Záber z filmu Most na tú stranu / Foto: Margita Skoumalová / Zdroj: Slovenský filmový ústav
Písmo: A- | A+

Každý predčasný odchod zabolí. Zvlášť keď ide o človeka v produktívnom veku, ktorý mohol svoj talent ešte rozvíjať a potešovať ním nielen svojich najbližších, ale aj širšiu verejnosť. Slovenský režisér, scenárista a herec Vladislav Pavlovič sa narodil pred sto rokmi, 25. októbra 1924. Počas nakrúcania snímky Trofej neznámeho strelca v roku 1973 si siahol na život.

Rodák z Bratislavy pochádzal z maďarsko-slovenského prostredia. Základnú školu absolvoval v Galante. Neskôr študoval na biskupskom gymnáziu v neďalekej Trnave, kam po Viedenskej arbitráži prešiel z Bratislavy pre nedostatok finančných prostriedkov. Pavlovičovi rodičia pochádzali zo Starej Turej; otec vyrastal v rodine hlásnika a hrobára, matka pochádzala z roľníckeho prostredia. Otec sa neskôr stal zamestnancom na Okresnom súde v Galante.

Vysokoškolské štúdium Vladislav Pavlovič začínal na Právnickej fakulte Univerzity Komenského, kde spolu s ďalšími študentmi založil vysokoškolský divadelný krúžok Akademické divadlo. Keď sa jeho otec dostal do väzenia, školu prerušil a vrátil sa k matke a sestre do Trnavy. Spolu s ním sa do Trnavy presunul aj divadelný krúžok. Počas rokov 1944 až 1945 v ňom stvárnil množstvo postáv, za všetky spomeňme Poludnického v Stodolovej Maríne Havranovej alebo Tonka v Čapkovej Matke.

Po oslobodení sa v roku 1946 stal členom činohry Slovenského národného divadla, pokračoval v štúdiu práva (1947 – 1951) a súčasne sa zapísal na dramatický odbor na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. V rokoch 1951 a 1952 pracoval ako režisér v SND a následne v rokoch 1952 – 1954 vo Vojenskom umeleckom súbore. V roku 1954 sa zamestnal v Štúdiu krátkych filmov, kde sa začal venovať réžii dokumentov. Neskôr, v roku 1958, sa jeho tvorba presunula k réžii hraných filmov. V marci 1951 sa oženil s Ľubou Bakovou, speváčkou, redaktorkou, dramaturgičkou a spoluzakladateľkou vysokoškolského folklórneho súboru Lúčnica, pre ktorý vymyslela aj názov – Lúčnica, čo v lúči slnka pramení. Ako herec sa objavil vo filme Priehrada (1950) režiséra Paľa Bielika.

Vladislav Pavlovič svojím talentom prispel k povojnovej obnove slovenského divadla. V SND herecky debutoval v komédii Na posiedkach s čertom (Jan Drda, premiéra 1946). Ďalej účinkoval v divadelných inscenáciách Inšpektor sa vracia (J. B. Priestley, 1947), Štyri strany sveta (L. Lahola, 1948), Atentát (L. Lahola, 1949) alebo Bitka pri Rozhanovciach (J. Záborský, 1950). Ako asistent réžie spolupracoval s divadelnými legendami Jozefom Budským a Ivanom Lichardom, až kým sám nezasadol na režisérsku stoličku. Samostatne režíroval inscenácie Odkaz živým (J. Fučík, 1951) a Bankrot (A. N. Ostrovskij, 1952).

Vo filmovej tvorbe začínal ako pomocný režisér v dráme Mladé srdcia (r. Václav Kubásek, 1952). Spolu s režisérom Frigyesom Bánom sa podieľal na slovenskej verzii veselohry Dáždnik svätého Petra (1958). Film bol prvou medzinárodnou koprodukciou v slovenskej kinematografii, pripravovaný v maďarskej dramaturgii a uvádzaný v dvoch jazykových verziách. Bol to Pavlovičov režijný debut v hranom filme. Popri maďarských hercoch sa v snímke objavili aj slovenskí vrátane Karola Machatu, Samuela Adamčíka a Ondreja Jariabka. V epizódnych postavách sa predstavili 13-ročný Ľubo Roman a 15-ročná Emília Vášáryová.

Na začiatku šesťdesiatych rokov nakrútil Pavlovič svoj prvý samostatný celovečerný film Most na tú stranu (1961). Psychologická dráma, adaptovaná na základe poviedky Andreja Chudobu, rozpráva príbeh mladej dievčiny, ktorá nastúpi do veľkovýrobného závodu. Spočiatku má problémy prispôsobiť sa prostrediu a kolektívu, čo vyústi do viacerých konfliktov. Postupne však nachádza správny prístup a svoju prácu začne vykonávať s novým odhodlaním.

