390 tisíc divákov a diváčok pre film MIKI, 290 tisíc pre film Kavej, 260 tisíc pre film Jedeme na teambuilding – to sú distribučné výsledky, akými sa môže pochváliť len pár titulov predpandemických čias a aké nedosiahol divácky ani najúspešnejší film roka 2023 Invalid. Ten totiž do kín prilákal „len“ 200 tisíc divákov a diváčok. V roku 2024 sa však darilo aj minoritnej slovenskej koprodukcii Vlny, ktorá u nás dosiahla návštevnosť 173 tisíc a dostala sa aj do užších nominácií na Oscara, či Vojne policajtov, ktorá predala 140 tisíc lístkov. Výrazná divácka profilácia aj nadštandardná návštevnosť uvádzaných titulov potvrdzujú narastajúci mainstreamový trend predchádzajúcich rokov. Pre kondíciu kinematografie by to samo osebe bola dobrá správa, keby slovenským hraným filmom uplynulého roka nechýbala štylistická diverzita či rozmanitejšie divácke zacielenie a keby namiesto recyklácie už osvedčených námetov prinášala nové témy. Vo vodách mimo bezpečného stredného prúdu sa omočil iba tanečný experiment Zenit. A rok 2024 nepriniesol objav žiadneho originálneho autorského debutu. Žánrové spektrum filmov sa vlani pohybovalo od kriminálnych trilerov cez komédie po historické drámy. Niektoré pracujú so žánrovými konvenciami so snahou o presah smerom k reflexii aktuálneho sveta, iné si vystačia s generickými formulami. Viaceré spracúvajú skutočné udalosti – dominuje im reflexia 90. rokov vo filmoch Vojna policajtov a MIKI a obdobia...

Po troch rokoch od snímky Paralelné matky pri Pedro Almodóvar s novým filmom, v poradí už dvadsiatym tretím. Vedľajšia izba je vzťahovou drámou dvoch postáv, ktoré spája spoločná minulosť, no zároveň voči sebe nepociťujú nijaké záväzky. Tento film je odlišný od toho, na čo sme u slávneho španielskeho režiséra zvyknutí. Almodóvar, ktorý vyrastal prevažne v ženskej spoločnosti, sa vie hlboko vcítiť do duše ženských postáv. Jeho prvý celovečerný film v angličtine vychádza z románu What Are You Going Through od Sigrid Nunezovej. Je zaujímavé, že už dlhšie koketoval s americkým publikom a ponukami z Hollywoodu, no buď ich odmietol, pretože sa obával, že by bola oslabená jeho umelecká integrita, alebo si podľa vlastných slov neveril, že by dokázal v angličtine komplexne a autenticky vyrozprávať zaujímavý príbeh. Prorocký výkrik, aby odolal hollywoodskemu vábeniu, napokon ignoroval. Zápletka sa točí okolo stretnutia dvoch dlho odlúčených priateliek: vitálnej, no trochu úzkostlivej Ingrid stvárnenej Julianne Moore, a chorou Marthou v podaní Tildy Swinton. Pre ňu to bola vytúžená spolupráca s Almodóvarom na celovečernom filme (predtým si zahrala v jeho krátkom filme Human Voice). Radosť z opätovného stretnutia vystrieda smútok z toho, že Martha sa už nemôže vyliečiť. Rozhodne sa ukončiť život, keď bude cítiť, že ju opúšťajú sily. Prejde rýchlym kurzom...

Hlavné miesto mojej filmovej iniciácie – Klub filmového diváka v Odborovom dome kultúry v Prešove – už dávno nefunguje, kino zavreli v roku 2008. Ako študent filozofickej fakulty som sa tam v druhej polovici 90. rokov počas pravidelných filmových utorkov stretol s filmami, ktoré bolo treba vidieť práve v kľúčovom veku okolo dvadsiatky. Z mnohých spomeniem jeden, ktorý sa vtedy do môjho vnútorného sveta presne trafil – Ilumináciu (1973) Krzysztofa Zanussiho. Osobnostne ma formoval hraničný priestor severovýchodného Slovenska v prahovom období neskorého socializmu a postsocialistickej reality 90. rokov 20. storočia. Tejto téme, teda ako tento areál reflektuje literatúra a čo znamená pre našu kultúru, som sa neskôr venoval ako literárny vedec. Aj preto mám rád filmy, ktoré sa v inom médiu pokúšali o čosi podobné, teda zachytiť zaujímavý kultúrny priestor na hranici dvoch svetov, západného a východného. Ejha, ako nám medzičasom tá téma znovu zaktuálnela! Spomeniem študentský film Petra Kerekesa Ladomírske morytáty a legendy (1998), jeho dokument 66 sezón (2003) o dejinách košickej plavárne alebo Marka Škopa a Iné svety (2006) či Osadné (2009).  Peter Kerekes: 66 sezón. Foto: ASFK No a keď sme už pod Karpatami, rád by som pripomenul ešte jeden poľský hraný film, ktorého dej sa síce začína v roku 1977 na bezútešnom varšavskom panelovom sídlisku, ale výrazne ho spoluurčuje rodinná história...