Slovenský filmový režisér, dramaturg, filmový publicista, pedagóg, dlhoročný spolupracovník Slovenského filmového ústavu a zakladateľská osobnosť slovenského animovaného filmu, Rudolf Urc, zomrel vo veku 88 rokov 13. januára. V Rudolfovi Urcovi stráca slovenská kinematografia mimoriadne tvorivú, erudovanú, činorodú a mnohostrannú osobnosť, ktorá domáci film pomáhala ako formovať, tak reflektovať. Podieľal sa na stovkách dokumentárnych, spravodajských a animovaných filmov, nesmierne bohatá je i jeho publicistická a teoretická činnosť.

„Prečo som začal písať? Nuž preto, lebo ma to zaujímalo. Preštudoval som veľa vecí okolo filmu a iných druhov umenia a zdalo sa mi, že povedať to iným by bolo užitočné. Pre druhých aj pre mňa. Lebo nech píšem o čomkoľvek, vždy hovorím o sebe. Sám seba otváram, všeličo v sebe korigujem, sám si kladiem otázky a možno na ne odpovedám tak, že by to mohlo zaujímať aj iných, čitateľov,“ povedal Rudolf Urc v roku 2022 v rozhovore pre Film.sk. Na svojom konte má množstvo publikácií. Medzi nimi knihy venované histórii slovenského animovaného a dokumentárneho filmu aj ich tvorcom. Písal o Viktorovi Kubalovi, s ktorým roky spolupracoval, o Vladovi Kubenkovi, Ladislavovi Kudelkovi či Martinovi Slivkovi.

Rudolf Urc vyštudoval v roku 1959 dramaturgiu na pražskej FAMU. Jeho profesionálne filmárske začiatky sú spojené so spravodajským a dokumentárnym filmom. Pôsobil tu ako režisér a vedúci dramaturg Spravodajského filmu a Štúdia krátkych filmov v Bratislave. S príchodom normalizácie však musel z dokumentu odísť do animovaného filmu a jeho dokumenty zakázali. Po roku 1989 sa k dokumentom vrátil v televíznej tvorbe.

Zaujímala ho jedinečná skúsenosť

„Pri spätnom pohľade na Urcovu filmografiu je zrejmé, že ho vždy zaujímala práca s ľuďmi, ich bezprostredná, jedinečná skúsenosť. Svedectvo. Vlastne formát oral history. Vo vzťahu k realite bol skôr pozorovateľom ako investigátorom,“ napísala o jeho tvorbe filmová historička Petra Hanáková v zborníku Rudolf Urc – tvorca a interpret histórie. Vyšla ako zborník príspevkov z konferencie, ktorá sa konala, keď Urcovi udelili Cenu Petra Mihálika za celoživotný prínos v oblasti slovenskej filmovej vedy.

Získal aj Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej kinematografii. V roku 2019 mu udelili Cenu ministra kultúry SR za celoživotné výnimočné dielo a rozvoj v oblasti slovenskej audiovizuálnej tvorby najmä slovenského animovaného filmu s prihliadnutím na výrazný prínos jeho pedagogickej činnosti. Takisto obdržal Prix Klingsor za celoživotné dielo a Pribinov kríž, I. triedy. Získal aj Čestnú medailu Albína Brunovského za výrazný prínos v oblasti animovaného filmu, Cenu predsedu Národnej rady Slovenskej republiky za mimoriadny prínos v oblasti humanitných vied aj Zlatú kameru na festivale Artfilm. Takisto mu udelili cenu Igric za celoživotné dielo.

Odstavenie od dokumentu ho zabolelo

Rudolf Urc sa narodil 12. júna 1937 vo Zvolene. Ako režisér sa podpísal pod dokumentárne snímky Človek z Málinca (1959), Dve demokracie (1960), Tri spomienky (1964), Posledný odpich (1966), Nedokončená kronika (1967), Generáli (1969), Výstrely v Košútoch (1971), Ľudia s puškou (1972) či Povstaleckí letci (1974). „Na FAMU ma prijali na hraný film, no vydržal som tam len rok. A potom som sa prihlásil k profesorovi Šulcovi na dokument. Bola tam skvelá partia chlapcov, ktorí ostali verní dokumentárnemu filmu v podstate až do konca života,“ spomínal Rudolf Urc.

„Keď ma odstavili od dokumentárneho filmu, naozaj som trpel. Mal som tam priateľov, mal som témy, ktoré sme ešte chceli robiť, ale bolo mi jasné, že po mne pôjdu – ak nie dnes, tak zajtra. Animovaný film bol pre mňa východiskom, hoci som vtedy možno ešte veľmi nechápal, čo to znamená. Tak sa stal animovaný film ťažiskom môjho záujmu. Venoval som sa mu naplno a som rád, že som tam mohol všeličo užitočné urobiť.“

