Od šialenstva k anarchii

Film je prequelom, teda predpokračovaním deväť rokov starej snímky Mad Max: Zbesilá cesta, ktorá v čase svojho uvedenia nadchla aj kritikov, aj divákov a v podstate ju už dnes môžeme považovať za modernú žánrovú klasiku. Ponúkla totiž čosi viac, ako vynikajúce, remeselne precízne nakrútené akčné sekvencie a dej, ktorý len sotva môžeme nazvať príbehom, ponúkla extrémne dobre premyslený fikčný svet v pozadí. Mizanscénu, ktorá celá hrá a celá je dôležitá, lebo naznačuje, že to nie je len tak, že by sa čudesní ľudia v postapo budúcnosti naháňali po vyprahnutej krajine a robili si fakt nepekné veci, ale že to má backround, skoro až ideovú a ideologickú základňu a priamo náboženský rozmer. Kult V8, spájajúci automobilový technofetišizmus a severskú mytologickú predstavu o Valhale, ako mieste, kvôli ktorému sa oplatí umrieť hrdinskou smrťou bojovníka. Časť divákov si to možno neuvedomovala, a neuvedomuje dodnes, ale Mad Max: Zbesilá cesta je taký vynikajúci film hlavne kvôli tomuto svojmu rozmeru – dáva totiž celej tej až absurdne dramatickej akcii zmysel.

Ak má Furiosa: Mad Max sága nejaký problém, a netvrdím, že ho má, tak ten, že jednoducho ide o snímku, ktorá vôbec nemusela vzniknúť. To, že vznikla, je komerčný záujem a Georgeovi Millerovi patrí za to vďaka, pretože práve takto  je to dobrý film, ktorý sa mi páčil, aj ma svojím spôsobom nadchol, ale zároveň ide o snímku, ktorej existencia a zmysel sú absolútne a fundamentálne podmienené tým prvým filmom. Ukazuje nám totiž, čo sme v ňom nevideli. Nielen príbeh, ktorý sa odohral, ale aj viac kontextov, ktoré definujú ten fikčný svet a s ním presah niekam k metafikcii o religionizite ako zásadnému civilizačnému predpokladu. Bez viery niet zmyslu. Preto sa vrátila väčšina vedľajších postáv, svojím spôsobom epizodických figúrok, ktoré však v prvom filme čosi reprezentovali, čosi, čo sa nemuselo javiť podstatným, ale bolo to dôležité práve kvôli funkčnosti fikčného sveta, a tak nám toho teraz, vo Furiose, ukázali viac.

Týka sa to samozrejme predovšetkým hlavnej postavy, prostredníctvom ktorej sa zoznamujeme so svetom, čo už poznáme z Mad Maxa, ale je to iný svet, Furiosa si už nepamätá inú civilizáciu, ako tú, čo sa ocitla v troskách. Dievča, ktoré nevinnosť vymení za prežite a stane sa hrdinkou. V komiksoch sa to zvykne volať origin story a je to určené primárne tým fanúšikom, ktorí chcú vedieť ako to bolo s ich obľúbenými superhrdinami ešte pred tým, ako sa nimi stali a prehlbuje to zážitok, ale neredefinuje ho, čo je presne prípad Furiosy. Viac sa v nej reční, hoci hlavná hrdinka je zväčša mĺkva, viac sa mudruje a viac ukazuje. Akcie je však menej, pričom je v štruktúre snímky rozmiestnená tak, aby k finálnemu vyvrcholeniu nedošlo v záverečnom rozuzlení, ale približne v polovici snímky. Divákovi tak vlastne ani nedôjde, že už sa díva na tú veľkú akčnú záverečnú sekvenciu – klimax, ktorým by sa to za normálnych okolností malo uzatvárať, čo sa tu, samozrejme, nestane, lebo ten vrchol sme už videli a je to práve Mad Max: Zbesilá cesta.

A zase sme pri tom, Furiosa, sama osebe, nemá iný zmysel, ako ešte viac prehĺbiť, ešte viac skomplexniť, ešte viac vypointovať ten druhý film, či v jej prípade ten prvý, čo už sme videli a jeho svet, prostredie a okolnosti, nielen on sám ako dej a príbeh, nás nadchol natoľko, že sme vďační za možnosť sa doň vrátiť a ešte sa tam trocha pomotať. O dvojkách a pokračovaniach sa všeobecne zvykne tvrdiť, že sa riadia princípom viac, väčšie, opulentnejšie, a platí to aj o Furiose, akurát tu to viac, väčšie, opulentnejšie, nie je sústredné na dej a teda na akciu, ale na príbeh a teda na rozprávanie. Že majoritný divák to nevzal, je jeho problém.