Velikánom sa dodnes klania v Dobročskom pralese. S kamerou a fotoaparátom v ruke.

Kedysi dávno obkolesovala dunajská krajina v bratislavskej Petržalke rodinné domy so záhradami plnými spievajúcich vtákov. Namiesto panelákov sa naokolo rozprestierali lúky, boli plné kvetov a motýľov. Zdeno Vlach ešte ako dieťa vnímal toto prostredie ako samozrejmosť, no zároveň k nemu cítil zvláštny obdiv. Bolo to vďaka bratovi, ktorý pracoval ako fotograf a kameraman a z času na čas ho brával so sebou do prírody. „Brat Jindro bol o sedemnásť rokov starší a výrazne ovplyvnil moju životnú cestu do tajov prírody,“ hovorí pre Filmsk.sk Zdeno Vlach. Nie je náhoda, že sa tiež stal fotografom a kameramanom. V týchto dňoch sa dožíva osemdesiatky.

V bratovej stope

Túžba ísť bratovou cestou sa začala intenzívne objavovať po skončení elektrotechnickej priemyslovky. Mladému nadšencovi sa podarilo v roku 1970 zamestnať v Slovenskej televízii na pozícii asistenta kamery. A keďže sa práve vtedy natáčal seriál Rok v našej prírode, mohol sa pustiť rovno do cestovania.

„V detstve som veľmi nepoznal našu krajinu a zrazu som mal možnosť nahliadnuť do tých najkrajších kútov prírody na Slovensku. Dlhé hodiny, týždne, mesiace som mohol spoznávať úchvatný život v močiaroch, v lesoch, na hrebeňoch hôr. Sám som bol prekvapený, ako dlho dokážem v úkryte nehybne čakať na zábery,“ hovorí Zdeno Vlach. Postupne spoznával, aké sú zvieratá pred človekom plaché. Aby sa pred kamerou správali prirodzene, musel byť vždy dobre ukrytý. Zámer mu často aj nevyšiel, ale chuť lovca-kameramana bola silná. 

Nakrúcať v sedemdesiatych rokoch minulého storočia prírodopisné dokumenty považuje Zdeno Vlach oproti iným dokumentárnym žánrom za dosť atypické. Darilo sa to, keď fungoval ľudský prístup. „Mali sme šťastie na človeka, čo o tom rozhodoval. Fandil prírode,“ opisuje prácu v televízii.

Návrat ku kamere

Prvým Vlachovým samostatným dokumentom bol film o sokolovi rárohovi, ktorý nakrúcal dlhé mesiace na planinách Slovenského krasu. Odmenou mu bolo ocenenie filmu na filmovom festivale Academia film Olomouc v roku 1977.

Po desiatich rokoch však mladý kameraman musel televíziu nedobrovoľne opustiť – záujem o prírodopisné filmy ochabol. Zamestnal sa však ako fotoreportér v agentúre Orbis. Zadosťučinením sa mu stala kvalitná technika i materiál a možnosť prispievať fotografiami do rozličných časopisov na mnoho tém, počnúc profesiami a záujmami ľudí cez kultúru až po prírodné krásy.

Krátko po Nežnej revolúcii si Zdeno Vlach založil živnosť a prispôsobil sa novým podmienkam. Najviac ho priťahovala možnosť znova sa vrátiť k filmovej tvorbe. So skúsenosťami a s poznaním prírody Slovenska to bolo pre nové filmy preňho veľmi pozitívne, musel si však kúpiť vlastnú filmovú techniku. „S bratom Jindrom sme boli stále v blízkom kontakte a spolupracovali sme, až kým v roku 2004 zomrel,“ hovorí.

Každý zažil krízu

Zdeno Vlach nakrútil v rokoch 1993 až 2000 dokumenty Karpatský les, V šere horských smrečín, Zrodená v lone vulkánu, Kde sa končí les a seriál pre deti v spolupráci s bratom Čo rozprávala teta srna.Filmy mali priaznivý ohlas u publika aj na filmových festivaloch. Úspešné obdobie však prerušili zmeny v Slovenskej televízii, kde v tom čase prepustili okolo tisíc ľudí, zrušili redakciu pre deti a mládež a obmedzili pôvodnú tvorbu.

Aj pre Zdena Vlacha, podobne ako pre mnohých ďalších tvorivých pracovníkov, mala situácia nepriaznivý vývoj. „O tému prírody nemali súkromné televízie záujem a nemajú ani doteraz. Kto však nezažil v živote nejakú krízu? Niekoho potopí, iného naštartuje ďalej. Mal som roztočený film o kamzíkoch. Keď oň napokon v roku 2004 Slovenská televízia prejavila záujem, dokončil som ho,“ hovorí.

Tak vznikol dokument V ríši kamzíka tatranského, ktorý na medzinárodnej súťažnej prehliadke Envirofilm 2005 získal cenu za najlepší slovenský dokument. Víťazstvo Vlachovi otvorilo spoluprácu na ďalších dokumentoch o prírode Slovenska. A mohol vzniknúť aj 18-dielny seriál pre deti s názvom Mláďatá.

V uchu a v prstoch

V roku 2016 prežil Zdeno Vlach stovky hodín v spoločnosti rybárikov, ktorých akčný život plný starostlivosti o početné potomstvá ho fascinoval a nabíjal energiou. Ďalšími dovtedy nepoznanými svetmi sa preňho stali netopiere či včely. „Osvedčila sa mi dlhoročná spolupráca s inými filmovými profesiami nielen v teréne, ale aj počas dokončovania v štúdiu. Každá zložka hrá vo filme dôležitú úlohu. K obrazu patrí komentár, hudba, ruchy. Ich zastúpenie by sa malo veľmi citlivo zvýrazňovať a nie potláčať. Súlad je v uchu a v prstoch zvukára,“ spomína dnes na dôležitú tímovú prácu.

Na otázku, ako hodnotí súčasný filmársky vývoj, hovorí: „Natáčať prírodopisné filmy nebolo v minulosti jednoduché. Nakrúcali sme na klasickú filmovú kameru. Teraz ide vývoj neuveriteľne dopredu, ku kamerám pribúda bohaté príslušenstvo. V lese môžete pomocou slidera urobiť jazdu, využiť drony a všeličo iné, môžete nakrúcať časozberne. Aj to, čo ste už filmovali, môžete bez problémov znova nakrútiť inak,“ hovorí. Sám by ešte rád niečo natočil. Popritom praje mladým filmárom, fotografom a dokumentaristom aspoň toľko nadšenia, koľko v živote sám pocítil.

Kniha života

Hoci dnes by sa mohol túlať po svete slobodnejšie ako v mladosti, za svet, na ktorý najradšej mieri kamerou, považuje Slovensko. „Stále tu mám čo robiť. Na Slovensku žije mnoho živočíchov, ktoré v Európe smerom na západ už vyhynuli. Keď je človek mladý, lákajú ho skôr veľké šelmy, dravé vtáky, kamzíky, jelene. Teraz ma fascinuje aj ríša rastlín. Mojou láskou je karpatský les, mojím chrámom Dobročský prales. Tam sa klaniam velikánom. Prebehne mi mysľou úcta, pokora, obdiv nad múdrosťou prírody, nad jej schopnosťou fungovať po dlhé tisícročia. Je pre mňa knihou života, stále v nej objavujem nové obrazy v rôznych farebných podobách. Rešpektujú sa v nej tisíce živých tvorov a každý je potrebný pre život ostatných.“