Záber z filmu Chiméra

recenzia Chiméra

Inde a inokedy, nová senzibilita

Jakub Lenčéš

Písmo: A- | A+

Túlavé trubadúrske svetlo padá, vylúhované v roztoku z posvätnej cervázie, proti továrenským komínom a dielňam za vysokým plotom. Zabahnení a zasoplení zvonári znovu zatúžili po keramike, brošniach, šperkoch; po financiách, chlípaní ypokrasu z amfor a kylixov pod žeriavmi. Alice Rohrwacher prepája nemysliteľné, nanovo harmonizuje sféry. Jej Chiméra je realistická, ale je to žonglérsky, halucinačný, purgatorický realizmus.

Kľúčové pohyby: prikradnúť sa, vpadnúť. A sú tajuplné. Nie je to len opätovné a necitlivé prenikanie lúpežnej bandy do hrobiek, ich vpád do posmrtného (ne)pokoja, ale aj vlom čohosi, čo je iné, inde a inokedy – komatickej, temnej výplne – do vzduchu a hmoty, do tela hlavnej postavy, do Arthura, ktorý je tu a teraz, v istom čase, na konkrétnom mieste. Štvaný jasnovidením zobúdza sa v zaľudnenom kupé. Biela košeľa, starší krémový oblek, čierne topánky. Cigaretu si neskôr pripaľuje horákom na plynovej fľaši, jediným zdrojom tepla v jeho komôrke pod múrmi. Snaží sa znovu zaspať, celkom uzimený a rozkašľaný.

(…) Ráno ho do rovnakého sveta zbuntoší zbožná žena s termoskou. Italia, služobnica v starobylom, ale núdznom, poloopustenom sídle u signory Flory – tú Arthurov nečakaný príchod náhle vytrhol z apatie, naplnil nádejou. „Už si ju našiel?“ znie bazálna otázka.

Číhajúca chiméra uvoľňuje bytie postáv, robí ho pružným, až sa zdá, že napokon zvirtuálňuje časopriestor, derivuje mizanscénu. Vedie nimi, visí v nich, udeľuje im netypické vlastnosti. Dovoľuje subtílne znásobovanie sa odrážaním. Kolísanie a inverzie. Rovnobežnosť s iným, inde a inokedy. Vyparovanie sa do iného, inde a inokedy. Predlžuje Arthurovu schopnosť vidieť. Omína ako magneticky nabitá, žiarivobiela, červia, skrytá a sklovitá (para- i supra-)diera.

Signora Flora sa o Italii vyjadruje útrpne, zlorečiac: rada vraj počúva cudzie rozhovory, po taliansky je „impicciona“ a navyše aj „stonata“, teda hluchá, bez hudobného sluchu. Zrak, videnie či pohľady samotné tu sú, našťastie pre Italiu, dôležitejšie. Oblieka si kvetované vzory, má ich na svetri či na sukni, obdobné kvietky sú namaľované – a trhlinkami poprečiarkované, clivotou zvetrané a rozodrané – na stenách izieb, v ktorých slúži. Italia plus steny izieb, dvor a príroda, plus signora Flora sú pevná, a treba dodať, že výsostne pozemská, horizontálna, reťaz. Fungujú vo vzťahu zrkadlovej registrácie, ale i v posune: ako výsledok prekladu či interpretácie zároveň.

Arthur, tiež voľky-nevoľky orientovaný do blízkosti zrkadla (je však odlišne „osadené“ a „zašnurované“, tvorí vertikálny pomer), spočíva tak, akoby sa jeho pasivita a aktivita už nedali oddeliť. Je osudovo vyzývaný, aby prevrátil, prevážil svet, obrátil sa proti nemu a proti sebe. Proti svojej revenantskej podstate. Nie je niekým, kto prichádza po dlhej absencii, ale skôr tým, čo ustavične odchádza po prikrátkej prítomnosti.

