Záber z filmu Hranice Európy

Hranice Európy

Cena za európsky blahobyt

Dominika Moravčíková

Sedem rokov po oceňovanom filme Hranice práce (2017) sa novinárka Saša Uhlová a režisérka Apolena Rychlíková vracajú k formátu filmovej reportáže, ktorý odhaľuje spoločensky prehliadané ekonomické nerovnosti a porušovanie práv pracujúcich v rôznych odvetviach takzvanej lacnej práce. Tentoraz sa zamerali na podmienky práce ľudí zo stredno-východnej Európy v krajinách západu.

Česká sociologička Zuzana Uhde už v roku 2011 písala o takzvanej deformovanej emancipácii, ktorá je založená na transnacionálnych praktikách starostlivosti a jej komodifikácii. Ide o jav, v ktorom práca žien z bývalého východného bloku vo sfére starostlivosti o domácnosť a jej príslušníkov a príslušníčky umožňuje emancipáciu žien v krajinách západnej Európy.

Film Hranice Európy mapuje túto novodobú nerovnosť na vypointovaných reportážnych príkladoch z prostredia platenej starostlivosti o seniorov a seniorky, ale aj v oblastiach poľnohospodárstva a upratovania hotelových izieb. Zjednodušene by sa dalo povedať, že tvorkyne filmu v tejto dynamike nahrádzajú slovo emancipácia kľúčovým pojmom blahobyt (prítomným vo filme aj v jeho propagačných textoch), ktoré vyznieva kritickejšie a zároveň integruje aj výraznejšie negatívne dôsledky lacnej práce, než je „len“ trhom riadené vyslobodenie zo starostlivosti o príbuzných.

Saša Uhlová tak expanduje územie svojej investigatívy do širšej, až geopolitickej siete nerovností, ktorá udržiava existenciu lacnej práce. Necháva sa zamestnať na miestach, kde vo väčších skupinách pracujú migrantky a tvoria pomyselné enklávy ľudí slovenskej alebo poľskej národnosti v krajinách západnej Európy. Vo Francúzsku zase nemá žiadny pracovný kolektív a sama kmitá medzi bytmi a domami, v ktorých sa stará o seniorov a seniorky. Enormné tempo práce kontroluje WhatsApp skupina či karta s čipom. Keď jej pracovisko na nemeckej farme navštívi inšpektorát práce, nenájde žiadne pochybenia aj vďaka tomu, že zamestnávateľ na deň kontroly výnimočne pripraví zamestnankyniam zo zákona povinné ochranné pomôcky.

Rozprávanie filmu je mozaikou situácií z priebehu troch sezónnych zamestnaní. Skladá sa z dvoch hlavných prvkov: z roztraseného obrazu a zvuku tajnej kamery v okuliaroch, ktorý obsahuje napríklad aj vzdychanie vyčerpaním, a voiceoverového rozprávania, ktoré má charakter denníka.

Materiál skrytej kamery dopĺňajú zábery nakrútené štábom na miestach, kde Uhlová nemusí natáčať v utajení. V kontraste oproti fragmentovanej skúsenosti práce je sceľujúcim motívom filmu more. Objavuje sa viackrát v priebehu filmu a na konci protagonistku celkom pohltí (podobný očistný rituál zakončil aj predošlý film Hranice práce, v ktorom si Uhlová oholila hlavu).

Rovina osobného života Saše Uhlovej dramaticky pretne rozprávanie filmu správou o smrti otca, českého disidenta a signatára Charty 77 Petra Uhla. Uhlovú správa zasiahne počas čakania na prácu v Manchestri. V tejto skúsenosti sa stierajú mimopracovné rozdiely medzi novinárkou v utajení Uhlovou a jej kolegami a kolegyňami v zamestnaniach, nakoľko odlúčenie od rodiny a roztrúsenosť rodinných príslušníkov a príslušníčok po krajinách Európy patria medzi bežné charakteristiky života pracujúcich. Pomyselná platová opona, ako Uhlová nazýva dôsledky rozdelenia Európy v 20. storočí, ktorá umožňuje udržiavať ekonomické aj kultúrne rozdiely medzi bývalým východným a západným blokom, je aj oponou poznania – životy pracujúcich na poliach, v domácnostiach a hoteloch sú obvykle za hranicou zorného poľa tých, ktorí a ktoré výrobné prostriedky lacnej práce konzumujú. Ochota zaujímať sa o podmienky pracujúcich v týchto prekérnych zamestnaniach je jedinou nádejou na odstránenie lacnej práce. Všeobecne potrebný film Hranice Európy tedamôže byť špeciálne dôležitý pre publikum vyšších spoločenských tried v krajinách západnej Európy, ktorému umožní vystúpiť z oparu vlastnej nadradenosti a nároku na lacnú prácu ľudí z východu.

 

HRANICE EURÓPY
Hranice Evropy, Česká republika/Slovensko/Francúzsko, 2024
RÉŽIA: Apolena Rychlíková ● KAMERA: Jan Šípek, Petr Racek ● STRIH: Kateřina Krutská Vrbová ● ZVUK: Martin Kuhn ● HUDBA: Jonatan Pastirčák
MINUTÁŽ: 98 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 30. 5. 2024

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Vlastimil Herold

Vlastimil Herold

Prvým zo zakladateľov bol osamelý nadšenec Viktor Kubal so svojimi animátorskými pokusmi a prvým, vtedy ešte neozvučeným, krátkym slovenským animovaným filmom Studňa lásky (1944). Druhým bol Bohdan Slavík, zakladateľ Oddelenia triku a grafu (1951) na pôde Štúdia populárno-vedeckého filmu. Práve tam vyrástla generácia animátorov, ktorých pre animovaný film nadchol prvý profesionálny animátor Vlastimil Herold. Prvý film štátneho štúdia Pingvin (1964) nakrútil ďalší zo štvorice, Ivan Popovič, spolu s bratom Vladimírom. Vlastimil Herold sa narodil v roku 1924 v Nižnom Hrabovci v českej rodine. Po vzniku Slovenského štátu však museli Slovensko opustiť. Po presídlení do Čiech študoval na vojenskom gymnáziu a neskôr na strojníckej priemyslovke. Počas vojny navštevoval aj večerné kurzy kreslenia u maliara Vojtěcha Tittelbacha, čo zásadne ovplyvnilo jeho budúcu kariéru. Na Slovensko sa vrátil v 50. rokoch do Oddelenia triku a grafu. Spolu s manželkou, grafičkou Libušou Černou, prišiel ako „hotový animátor“ z populárneho českého animačného štúdia Bratři v triku. V rokoch 1955 – 1956 v Oddelení triku a grafu napísal a režíroval štyri reklamy, ktoré predstavujú prechod medzi „úžitkovou“ animáciou trikárov a svojbytným naratívnym filmom. Vedenie slovenského filmového podniku však animovaným filmom neprialo, keďže mohli vznikať len nad rámec trikárskej pracovnej agendy, teda vo voľnom čase trikárov. Herolda a Černú to vyčerpávalo...
Zobraziť všetky články