Záber z filmu Hranice Európy

Hranice Európy

Cena za európsky blahobyt

Dominika Moravčíková

Písmo: A- | A+

Sedem rokov po oceňovanom filme Hranice práce (2017) sa novinárka Saša Uhlová a režisérka Apolena Rychlíková vracajú k formátu filmovej reportáže, ktorý odhaľuje spoločensky prehliadané ekonomické nerovnosti a porušovanie práv pracujúcich v rôznych odvetviach takzvanej lacnej práce. Tentoraz sa zamerali na podmienky práce ľudí zo stredno-východnej Európy v krajinách západu.

Česká sociologička Zuzana Uhde už v roku 2011 písala o takzvanej deformovanej emancipácii, ktorá je založená na transnacionálnych praktikách starostlivosti a jej komodifikácii. Ide o jav, v ktorom práca žien z bývalého východného bloku vo sfére starostlivosti o domácnosť a jej príslušníkov a príslušníčky umožňuje emancipáciu žien v krajinách západnej Európy.

Film Hranice Európy mapuje túto novodobú nerovnosť na vypointovaných reportážnych príkladoch z prostredia platenej starostlivosti o seniorov a seniorky, ale aj v oblastiach poľnohospodárstva a upratovania hotelových izieb. Zjednodušene by sa dalo povedať, že tvorkyne filmu v tejto dynamike nahrádzajú slovo emancipácia kľúčovým pojmom blahobyt (prítomným vo filme aj v jeho propagačných textoch), ktoré vyznieva kritickejšie a zároveň integruje aj výraznejšie negatívne dôsledky lacnej práce, než je „len“ trhom riadené vyslobodenie zo starostlivosti o príbuzných.

Saša Uhlová tak expanduje územie svojej investigatívy do širšej, až geopolitickej siete nerovností, ktorá udržiava existenciu lacnej práce. Necháva sa zamestnať na miestach, kde vo väčších skupinách pracujú migrantky a tvoria pomyselné enklávy ľudí slovenskej alebo poľskej národnosti v krajinách západnej Európy. Vo Francúzsku zase nemá žiadny pracovný kolektív a sama kmitá medzi bytmi a domami, v ktorých sa stará o seniorov a seniorky. Enormné tempo práce kontroluje WhatsApp skupina či karta s čipom. Keď jej pracovisko na nemeckej farme navštívi inšpektorát práce, nenájde žiadne pochybenia aj vďaka tomu, že zamestnávateľ na deň kontroly výnimočne pripraví zamestnankyniam zo zákona povinné ochranné pomôcky.

Rozprávanie filmu je mozaikou situácií z priebehu troch sezónnych zamestnaní. Skladá sa z dvoch hlavných prvkov: z roztraseného obrazu a zvuku tajnej kamery v okuliaroch, ktorý obsahuje napríklad aj vzdychanie vyčerpaním, a voiceoverového rozprávania, ktoré má charakter denníka.

Materiál skrytej kamery dopĺňajú zábery nakrútené štábom na miestach, kde Uhlová nemusí natáčať v utajení. V kontraste oproti fragmentovanej skúsenosti práce je sceľujúcim motívom filmu more. Objavuje sa viackrát v priebehu filmu a na konci protagonistku celkom pohltí (podobný očistný rituál zakončil aj predošlý film Hranice práce, v ktorom si Uhlová oholila hlavu).

Rovina osobného života Saše Uhlovej dramaticky pretne rozprávanie filmu správou o smrti otca, českého disidenta a signatára Charty 77 Petra Uhla. Uhlovú správa zasiahne počas čakania na prácu v Manchestri. V tejto skúsenosti sa stierajú mimopracovné rozdiely medzi novinárkou v utajení Uhlovou a jej kolegami a kolegyňami v zamestnaniach, nakoľko odlúčenie od rodiny a roztrúsenosť rodinných príslušníkov a príslušníčok po krajinách Európy patria medzi bežné charakteristiky života pracujúcich. Pomyselná platová opona, ako Uhlová nazýva dôsledky rozdelenia Európy v 20. storočí, ktorá umožňuje udržiavať ekonomické aj kultúrne rozdiely medzi bývalým východným a západným blokom, je aj oponou poznania – životy pracujúcich na poliach, v domácnostiach a hoteloch sú obvykle za hranicou zorného poľa tých, ktorí a ktoré výrobné prostriedky lacnej práce konzumujú. Ochota zaujímať sa o podmienky pracujúcich v týchto prekérnych zamestnaniach je jedinou nádejou na odstránenie lacnej práce. Všeobecne potrebný film Hranice Európy tedamôže byť špeciálne dôležitý pre publikum vyšších spoločenských tried v krajinách západnej Európy, ktorému umožní vystúpiť z oparu vlastnej nadradenosti a nároku na lacnú prácu ľudí z východu.