(…) U Arthura doma sa Italia v rýchlosti rozhliada, skromný príbytok nazýva „rifugio“, pekným útulkom. Vonku si spomenie na miesto, kde sa narodila, na andiroby, žakarandy. Náhle ju rozveselí symetricky sa rozvetvujúci strom, pripomína jej človeka hlavou zasadeného do zeme. Hneď ukáže i na ďalší podobný. Arthur zostáva takmer bez reakcie.

Alice Rohrwacher zvoláva nevinnosť, oslavy, groteskné echo. Rozhovory nepravdepodobných duchov. Nespavosť očí. Sémantické závraty a odchýlky, ale aj zúfalý alebo existencialistický filter. Hrobky sú odhalené, svet nad nimi takisto: predovšetkým svet ako zábrana. Konvenčná geometria živého a neživého, telesného a beztelesného v kríze. Čas v jeho rúcajúcej sa logike. Obnažené sú pasce, od ktorých si treba očistiť dušu. (Pozoruhodné by mohlo byť hľadanie spoločných motívov medzi Arthurom, sartrovsky scudzovaným (zhnusovaným?), decentralizovaným, chorým na smrť(?) a Lazzarom, Lazárom, šťastným, vzkrieseným z predošlého filmu. I ďalšie hľadanie stykov a rozdielov pri trieštení, pochybovaní o poriadku a o spoločnosti celkovo.)

Súvzťažnosti nekončia. Nevedno, kde majú koniec. Nevedno, či sa Arthur inšpiroval Italiou. Dva konce paličky má totiž „v hrsti“ – drží ich oboma rukami tesne pred sebou, tretí koniec mu ukazuje smer. Za ním pomaly kráča rojčivá banda, pred ním podzemné slnko. Postupuje vábený, láskaný a kým stále môže, hľadá, autentifikuje sa hľadaním. Telo, ktoré je. Tú, čo sa volá Benjamina.

 

CHIMÉRA
La Chimera, Taliansko, Francúzsko, Švajčiarsko, 2023
RÉŽIA A SCENÁR: Alice Rohrwacher ● KAMERA: Hélène Louvart ● STRIH: Nelly Quettier ● HRAJÚ: Josh O’Connor, Isabella Rossellini, Alba Rohrwacher, Carol Duarte, Vincenzo Nemolato
MINUTÁŽ: 130 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 6. 6. 2024

 

Hodnotenie: 100%

FOTO: ASFK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Agata Novinski. Foto: Miro Nôta

rozhovor Agata Novinski

„Prajem si, aby sme sa nevzdali, neboli ticho a trpezlivo, dôsledne bojovali za slobodnú kultúru na Slovensku,“ reaguje na dianie v slovenskej kultúre Agata Novinski. V brandži sa pohybuje už roky, ako producentka však na filmovej scéne práve debutuje novým slovenským koprodukčným animovaným filmom Keď život chutí.  Do hĺbky animovanej tvorby ju vtiahol príbeh Bena, bystrého chlapca v puberte, ktorému veľmi chutí jesť. Dedičné gény však spôsobujú, že to je na ňom vidno, a čo čert nechcel, ešte sa aj zaľúbil do najočarujúcejšieho dievčaťa v triede.  Bábkový animák českej režisérky Kristiny Dufkovej zasvietil už na viacerých medzinárodných festivaloch a zbiera významné ocenenia vrátane dvoch nominácií na tohtoročné Európske filmové ceny. Vďaka úspechu vo francúzskom Annecy získal dokonca vstupenku do oscarových nominácií. Do slovenských kín príde 30. januára 2025. Ako ste sa dostali k produkcii tohto filmu? V prípravnej fáze režisérka Kristina Dufková a producentka vývoja Veronika Sabová oslovili Michala Novinského na spoluprácu na hudbe k filmu. Michal si prečítal scenár, pozrel výtvarné návrhy a bol projektom očarený natoľko, že prišiel s návrhom, či by sa spoločnosť NOVINSKI nemohla zároveň stať aj koproducentom filmu. Oslovil mňa, či by som mu s tým producentsky nepomohla, a tak som sa po rokoch vrátila k profesii, ktorú som študovala.  Čo vás presvedčilo?  Ako píšeme v stručnej anotácii k filmu, Keď...
Fotografia z filmu Vlny

Vlny sú o krok bližšie k oscarovej nominácii. Kto im konkuruje?

