Eva Borušovičová nebola len prvá režisérka slovenskej ponovembrovej kinematografie, teda prvá žena, ktorej sa podarilo v podmienkach kolabujúcej slovenskej kinematografie nakrútiť celovečerný hraný film: bola to v prvom rade obdivuhodná osobnosť. Láskavá, ľudská, mimoriadne vtipná, kamarátska a chápavá.

Ešte ako študentka VŠMU budúcim filmárom a filmárkam ukázala, že vďaka kamarátskej spolupráci sa môže podariť aj nepravdepodobné. Poetiky, ale aj žánrové preferencie jej spolužiakov z réžie, Vlada Adáska a Vlada Struhára, boli výrazne odlišné, no Eva sa do nich aj vďaka svojim schopnostiam spolupráce vedela vpísať a stmeliť ich. Je škoda, že ich spoločný absolventský film, 100 % čistú lásku –  túto ukážku mladistvej hravosti, nadsádzky, ale aj vášnivej túžby robiť naozajstný film – videlo tak málo divákov.

Následne sa Eve podarilo nakrútiť dva samostatné celovečerné filmy. Jej debut Modré z neba svojou silnou témou, a tiež vitalitou a súdržnosťou ženských postáv podnietil aj diskusie o postavení žien v slovenskej spoločnosti. Áno, vnímala som Evu Borušovičovú, staršiu sestru mojej spolužiačky zo scenáristiky Sone Borušovičovej, ako hrdinku a priekopníčku novej slovenskej kinematografie. Pomáhala ju totiž naštartovať. A najmä sa vedela sieťovať – zdá sa mi, že vždy okolo seba dokázala vytvárať komunity ľudí zapálených pre dobrú vec.

A potom tu je Evino písanie – románové, divadelné, publicistické. Na prelome tisícročí vznikol unikátny projekt, prvý internetový magazín InZine, ktorý 5 rokov, do marca 2004 vydávala počítačová firma Gratex International. Ustálila sa v ňom silná autorská základňa: Peter Pišťanek, Peter Uličný, Elena Akácsová, Marián Jaslovský, Michal Hvorecký, Miro Ulman, František Gyárfáš, Rado Ondřejíček, Juraj Malíček i sestry Eva a Soňa Borušovičové. (A tiež môj dnes už manžel Jaro Ridzoň). InZine umožnil Eve Borušovičovej rozvinúť popri nespornom scenáristickom talente aj schopnosť písať fejtóny a esejistickejšie texty, ktorú neskôr zdokonalila vo svojich skvelých autorských komentároch písaných pre denník SME. Ale začalo sa to práve v InZine: vychádzali tu viaceré romány na pokračovanie, InZine dal vzniknúť aj Maximovi E. Matkinovi.

Eva dokázala vo svojich textoch spájať individuálne, malé, komicky či dojímavo ľudské s celospoločenským, priam univerzálnym. Jej príbehy boli osobné, často veľmi presne odpozorované, a také prenosné, že nimi oslovovala veľmi široké publikum. Nastavovala nám zrkadlo, ale bez moralizovania, bez akéhokoľvek súdenia. V rožku jej zrkadla vždy prebleskoval aj jej pobavene zdvihnutý kútik úst. A niekedy kútik oka (nepatrne dojatý). Nikdy nezabudnem na jej historku o hodnotách (a zároveň lekciu z úsporného rodičovstva): Keď jej najstarší syn, vtedy ešte základoškolák, uvažoval o spoločenských nerovnostiach a pýtal sa Evy, prečo aj ich rodina nemá drahé veľké auto, povedala mu: „Pretože my máme iné hodnoty.“ „A to sú aké?“ Múdra Eva zaváhala len na zlomok sekundy a promptne odvetila: „Porozmýšľaj.“

A tak rozmýšľam aj ja. Nad hodnotami, nad stratou, ktorá bolí ako koniec sveta. Vraciam sa aj k jednému z Eviných nedávnych textov, v ktorom písala, že aj v čase najväčších ťažkostí, keď je svet v polykríze, môžeme urobiť niečo, čo nás upokojí: pestovať svoje blízke vzťahy, budovať širšie spoločenstvo a s ním aj odolnosť.

Myslím na Teba, Eva, chýbaš mi, chýbaš nepochybne všetkým Tvojim komunitám, rodine, priateľkám a priateľom, študentstvu.

No verím, že vzťahy, ktoré si medzi nami utkala, nám uľavia a aspoň trochu nás upokoja.