Fotografia z filmu Parthenope
Písmo: A- | A+

Réžia: Paolo Sorrentino
Scenár: Paolo Sorrentino
Kamera: Daria D’Antonio
Hudba: Lele Marchitelli
Hrajú: Celeste Dalla Porta, Gary Oldman, Stefania Sandrelli, Luisa Ranieri, Dario Aita, Silvio Orlando, Isabella Ferrari, Peppe Lanzetta, Nello Mascia

Paolo Sorrentino je považovaný za jedného z najvýznamnejších filmových tvorcov súčasnej talianskej kinematografie. Je známy pre vizuálne pôsobivé drámy, v ktorých až doteraz dominovali muži. Až v Parthenope je v centre deja očarujúca žena, ktorej osudy sledujeme v niekoľkých kapitolách. Od jej zrodenia v roku 1950 v Neapolskom zálive, kde podľa bájí zomrela siréna rovnakého mena, až po súčasnosť.
A rovnako ako siréna svojím hlasom, i Parthenope svojím zjavom a správaním vábi diváka, aby ju nasledoval. Nie do morských hlbín, ale na ceste jej životom. Životom, ktorý napĺňajú počiatočná bezstarostnosť mladosti, neustála túžba po slobode a rôzne podoby lásky. A v pozadí, tak blízko a tak ďaleko, je Neapol. Nezabudnuteľné mesto, ktoré človeka očarí, dokáže sa baviť, ale ktoré vie človeku i ublížiť.

Žáner: dráma
Dĺžka: 136 min.
Jazyková verzia: taliansky a anglicky s českými titulkami
Odporúčaná prístupnosť: nevhodné pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov
Obsahové deskriptory: sex, vulgarizmy, nahota
Distribútor: Asociácia slovenských filmových klubov
Premiéra: 16. 1. 2025

Foto: Asociácia slovenských filmových klubov

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Jakub Viktorín Foto: SFTA / Ján Zemiar

rozhovor Jakub Viktorín

Producent Jakub Viktorín v roku 2014 absolvoval štúdium na Katedre produkcie a distribúcie filmového umenia a multimédií Filmovej a televíznej fakulty VŠMU. Za desať rokov praxe si so svojou spoločnosťou nutprodukcia stihol vybudovať renomé spoluprácou na oceňovaných hraných, animovaných i dokumentárnych filmoch nielen s etablovanými režisérmi a režisérkami, ako napríklad Agnieszka Holland (Cez kosti mŕtvych, 2017), ale aj debutujúcimi tvorcami ako Teodor Kuhn (Ostrým nožom, 2019), Michal Blaško (Obeť, 2022) alebo Zuzana Kirchnerová. Tá sa tento rok s filmom Karavan dostala až do súťažnej sekcie Istý pohľad festivalu v Cannes. Od roku 2011 je výkonným riaditeľom medzinárodného podujatia Visegrad Film Forum. Začnime filmom Karavan, ktorý mal pred pár dňami svetovú premiéru v Cannes. Ako ste sa stali jeho súčasťou? Keď Zuzka Kirchnerová hľadala producentov na svoj debutový projekt, oslovila Pavlu Janouškovú Kubečkovú a mojich kolegov z českej spoločnosti nutprodukce. V tom čase som s nimi začal spolupracovať na našich projektoch ako Ostrým nožom alebo Cez kosti mŕtvych Agnieszky Holland. Popritom sme vyvíjali aj ďalšie, ako Obeť, Tonko, Slávka a kúzelné svetlo a jedným z nich bol aj Karavan. Začali sme hľadať talianskych koproducentov, ktorých sme našli v spoločnosti Tempesta. Pôvodne som si myslel, že Slovensko bude minoritný koproducent a že to bude koprodukcia možno s Francúzskom...
Peter Balgha (vľavo) a Martin Hollý (vpravo). Foto: archív SFÚ

Peter Balgha

Dvadsiateho siedmeho mája pred deväťdesiatimi rokmi sa narodil slovenský dramaturg, scenárista, prozaik a pedagóg Peter Balgha. Ako dramaturg sa podpísal pod najúspešnejšie snímky z dielne Televíznej filmovej tvorby zo 60. rokov ako Krotká (r. Stanislav Barabáš, 1967), Balada o siedmich obesených (r. Martin Hollý, 1968) či Sladké hry minulého leta (r. Juraj Herz, 1969). „Balghova obrovská energia sa sústredila, rozplynula a zúročila v práci pre druhých. Originálne autorské nápady odovzdával zadarmo v prospech hmlistého ,verejnoprospešnéhoʻ cieľa. Dnešná spoločnosť by ho asi vnímala ako málo asertívneho exota, ktorý sa nedokázal presadiť ako svojbytný spisovateľ,“ povedala filmová a literárna historička Jelena Paštéková v texte v denníku Sme. „Balgha bol typom moderného manažéra, akých dodnes potrebujeme aj v umení, mal neomylný zmysel pre ľudí, a preto vedel kvôli nim aj riskovať. Urobil si tým meno a súčasne aj meno bratislavskému televíznemu štúdiu,“ napísal filmový encyklopedista Richard Blech v denníku Práca v roku 1990. Vtedy sa o Balghovi už opäť mohlo hovoriť. Normalizátori ho totiž nielenže pripravili o prácu, ale aj vystrihli z titulkov diel, na ktorých sa podieľal. Takisto ho vylúčili z profesijných zväzov. Normalizácia a výsluchy na ŠtB pre jeho politické postoje a odmietnutie okupácie sa podpísali aj na jeho podlomenom zdraví. Zomrel ako invalidný dôchodca vo veku nedožitých 37 rokov. Vedel objavovať a inšpirovať Peter Balgha sa...
Zobraziť všetky články