V jeho centre stoja postavy, ktoré sú chaotické, vtipné, zraniteľné a nádherne osobitné – nikdy nie sú zredukované na typy alebo generačné klišé,“ zdôvodnila porota.  „Film čerpá zo známej českej a slovenskej tradície irónie a absurdného humoru. Bláznivú romancu premenil na niečo úplne nové – intímne, vizuálne nápadité a hlboko vnímavé voči témam osamelosti, neistoty a rozpačitosti ľudského zbližovania. Pripomenul nám čaro kinematografie. A určitým spôsobom nás opäť prinútil uveriť v lásku aj v myšlienku, že nakoniec je vždy lepšie byť milencami než bojovníkmi,“ dodala. V kategórii dokumentárnych filmov zvíťazil takisto debut českej režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato. Film nakrútila v koprodukcii so Slovenskom. Dokumentu slovenského filmára Martina Kollara Letopis udelili Zvláštne uznanie poroty. Cenu získal za „trpezlivé pozorovanie, premyslené kompozície a jemný zmysel pre humor, vďaka ktorým film nachádza zmysel v tragickej absurdite každodenného života. Precízna práca s kamerou...
František Velecký vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto: SFÚ/Zuzana Mináčová

nový pohľad Nylonový mesiac

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčok a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku. Pokračujeme filmom Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Ešte pred jeho najznámejším filmom Drak sa vracia (1967) podľa predlohy Dobroslava Chrobáka sa režisér Eduard Grečner usiloval o zobrazenie takzvaného „introvertného realizmu“. Spočíval vo zvnútornení subjektívneho sveta hlavných postáv a v eliminovaní faktov a všednosti. Formálnu techniku v tomto filme nepochybne dopracoval do dokonalosti. Zároveň posunul do extrému intelektualizáciu, ktorú bolo cítiť v ovzduší 60. rokov. Je to aj niečo, k čomu jeho štýl dovtedy prirodzene spel a pokúšal sa to vykresliť v predošlých dielach. Tu za zmienku stoja jeho prvé dva filmy. Debut Každý týždeň sedem dní (1964), adaptácia knihy Ivana Stadtruckera a Nylonový mesiac (1965), adaptácia knihy Jaroslavy Blažkovej. Oba filmy majú spoločných zopár aspektov. Sú to sondy do intelektuálnych životov mladých moderných ľudí zmietajúcich sa v existenčných ťažkostiach, v kontexte bytia v danej dobe. V prípade jeho prvotiny Každý týždeň sedem dní sa Grečner usiloval o zobrazenie existenčného strachu z možnej atómovej hrozby. Dopomohol si tak experimentálnym a fragmentárnym rozprávaním, ktoré nebolo až tak po chuti vtedajšiemu obecenstvu. To, prirodzene, viedlo k divácky vďačnejšej téme jeho druhého celovečerného filmu Nylonový mesiac. Namiesto atómovej hrozby beatlemánia Grečnerov druhý počin sa zaoberá prieskumom prostredia mladých...
Život alebo film Cinematik 2026 SFÚ Z nakrúcania filmu Ja milujem, ty miluješ (1980). Režisér Dušan Hanák, herec Roman Klosowski a herečka Iva Janžurová (chrbtom). Foto: archív SFÚ/Vladimír Vavrek

Aj nenápadné fragmenty môžu niesť veľkú pravdu

Fragmenty zo života Dušana Hanáka je podtitul nového slovenského dokumentu Život alebo film. O režisérovi, scenáristovi a fotografovi Dušanovi Hanákovi ho nakrútili Marek Šulík a Juraj Johanides. Po premiére na MFF Cinematik je od 1. októbra v slovenských kinách. „Vnímam tento film ako prejav spoločného autorského cítenia. Obaja režiséri vložili do neho veľa tvorivej energie. Život a film sú v mojom príbehu spojité nádoby. Usilujem sa, aby autentické motívy splývali s príbehom a fikciou, sú súčasťou mojej vnútornej témy. V jednej chvíli myslím na detail i na celok, mali by sa dopĺňať,“ povedal režisér Dušan Hanák. „Ďakujem všetkým zúčastneným, veľmi si vážim ich postrehy, ktorými prispeli ku konečnému tvaru dokumentu,“ dodal tvorca snímok ako 322 (1969), Obrazy starého sveta (1972), Ružové sny (1976), Ja milujem, ty miluješ (1980) či Papierové hlavy (1995). Dokument Život alebo film sa nevracia iba k týmto a ďalším režisérovým dielam. Sprevádza nás tiež Hanákovou cestou k filmu a takisto približuje spôsob, akým tvoril. V snímke napríklad tvrdí, že kam sa pozrel, tam videl film. Alebo že niektoré repliky jednoducho pri písacom stole nevymyslíte. Okrem Hanáka tu vystupujú protagonisti jeho diel a jeho spolupracovníci či filmoví teoretici. „Na Dušanovi Hanákovi ma dojíma jeho schopnosť pozerať sa na svet s presnosťou filmára, ale zároveň s láskavosťou...
Zobraziť všetky články