Fotografia z filmu Emilia Pérez. Foto: Asociácia slovenských filmových klubov
Písmo: A- | A+

Réžia: Jacques Audiard
Scenár: Jacques Audiard
Kamera: Paul Guilhaume
Hudba: Clément Ducol, Camille
Hrajú: Zoe Saldaña, Karla Sofía Gascón, Selena Gomez, Adriana Paz, Édgar Ramírez, Mark Ivanir

Rita je mimoriadne kvalifikovaná, ale nedostatočne ohodnotená právnička, ktorá pracuje vo veľkej firme. Viac sa zaujíma o to, aby dostala zločincov z väzby, než aby ich postavila pred súd. Keď raz v prípade vraždy manželky prominentnej mediálnej osobnosti dosiahne, že smrť je prehlásená za samovraždu, pričom ide proti svojmu svedomiu, naskytne sa jej nečakaná šanca. Vodca kartelu prezývaný Manitas si ju najme, aby mu pomohla stiahnuť sa z biznisu a uskutočniť šokujúci plán, ktorý už dlhé roky tajne pripravuje: chce sa stať tým, kým celý život chcel byť – ženou.

Kriminálny komediálny muzikál Emilia Pérez patrí k najväčším prekvapeniam roku 2024. Film, ktorý vznikol podľa libreta rovnomennej opery voľne adaptovaného podľa románu Borisa Razona Ecoute, mal premiéru na MFF Cannes, odkiaľ si odniesol Cenu poroty a Selena Gomez, Zoe Saldaña i transgender herečka Karla Sofía Gascón spoločne získali Cenu pre najlepšiu herečku. Film má na svojom konte už sedem Európskych filmových cien, štyri Zlaté glóbusy a trinásť nominácií na Oscara.

Žáner: komédia/krimi/muzikál
Dĺžka: 130 min.
Jazyková verzia: španielsky a anglicky s českými titulkami
Odporúčaná prístupnosť: nevhodné pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov

Obsahové deskriptory: závislosť, vulgarizmy, nahota
Distribútor: Asociácia slovenských filmových klubov
Premiéra: 13. 2. 2025

Foto: Asociácia slovenských filmových klubov

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Film Potopa režiséra Martina Gondu získal päť sošiek ocenenia Slnko v sieti a šiestou je divácka cena. Foto: SFTA/Zdenko Hanout

Slnko v sieti: Buďme ostražití

Keď som už tu, tak skúsim, zažartoval a skromno-zvodne sa usmial pod fúz Maroš Kramár. Pri vyhlásení laureáta ocenenia Slnko v sieti za najlepší hraný film roku 2025 si vzal bez škrupulí ponúknutý priestor slobodne sa vyjadriť. Vyzretá osobnosť svojej generácie, herec neprávom potopený v komerčnej zábave, typ, ktorý by sa patrilo vidieť v slovenskom filme v krásnej, hlbokej úlohe, si zo samého žartu aj povzdychol, že vlani nič nenatočil. Stojac pred plnou sálou bratislavskej Starej tržnice však nechcel hovoriť o sebe. Rozprával o športovcoch, vedcoch, umelcoch, ktorí reprezentujú našu krajinu vo svete. Predovšetkým však hovoril o filmároch z domácej scény prepojených na celú Európu. Pretože práve im patril štvrtkový večer plný oslavy. Herec Maroš Kramár na odovzdávaní ocenení Slnko v sieti 2026. Foto: SFTA/Zdenko Hanout Slovo, ktorému sa nedalo vyhnúť Maroš Kramár vyzdvihol najväčšie úspechy našej filmárskej obce v blízkom aj ďalekom svete, veď ich stále pribúda. A keďže ide o umeleckú produkciu zákonite reflektujúcu svet, v ktorom žijeme, nevidel najmenší dôvod nebyť angažovaným. Pomaly a iste tak smeroval k slovu, ktorému sa už nedalo vyhnúť: hanba. Adresoval ho presne a priamo: premiérovi Slovenskej republiky, vládnej garnitúre, ministerstvu kultúry a jeho reprezentácii a napokon verejnoprávnej televízii. Tá sa totiž práve unúvala nepodať divákom na Slovensku správu o tom, akí ľudia dnes pôsobia vo filmovej brandži, ako...
recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca Záber z filmu Posledný Hebrej z Hlohovca. Foto: Filmtopia

recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca

Hlohovec. Mesto s bohatou históriou, podľa archeológov osídlené už v paleolite. Prvá písomná zmienka zo začiatku 12. storočia. Traduje sa, že bolo pomenované podľa hlohu, kríka s ostročervenými plodmi a vetvičkami ozbrojenými pichľavými ostňami. A traduje sa, že Kristova tŕňová koruna bola uvitá práve z neho. Mesto, ktoré sa stalo hlavným dejiskom nového filmu dokumentaristu Arnolda Kojnoka Posledný Hebrej z Hlohovca (2026). Pred druhou svetovou vojnou tvorili Židia v Hlohovci približne desatinu obyvateľstva, vyše osemsto duší. Po vojne sa ich vrátilo necelých 40 a dnes tam ich prítomnosť vôbec necítiť. Demografický oblúk, žiaľ, vôbec nie ojedinelý pre „slovákštátne“ mestské osídlenia, no i tak nástojčivo hodný zaznamenania, popísania, zopakovania, poučenia, zaujatia stanoviska. Autorského, ale najmä diváckeho. Vo filme totiž okrem mnohého iného napríklad prebehne takýto rozhovor preživšej pani a režiséra: „Čo chceli, to robili. Došli a si zobrali. Otvorili skriňu, zvesili obraz...“ „A vy ste poznali tých ľudí?“ „Samozrejme.“ „A im to nebolo trápne?“ „Nie.“ A iný pán z tvárí Hlohovčanov po svojom návrate domov vyčítal: „A vy ste sa vrátili? To sklamanie, že sme to prežili...“ Zvykneme takéto správy vyvažovať vyzdvihovaním tých, ktorí Židom počas holokaustu pomáhali. Aj v Kojnokovej snímke sa takí nájdu. Nesporne si zaslúžia našu hlbokú úctu a obdiv, hoci nie morálne, no reálne boli v ringu ľahkou mušou váhou proti superťažkej. Na oficiálnej internetovej stránke...
Zobraziť všetky články