Americká Akadémia filmových umení a vied, ktorej členovia o nomináciách rozhodujú, zverejnila v utorok 17. 12. takzvané shortlisty – užšie výbery filmov v desiatich kategóriách. Z týchto výberov vzídu pätice snímok, ktoré nakoniec 17. 1. získajú oscarovú nomináciu. Držiteľov cien vyhlási akadémia 2. 3. Slovenským zástupcom v boji o Oscara v kategórii medzinárodných filmov bola vojnová dráma režisérky Ivety Grófovej Ema a Smrtihlav. Medzi filmy na shortliste sa neprebojovala. Film Vlny sa inšpiroval skutočným príbehom skupiny novinárov z medzinárodnej redakcie Československého rozhlasu, ktorí sú odhodlaní prinášať nezávislé správy za každú cenu – aj po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. V českých a slovenských kinách už Vlny do nedele 15. 12. videlo spolu milión divákov – 825 882 v Česku a 174 238 na Slovensku. V Česku sú Vlny podľa návštevnosti aktuálne tretím najúspešnejším českým filmom od roku 1991 a deviatym najúspešnejším filmom vôbec. Na Slovensku sú podľa počtu divákov najúspešnejším českým filmom v ére samostatnosti. Producentkou filmu je Monika Kristl zo spoločnosti Dawson Films. Za Slovensko film produkovala Wanda Adamík Hrycová so spoločnosťou Wandal Production a Vlny vznikli aj v koprodukcii s RTVS. Zo slovenských tvorcov sa na filme podieľali tiež kameraman Martin Žiaran či kostýmová výtvarníčka Katarína Štrbová Bieliková a vo Vlnách účinkujú aj Táňa Pauhofová, Tomáš Maštalír, Jevgenij Ivanovič Libezňuk alebo Michaela Majerníková....
Václav Polák / Zdroj: SFÚ

Václav Polák

Václav Polák roky úspešne dokumentoval slovenskú kinematografiu. Do štúdií na bratislavskej Kolibe prišiel na konci šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia a začal pracovať pod vedením skúsenej fotografky Zuzany Mináčovej. Rovno ho poslali do terénu. V tých dňoch práve prebiehalo natáčanie dnes už kultovej drámy z vysokohorského prostredia Medená veža (1970). Podľa Polákovych slov to bola veľmi ťažká práca, ktorú však vyvážila prítomnosť významných osobností slovenskej kinematografie, ako napríklad režisér Hollý či kameraman Karol Krška. Nakrúcanie filmu prebiehalo v náročných podmienkach a dokonca sa celá jeho výroba predlžovala. „Hovorili mi, aké dôležité je vybrať si správne prostredie. Nachodil som sa, než som si vybral také, o akých mi režisér básnil. A nie je ľahké urobiť snímky napríklad tak, aby sa zdôraznila výška, respektíve hĺbka priestoru,“ spomínal v minulosti pre Film.sk. V kolibských ateliéroch existovalo v tomto čase aj špeciálne oddelenie, ktoré sa zameriavalo na fotodokumentáciu a propagačné materiály k filmom a aj viacerým filmovým podujatiam. Polák sa v sedemdesiatych rokoch dostal aj k fotografovaniu pri nakrúcaní ďalšieho kultového filmu – Ružové sny (1976) Dušana Hanáka, ktorý rozpráva príbeh poštára Jakuba a mladej rómskej dievčiny Jolanky. Je podpísaný aj pod fotografiami k snímke Jána Piroha Sagarmatha (1988). Pri spomienkach na toto nakrúcanie Václav Polák uvádza, že mal prvýkrát v živote možnosť voľne a blízko sa pohybovať v rómskych osadách. Obyvatelia si...
Zobraziť všetky články