Film má moc vytvárať komunitu. Aj vďaka tomu dnes mladá filmárka cíti, že má svoje miesto vo svete. Z filmov si väčšinou pamätám len málo. Záber, svetlo, atmosféru, náladu alebo moje vlastné myšlienkové či emočné rozpoloženie. Namiesto hĺbkových analýz si teda dovolím v zábleskoch porozprávať o tom, akým je pre mňa film dôležitým životným sprievodcom. Okúzlenie ,,Dnes mi tatinko dovolil pozerať akčný film’’ – zápis z môjho z denníčka z roku 1999. Doma sa pozerali filmy vždy spolu. Spätne to vnímam pozitívne – v chaose, ktorý sme miestami žili, sa rodičia snažili vytvárať nám takéto oslavné a výnimočné momenty. Potajomky som v noci chodila pozerať otcovi poza chrbát tie strašidelné. Potom som mala sny plné mimozemských bytostí a cudzích svetov.  Keď sa kúpil DVD prehrávač (VHS ma minuli), v požičovni som našla Raňajky na Plute, ktorý je dodnes jeden z mojich „komfort filmov“. Je podnetné pozrieť naň s odstupom rokov a vývojom verejnej diskusie o trans identite. Dúfam, že pri remaku do hlavnej roly obsadia skutočne trans herečku. Pre mňa osobne je milé a dôležité vidieť, že už vtedy som inklinovala ku queer tematike. Na strednej mi kamarát požičal hard drive s filmami – prvýkrát som začala filmy pozerať sama,...

Slobodu a odpor nehľadajme vo veľkých gestách, ale v príbehoch, ktoré sa odohrávajú na okrajoch, hovorí projektová manažérka Kina bez bariér a festivalu Jeden svet na školách. Filmy sú pre mňa predovšetkým zážitkom a svoju prácu s nimi chápem ako snahu tento zážitok sprostredkovať ďalej. Neberiem ich ako uzavreté a nemenné umelecké artefakty, ktoré zaraďujem do rebríčka podľa filmárskej precíznosti či originality. Sú to pre mňa skôr spomienky a prežitky. Útržky reality, ktoré sa viažu na konkrétny čas, priestor a ľudí, s ktorými som ich videla. Niekedy mi v pamäti zostane obraz, inokedy pocit či emócia, a práve tá často rozhodne o tom, ktorý film vo mne v danom čase rezonuje. Dnes spomeniem dvojicu čiernobielych diel vzdialených v časovom rozpätí šesťdesiat rokov. Pieseň o sivom holubovi (1961) a Čiary (2021). Aj dedo bol dieťa. Dokonca vo filme Pieseň o sivom holubovi Stanislava Barabáša vznikla na začiatku 60. rokov, v období politického uvoľnenia, keď československá kinematografia hľadala nový jazyk. Namiesto veľkých heroických gest ponúka drobné príbehy, v ktorých sa nevinnosť stretáva s brutalitou dejín. Pre mňa má film aj osobnú rovinu. Jednu z detských postáv stvárnil môj dedo a Pieseň o sivom holubovi som prvýkrát videla v jeho a babkinej obývačke. Intimita...

Niektoré filmy nestarnú, iné starnú s gráciou, na ďalších sa zub času podpíše výraznejšie. V novej rubrike Návraty sa vraciame k starším filmom, ktoré buď prichádzajú do kín v obnovenej premiére, alebo si pozornosť zaslúžia z iného dôvodu. Krátky dokumentárny portrét Ondrej Nepela nakrútil Juraj Jakubisko v roku 1973, keď Ondrej Nepela poslednýkrát reprezentoval Československo na majstrovstvách sveta v krasokorčuľovaní a keď už otvorene hovoril o konci svojej vrcholovej športovej kariéry. Juraj Jakubisko sa počas svojej dlhej filmárskej dráhy prejavil ako invenčný a hravý tvorca nielen v celovečerných hraných filmoch, ale aj v niekoľkých krátkych dokumentoch. V prvej fáze normalizácie, v rozpätí necelých dvoch rokov (1972-73), nakrútil v Krátkom filme Bratislava tri dokumentárne filmy. Najznámejším z nich je takmer psychedelicky budovateľská Stavba storočia (1972) o výstavbe slovenskej časti tranzitného plynovodu. Dosť sa popísalo aj o jeho neskoršom štylizovanom sociálnom dokumente Bubeník červeného kríža (1977). Dnes je však ideálny čas vrátiť sa k jeho pôvabnému dokumentárnemu portrétu krasokorčuliara Ondreja Nepelu. Koncom októbra totiž prišiel do kín debut Gregora Valentoviča Nepela s Josefom Trojanom v role Ondreja Nepelu, a hneď v januári sa očakáva premiéra filmu s rovnakým hrdinom, tentoraz od režiséra Jakuba Červenku a s Adamom Kubalom v hlavnej úlohe. Juraj Jakubisko a Ondrej Nepela. Foto: archív SFÚ/archív Juraja Jakubiska Ondrej Nepela a filmová hra Na rozdiel od oboch hraných...