Svoj posledný film Vladislav Pavlovič už nedokončil. V procese tvorby sa svoj život rozhodol dobrovoľne ukončiť. Dokončenie filmu Trofej neznámeho strelca prevzal kameraman Vincent Rosinec. Dráma prináša pohľad na veľké dejiny z inej perspektívy. Pojednáva o poľovníckej výstave, na ktorej z boja o najvyššie ocenenie vylúčia favorita, pretože nemá meno a je to „len nejaký partizán“. Pohľad z individuálnej perspektívy sa ukázal ako výrazne funkčný a vhodne zvolený.

Vladislav Pavlovič bol tiež vášnivým rybárom. Jeho priatelia obdivovali najmä jeho krásny zvonivý hlas a vycibrený herecký prejav. Keď zomrel, mal 49 rokov.

Foto: Margita Skoumalová / Zdroj: Slovenský filmový ústav

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Papierové hlavy Marian Urban Záber z filmu Papierové hlavy. Foto: archív SFÚ

17. november v Kine Lumière: Papierové hlavy aj spomienka na Mariana Urbana

Pri príležitosti osláv Nežnej revolúcie premietne Kino Lumière celovečerný dokument Dušana Hanáka Papierové hlavy (1995). Rozpráva o vzťahu občana a moci a o rôznych podobách porušovania ľudských práv v Československu v rokoch 1945 až 1989. Súčasťou večera bude aj kinopremiéra filmu z dokumentárneho cyklu GEN, venovaného producentovi, režisérovi, scenáristovi a dramaturgovi Marianovi Urbanovi. Film v réžii Juraja Nvotu bude uvedený pri príležitosti 75. nedožitých Urbanových narodenín. Večer sa uskutoční v utorok 17. novembra o 19.00 hod. a uvedie ho dramaturgička a scenáristka Zuzana Gindl-Tatárová. Film Papierové hlavy prináša osobitý a netradičný pohľad na slovenskú spoločnosť v druhej polovici 20. storočia. V pôsobivej kombinácii archívnych materiálov, autentických výpovedí svedkov a štylizovanej happeningovej roviny prináša mnohorozmerný obraz vzťahu občana a moci. Je výnimočný a príťažlivý svojou poetikou a šírkou záberu, štýlom zobrazenia historickej aj súdobej reality, rozsahom a náročnosťou realizácie. Vyjadruje osudy spoločnosti i jednotlivca cez základné a univerzálne otázky ľudskej existencie. Podľa režiséra Dušana Hanáka sa vo filme prelínajú tri roviny. Prvou sú karnevalové motívy papierových hláv z prvomájových osláv. Druhou sú archívne spravodajské zábery zlomových okamihov a udalostí, ako aj propagandistické filmy ministerstva vnútra z rokov 1945 až 1989, ktoré dovtedy neboli nikdy verejne uvedené. Tretiu rovinu tvoria výpovede a konfrontácie svedkov, ktoré Hanák nazýva „návrat...
Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť Emil Horváth a Milan Ondrík vo filme Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film

STVR uvedie film Ivety Grófovej o Emilovi Horváthovi

Dokumentárny portrét Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť, ktorý mapuje pôsobenie Emila Horvátha odvysiela STVR vo štvrtok 12. novembra o 20.10 na Dvojke. Vznikol v koprodukcii STVR, Hulapa film a Slovenského filmového ústavu a nakrútila ho režisérka Iveta Grófová. „Ponuka nakrútiť film o hereckej ikone Emilovi Horváthovi prišla zo strany STVR v apríli tohto roka a ja som ju prijala z jednoduchého dôvodu. O pánovi Horváthovi skrátka má existovať film – aspoň televízny, pretože, ako vo filme vraví Ján Štrasser: ,ako herca ho pozná každý, ale jeho občianske postoje pozná máloktoʻ. Toto je východisko filmu, od ktorého sa odvíja príbeh človeka, ktorý venoval život divadlu a svojim myslením zásadne ovplyvnil niekoľko hereckých generácií. Nech to aj znie príliš pateticky, takto to je, je to autentické a inšpirujúce,“ povedala Grófová pre Filmsk.sk. Vo filme Nikdy nezostať stáť o svojom vzťahu k Emilovi Horváthovi, ktorý roky pôsobil aj ako pedagóg, rozpráva množstvo hercov práve z mladších generácií. Popri Kamile Heribanovej, Danielovi Žulčákovi, Jane Kovalčikovej, Robovi Rothovi, Danielovi Fischerovi či Milanovi Ondríkovi však o Horváthovi rozprávajú aj Ján Štrasser, Ľubomír Vajdička, Laco Kraus či Jozef Ciller. A, samozrejme, jeho manželka Viera Richterová.   Záber z filmu Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film „Bohvieaký pocit to nie je, je to...
Zobraziť všetky články