Jedenásty ročník ponúkol jedenásť titulov z Dánska, Švédska, Fínska, Nórska a Islandu, ktoré sa premietali v takmer päťdesiatich kinách po celom Slovensku. Centrom festivalu bolo Kino Film Europe v Pistoriho paláci. V súčasnosti patrí k tým najútulnejším bratislavským kinám a poskytuje dostatočný komfort aj intímnu atmosféru. Schopnosť otvárať témy a podnecovať diskusiu Je náročné a nie úplne presné charakterizovať severskú kinematografiu ako jednoliaty celok, hoci vykazuje určité spoločné črty v témach (hľadanie osobného šťastia, partnerské vzťahy, problematika násilia a spracovávanie tráum, izolácia verzus spoločnosť) aj spôsobe filmárskeho spracovania (scenérie, tlmené farby, introspektívne a retrospektívne vyobrazenie, naturalizmus a prelínanie so snovými víziami). To, čo robí severské filmy atraktívnymi, je zobrazenie človeka uprostred divokej prírody, ale najmä ich schopnosť otvárať tabuizované témy a podnecovať diskusiu. Kľúčový je aj prístup Škandinávcov k životu, kde mnohé negatívne javy berú ako jeho prirodzenú súčasť. Porovnávať kinematografie jednotlivých severských krajín a dávať medzi ne znamienko rovná sa by bolo ako určiť rovnaké hodnoty a kvality pre všetky krajiny Vyšehradskej štvorky. Geografia a geopolitika síce nepustia, no aj slovenský film je v niečom iný než český alebo maďarský. Sci-fi, krimi aj humor Nie je náhoda, že Severania vynikajú v niektorých žánroch, ako sú napríklad temné detektívky alebo čierne komédie. V iných žánroch sú však o poznanie slabší,...

Asi sa zhodneme, že najrozdeľujúcejším filmom vlaňajška je Emilia Pérez. V Cannes sa mu ušiel najdlhší potlesk v stoji v histórii podujatia, Cena poroty aj ocenenia pre všetky tri predstaviteľky ženských postáv. Prakticky od tohto momentu vyvoláva žánrový mix muzikálu, gangsterky a queer melodrámy rozčarované reakcie. Svätí účel prostriedky? Hoci príbeh o zločincovi, ktorý sa zmení na filantropku, suverénne premieňa nominácie na prestížne filmové ceny a aktuálne má s trinástimi nomináciami dvanásť šancí (v kategórii piesní má dve nominácie) získať Oscara vrátane ceny pre najlepšiu herečku v hlavnej úlohe Karlu Sofíu Gascón (prvú transrodovú ženu nominovanú v tejto kategórii), v skutočnosti to s jeho kvalitami nie je také jednoznačné. Čo však možno uznať ako prednosť, je odvaha francúzskeho scenáristu a režiséra Jacqua Audiarda úplne sa pri svojom desiatom filme odviazať a vykašľať sa aj na to, či transrodových ľudí a sociálnu realitu Mexika reprezentuje citlivo. Kontextom príbehu je totiž problematika organizovaného zločinu a jeho následky na obyvateľstvo, s ktorými sa Mexiko dlhé roky snaží neúspešne vyrovnať. Bolo by menej riskantné, keby o svojich problémoch hovorili sami, z prvej ruky, no Audiard sa tým nenechal odradiť. Aby sa vyhol problému, mohol dej zasadiť do fiktívnej krajiny. Dokonca nepovažoval za problém ani to, že...

Javísk, v ktorých sa snímka odohráva, nie je veľa. Rodinný dom, záhrada, byt starých rodičov, les s prírodným kúpaliskom. Aj postáv je málo. Okrem Amálky už vlastne iba jej mama, otec, babka, dedko. Toľkí na tragédiu stačia. Niekedy aj dvaja stačia, napríklad keď majú dieťa a rozídu sa. Treba aj podotknúť, že tu nemáme dočinenia s tragédiou oplývajúcou výraznými dejovými zvratmi. Všetko sa deje viac-menej potichu niekedy na rozhraní osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Ale to ticho zraňuje a bolí. Podobnú striedmosť v počte postáv či nehlučnosť ruptúr v deji nachádzame aj v predchádzajúcich dvoch Parkanovej filmoch. V tiesnivých Chvíľkach (2018) uviazne mladá súčasná žena v kolotoči pomáhania iným, neustálom napĺňaní túžob rodinných príslušníkov či všelijakých mužov. Publikum skôr než ona rozpozná, že jej dobrosrdečnosť a poddajnosť sú pre okolie iba signálom na vy/zneužívanie, a musí trpezlivo čakať, či sa hrdinke podarí vystúpiť zo zradného kruhu alebo sa utopí. Slovo (2022) sa vracia hlbšie do minulosti. Rozpráva príbeh statočného notára, ktorý v normalizačnom období odmietol vstúpiť do komunistickej strany aj napriek pomerne tvrdému protitlaku vládnej moci. Svetielka sama režisérka považuje za uzavretie tzv. rodinnej trilógie. Isto by sa dali v jej filmoch hľadať autobiografické ozveny, napokon sama o nich otvorene hovorí. Kritická obec sa im rada venuje, ale mne sú, priznávam, celkom ukradnuté. Cesty umeleckej...