Pozdvihol animovaný film

Po ponižujúcich normalizačných straníckych previerkach začínal v animovanej tvorbe akoby odznova. Ako napísali Ingrid Mayerov a René Lužica v už spomínanom zborníku, Rudolf Urc zobral na seba bremeno a podarilo sa mu pozdvihnúť dramaturgiu animovanej tvorby. „Koncentruje okolo seba tvorivých ľudí, hľadá aj v amatérskom prostredí. Nachádza a ponúka východisko z neradostnej situácie a ponorí sa do tvorby predovšetkým pre deti. Iniciuje a dramaturguje viaceré významné animované filmy, za všetky spomeňme aspoň Kubalove filmy Zbojník Jurko a Krvavá pani.„

Rudolf Urc sa okrem toho pod viaceré animované snímky podpísal ako režisér. Nakrútil animované filmy ako Oráč a obri (1975), Minútky na vrátnici (1978), Prvá trieda (1984) či Mesto na Dunaji (1985). Takisto vytvoril animované seriály Majster Kristián (1979 – 1981), Príbehy z belasej maringotky (1982 – 1986) Dada a Dodo (1986 – 1988), Rozprávky z nočnej košieľky (1994) alebo Bratislavské rozprávky (1995). Pre slovenský animovaný film však bol rovnako dôležitý ako jeho teoretik a historik. Jeho knižnou prvotinou v tejto oblasti bol Animovaný film v amatérskej praxi (1975). Nasledovali Animovaný film (1980, 1984) a Kapitoly z teórie animovaného filmu (1989), Dejiny animovaného filmu 1 (s M. Benešovou, 1995) a Dejiny animovaného filmu 2 (1999). Mnohoročné priateľstvo a dramaturgickú spoluprácu s Viktorom Kubalom pretavil Urc do jeho monografie Viktor Kubal. Filmár – výtvarník – humorista (2010). Je autorom statí o animovanom filme v Dejinách slovenskej kinematografie (1998).

Ako autor námetu, scenára a spolurežisér sa podpísal pod trinásťdielny dokumentárny seriál o dejinách slovenského animovaného filmu Čarovný svet animovaného filmu. 

Neviditeľné dejiny dokumentaristov a ďalšie generácie

Plodná je tiež Urcova historiografická a teoretická práca na poli dokumentárneho filmu. V roku 1998 napísal monografie slovenských filmárov Kubala, Kubenka, Kudelku Traja veteráni za kamerou. Výnimočná je aj jeho kniha Neviditeľné dejiny dokumentaristov. Vyšla v roku 2017 a rovnako ako mnoho jeho ďalších titulov ju vydal Slovenský filmový ústav. „V tejto chvíli som jeden z mála priamych svedkov diania v slovenskom dokumente na konci päťdesiatych a v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Počas dramaturgického pôsobenia v spravodajskom (1959 – 1961) a v dokumentárnom (1963 – 1971) filme som spolupracoval s mnohými dramaturgmi, režisérmi, kameramanmi a strihačmi na celom rade scenárov, šotov, filmov. Okrajovo sa dotýkam aj neskorších rokov, v ktorých sa príbehy mojich protagonistov rozvíjali, komplikovali alebo uzatvárali,“ napísal v úvode knihy.

Naposledy pracoval na publikáciách Čiernobiely film Vladimíra Clementisa a Slovenský populárno-vedný film v 60. rokoch, ktoré SFÚ plánuje vydať. „V ústave sme spolupracovali na viacerých jeho knihách, stále pripravujeme vydanie ďalších dvoch,“ hovorí Martin Kaňuch, redaktor edičného oddelenia SFÚ. „V posledných rokoch sa aktívne venoval písaniu o dejinách dokumentárneho filmu. Často spomínal na priateľov filmárov, s ktorými na Kolibe nakrúcal, v textoch alebo pri uvádzaní programov, ktoré zostavoval pre Kino Lumière. Nielen poznaním, skúsenosťou a spomienkami, ale hlavne svojím odzbrojujúcim šarmom a srdečnosťou si podľa mňa Rudo Urc vedel získať každého, s kým spolupracoval. Slovenská filmová kultúra stráca v Rudovi Urcovi bezpochyby skvelého režiséra, scenáristu, dramaturga, pedagóga a filmového publicistu. Podľa mňa stráca predovšetkým skutočnú osobnosť, vždy zvedavého a otvoreného bádateľa, veľkorysého a konsenzuálneho človeka. Volal mi z nemocnice minulý týždeň, večer do ústavu. Hovoril pomaly, zastretým unaveným hlasom. Mal potrebu ohlásiť sa a rozlúčiť. Všetkých som mal pozdravovať.“

Ďalšie generácie

Tým sa výpočet prínosu Rudolfa Urca pre slovenské audiovizuálne prostredie stále neuzatvára. Po revolúcii stál pri zrode Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave a pomáhal ju budovať od základov. Pôsobil tu ako prodekan a založil katedru animácie. „Rudolf Urc sa síce k animácii dostal za trest, ako nepohodlný a odložený dokumentarista, slovenskú animáciu však nikdy nebral ako druhoradú a vybudoval z nej rešpektovaný druh umenia. Slovenská animátorská obec ho bude navždy považovať za kľúčovú osobnosť svojich dejín. Česť jeho pamiatke!“ uviedla vedúca Ateliéru animovanej tvorby FTF VŠMU, režisérka, producentka a animátorka Ivana Laučíková.