Dalo by sa povedať, že filmy, ktoré sú mi blízke, ma buď veľmi silno zasiahli emočne – osobne, alebo mi premenili pohľad na film ako médium a na to, ako sa dá vytvárať. Niektoré z nich dokázali spraviť oboje zároveň, ako napríklad Strom na dreváky (1978) režiséra Ermanna Olmiho. Táto freska jednej komunity lombardských roľníkov z konca 19. storočia je monumentálna vo svojej jednoduchosti. Cit, s akým Olmi zbytočne nepsychologizuje svoje postavy a aj tak dosahuje prenikavú katarziu, ma vždy odzbrojí. Najbližšie k podstate filmového média ma asi zatiaľ zaviedol katalánsky režisér Albert Serra, ktorý vo svojom debute Honor de Cavalleria (2006) uviedol do praxe neokázalú režijnú metódu založenú na strate kontroly, troch digitálnych kamerách a stovkách natočeného materiálu. Táto odvážna filmová adaptácia Dona Quijota mi otvorila obzory v chápaní filmového času, jeho plynutia, a ukázala, že ak sa film nebude snažiť pripodobniť literárnej predlohe, možno ju vystihne oveľa pravdivejšie. Ak chcete natočiť boj s veternými mlynmi, môže sa vám to podariť aj bez veterných mlynov. Lily Avilés aj Martin Šulík Potom sú tu ale filmy, ktoré sa zjavia odnikiaľ a zlomia vám srdce, a presne to mi spôsobil mexický Totem (2023) režisérky Lily Avilés. Tento nenápadný film som videl pred dvoma rokmi na festivale v Karlových Varoch...

Film Pásla kone na betóne (r. Štefan Uher, 1982) sa nesie v tragikomickom tóne,. Výrazne uplatňuje ženský pohľad, čím sa odlišuje od väčšiny Uhrovej predchádzajúcej tvorby. Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Pásla kone na betóne (1986). Štefan Uher prešiel vo svojej režijnej tvorbe viacerými fázami – od civilnej poetiky mestských sídlisk 60. rokov cez surrealisticky ladeného Tatarku, tematizovanie vojny očami detského hrdinu až po obdobie, ktoré Dejiny slovenskej kinematografie označujú za postcivilizmus. Na prahu novej vlny a následného „odmäku“ šesťdesiatych rokov by sme jeho poetiku len ťažko prirovnali k neskoršiemu obdobiu osemdesiatych rokov. Vtedy vznikli filmy ako Kosenie Jastrabej lúky (1981) či, predovšetkým, Pásla kone na betóne (1982). Príbehy ľudí z mäsa a kostí V dielach ako Slnko v sieti (1962) Uher zachytáva obyčajné situácie a postavy. Jeho hrdinovia sú mladí ľudia žijúci vo všednosti mestských panelákov, ktorí riešia vnútorné neistoty i medziľudské vzťahy. Typické sú nenútené, fragmentárne dialógy, autentické exteriéry, dokumentárne pozorovanie ničnerobenia. Mestské prostredie sa stáva priestorom, kde sa konfrontuje vnútorný svet jednotlivca s anonymitou okolitého sveta. Uher pritom čerpá z tradície poetického realizmu, no zároveň...

Až 1 800 snímok prihlásili animátori z celého sveta tento rok do súťažných sekcií žilinského festivalu Fest Anča. Po vlaňajšej téme Nočná mora sú témou 18. ročníka Naše telá. Stanica Žilina-Záriečie, Mestské divadlo Žilina, Nová synagóga a ďalšie lokality festivalom ožijú od utorka 24. júna do nedele 29. júna 2025.   „Pre tému festivalu Naše telá, sme sa rozhodli z viacerých dôvodov. Aj rok-dva predtým, ako tému ohlásime, si mapujem nielen, aká je nálada v spoločnosti, ale aj to, čo ponúka aktuálny výber zo svetovej aj slovenskej animácie. Tento rok som pôvodne uvažoval nad dušou a telom. Ale potom som si povedal, že poďme na to len cez naše telá a poďme zdôrazniť a osláviť rôznorodosť komunity ľudí, ktorá sa stretáva na festivale, a ktorej konkrétne telá tvoria jeho ,kolektívne teloʻ,“ vysvetľuje pre Filmsk.sk programový riaditeľ Fest Anče Jakub Spevák. „Skladáme sa z rôznych názorov, ale mám pocit, že počas toho týždňa na Fest Anči sa nám darí spoločne nejako ,hýbaťʻ. Aj to je odpoveď na otázku – prečo Naše telá? Téma zároveň odkazuje na rôzne cenzurovanie tiel alebo aj na obmedzovanie istej telesnej integrity, slobody,“ hovorí Spevák. Telesno v jeho širokej škále Výber filmov podľa Speváka zdôrazňuje, že naše telá sú tu a...