Osobnosti slovenskej kinematografie archív

Písmo: A^- | A⁺

Vladislav Müller, neskôr v celom Česko-Slovensku známy ako Vlado Müller, bol skvelý divadelný, rozhlasový, televízny a filmový umelec, ktorého stačí vidieť v akcii iba raz: už si ho nikdy nedokážete s nikým iným pomýliť.

Narodil sa 19. marca 1936 v Bratislave a v týchto dňoch by sa dožil deväťdesiatky. Reálny čas jeho bytia bol skromnejší – posledným osláveným jubileom bola päťdesiatdeviatka. Napriek tomu Müller po sebe veľa zanechal: autentické žriedlo svojej hereckej energie napájal z intimity vnútra. Hodnoty, ktoré vyjadroval a stvárňoval, sa neopierali o protikladnosť dobra a zla. Za a proti premieňal na svoje vlastné áno a nie. Vedel, že dobru v mene vyššej spravodlivosti treba niekedy vedieť odolať, a že zlo – takisto v mene vyššej spravodlivosti – niekedy treba vedieť vykonať. Odkiaľ na to má človek nabrať silu?

Zo školy rovno do života

My biografisti a filmoví historici (*prosím korektne chápať aj v rode feminínnom) – priam inštinktívne cítime „biele miesta“, ktoré vybočujú zo zvyčajnej šablóny hesla. V Encyklopédii dramatických umení Slovenska (1990) hneď po dátume narodenia nasleduje rok 1954. Vtedy Vlado Müller absolvoval dvojročné štúdium herectva na Odbornom divadelnom kurze (ODK) pri Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Dnešná fanúšikovská platforma CSFD je biograficky zdieľnejšia. Ale zanecháva otázky: „Po smrti matky sa o neho staral otec. Pôvodne sa Vlado chcel stať duchovným, ale zvíťazilo herectvo.“ Žeby z tohto kmeňa vyrastal onen povestný mravný imperatív, ktorý výrazne kormidluje jeho postavy?

Dvojročné absolutórium kurzu v tom čase zodpovedalo ukončeniu konzervatória. A tak 18-ročný tínedžer skočil zo školy rovno do života: dva roky strávil v Krajskom divadle v Nitre, dvojročnú vojenskú službu si odkrútil v Armádnom divadle v Martine, odtiaľ späť do Nitry, kde sa stihol oženiť s hereckou kolegyňou a založiť si vlastnú rodinu. V roku 1966 prijal angažmán v činohre Novej scény v Bratislave, kde pôsobil až do roku 1990. Po dramatickom pracovnom úraze s trvalými následkami sa na javisko už nevrátil. Duchovným útočiskom sa mu stala chata na Záhorí, kde žil „ďaleko od hlučného davu“, navštevovaný najbližšími priateľmi. Zomrel po ťažkej chorobe 20. júna 1996 v Bratislave.

Nedeliteľný a integrálny

Divadlo nechajme bokom. Pokúsim sa veľmi stroho načrtnúť Müllerove stretnutia s filmom a televíziou. Vďaka nim získal obrovskú popularitu. Tento neprehliadnuteľný, priam monumentálne stavaný chlap s tmavým a sýtym basbarytónom hral v nespočetnom množstve slovenských a českých kinofilmov, televíznych filmov a seriálov, aj v televíznych inscenáciách. Uplatnil sa na Slovensku i v Čechách, nebolo ho treba dabovať. Jeho herecká osobnosť mala nepriestrelnú psycho-fyzickú jednotu: bol nedeliteľný a integrálny. Jeho duša, hlas a telo dokonale súzneli. Vnútorná sila postáv Vlada Müllera nestála na premene: bol pevným bodom a jestvoval.

Pri svojich prirodzených hereckých dispozíciách sa s Bielikovými chlapskými filmovými hrdinami časovo minul iba o vlások. O desaťročie neskôr však riešil vojnové rébusy mladších autorov, ktoré priniesli napríklad Bukovčanove a Barabášove Zvony pre bosých (1965), siahajúce na zmysel ľudského rodu a existencie. S tým Bielikom sa napokon predsa len stretol: pri diváckom kinohite Majster kat (1966), v ktorom si zahral titulnú úlohu. Snímka prilákala do kín viac ako 2,4 milióna divákov. Hold jeho súvekej popularite vzdal aj začínajúci Juraj Jakubisko, ktorý ho obsadil do debutu Kristove roky (1967). Útržkovité dialógy medzi rodnými bratmi Andrejom (vojenský letec) a Jurajom (výtvarník) sú skôr uťatým rozhovorom medzi hodnotovo odlišne ukotvenými generáciami. Napokon to potvrdila aj nastupujúca konsolidácia a normalizácia.

^{Vlado Müller vo filme Signum laudis (1980) režiséra Martina Hollého. Foto: archív SFÚ}

Obliekli mu všetky uniformy

Vráťme sa k téme vojnový film. Šesťdesiate roky spolu s politickou liberalizáciou priniesli nový pohľad na mnohé udalosti. Ale aj na dôsledky, ktoré z nich vyplynuli. Čas nezmenil iba tváre a telá bojujúcich mužov. Zmenilo sa to, čo prežívali. Riešenie konfliktov prestalo byť čierno-biele. Vlado Müller si – obrazne povedané, vyskúšal všetky uniformy. Stvárňoval dôstojníkov SS, dezertérov vojnovej slovenskej armády, ktorí sa pridávali k Povstaniu, ale aj bludných sovietskych partizánskych veliteľov, ktorí prežívali iba vďaka pravidelnému prísunu alkoholu.

V šesťdesiatych už nemuselo byť všetko červenoarmejské jediným správnym riešením. V tomto období takmer paralelne vznikli dve adaptácie novely Ladislava Mňačka Smrť sa volá Engelchen. Kniha investigatívne pátrala po dôvodoch vypálenia „partizánskej“ horskej osady, ktoré nik z civilov neprežil. Verzia z roku 1960, nakrútená režisérom Ivanom Balaďom, bola prvým slovenským TV filmom vôbec. Smrt si říká Engelchen (1963) realizovala ako český kinofilm dvojica Ján Kadár a Elmar Klos. Jediným spoločným hercom, ktorý sa objavil v oboch snímkach, bol práve Vlado Müller. Spolupracovali s ním aj na ďalšom titule, na súdnej dráme Obžalovaný (1964). Zlyhávajúci byrokratický systém hospodárskeho riadenia bezohľadne a nespravodlivo obetuje výnimočne schopného riaditeľa a manažéra Kudrnu aj napriek tomu, že sa mu strategicky dôležitú stavbu podarilo dokončiť.

Skromní ľudia práce, ktorí zišli z cesty

Táto postava položila základ pre herecké stvárnenie skromných ľudí práce, ktorí zišli z cesty: Dosť dobrí chlapi (1971 – Marek Orban), Deň slnovratu (1973), Horúčka (1975 – šéfredaktor kynologického časopisu). Dôležité bolo stretnutie s českým režisérom Ladislavom Helgem, ktorý sa chystal nakrútiť lyrickú povstaleckú drámu, odohrávajúcu sa v okolí Banskej Bystrice s názvom Bílá oblaka (1962). Müller si zahral sovietskeho partizánskeho veliteľa Kozačuka, v hlavných úlohách mladučký Ivan Mistrík a trinásťročná Viera Vajsová ako tragickí hrdinovia odkázaní sami na seba uprostred hôr. Snímka je dodnes takmer neznáma a nedocenená.

Priam osudové však bolo stretnutie s Helgeho pomocným režisérom Martinom Hollým, s ktorým neskôr Vlado Müller prešiel kus spoločnej cesty. V tatranských snímkach Medená veža (1970) a Orlie pierko (1971) si zahral financa Pardeka, Smrť, šitá na mieru (1979) mu priniesla výraznú hlavnú postavu krachujúceho majiteľa salónu Bluma, ktorý sa pokúsi okabátiť osud tým, že uzavrie životnú poistku a potom sa nechá zavraždiť, či menšiu rolu v psychologickej dráme zo súčasnosti Mŕtvi učia živých (1983), v ktorej sa omylom chybne pochopia základné životné princípy.

Müllerovým nesporne najväčším hereckým výkonom bola úloha apokalyptického kaprála Adalberta Hoferika z medzinárodne oceneného diela Signum laudis (1980) podľa scenára Vladimíra Kalinu a Jiřího Křižana. Povolaním konský handliar, fanaticky bojujúci za záchranu habsburgskej monarchie vo veľmi originálnom stvárnení sa stal takmer exemplárnou štúdiou o militarizácii ľudskej duše. Aby som tento medailónik neuzavrela príliš skepticky, ako bodku pripomeniem TV film Chlap, prezývaný Brumteles (1982) režiséra Franeka Chmiela. Jeho témou je nájdenie porozumenia.