 

HRANICE EURÓPY
Hranice Evropy, Česká republika/Slovensko/Francúzsko, 2024
RÉŽIA: Apolena Rychlíková ● KAMERA: Jan Šípek, Petr Racek ● STRIH: Kateřina Krutská Vrbová ● ZVUK: Martin Kuhn ● HUDBA: Jonatan Pastirčák
MINUTÁŽ: 98 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 30. 5. 2024

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Keď život chutí (r. Kristina Dufková) / Zdroj: Magiclab

Keď život chutí medzi nominovanými na Európske filmové ceny v dvoch kategóriách

Európska filmová akadémia 5. novembra zverejnila nominácie do hlavných kategórií 37. ročníka Európskych filmových cien. Nominácie sú zverejnené v oficiálnom nominačnom videu, ktoré predstavuje všetky nominované filmy, ako aj hercov a herečky. Víťazi budú zverejnení na tohtoročnom odovzdávaní cien 7. decembra vo švajčiarskom Luzerne. Podľa nových pravidiel Akadémie sú od tohto ročníka filmy z kategórií Európsky dokument a Európsky hraný animovaný film sú oprávnené súťažiť aj v kategórii Európsky film. Dokopy je v nej nominovaných 15 filmov, vrátane slovenskej koprodukcie Keď život chutí (r.  Kristina Dufková). Nominovaných je 5 dokumentárnych filmov: Bye Bye Tiberias (r. Lina Soualem), In Limbo (r. Alina Maksimenko), ktorý bol uvedený na MFDF Ji.hlava, kritikmi oceňovaný Dahomey (r. Mati Diop), ktorý môže slovenské publikum vidieť práve v kinách, No Other Land (r. Yuval Abraham, Rachel Szor, Basel Adra & Hamdan Ballal) - otvárací film tohtoročného festivalu Jeden Svet a Soundtrack to a Coup d'Etat (r. Johan Grimonprez) na Slovensku premietaný na MFF Cinematik pod názvom Soundtrack k štátnemu prevratu. Medzi animovanými filmami sú nominované Mačacia odysea (r. Gints Zilbalodis), snímka, ktorá otvárala prehliadku Be2Can 2024, Savages (r. Claude Barras), Sultana's Dream (r. Isabel Herguera), They Shot the Piano Player (r. Fernando Trueba, Javier Mariscal) a česko-francúzsko-slovenská koprodukcia Keď život chutí...
Záber z filmu Stotisíc miliárd.

Safe and Sound Film Days v Kine Lumière

Safe and Sound Film Days je dvojdňové (8. - 9.11.) vzdelávacie podujatie v rámci oblastí duševného zdravia, bezpečia a scitlivovania pri tvorbe a výrobe filmov. Filmový priemysel sa radí medzi vysoko stresové odvetvia. Formou diskusií, workshopu a sprievodného programu si dáva za cieľ vytvoriť priestor pre bezpečné zdieľanie a vymienanie si skúseností, pocitov a poznatkov filmárov a filmáriek. Zároveň chce priniesť dané témy širšej komunite, ktorá sa môže o filmovom prostredí a jej výzvach dozvedieť viac. V piatok 8. 11. o 18:00 podujatie otvorí masterclass Intimacy koordinátorstva Sara Arrhusius. V sobotu 9. 11. bude od 10:00 prebiehať workshop, ktorý povedie profesionálna koordinátorka intimity (IC) Sara Arrhusius. (Na workshop je potrebné sa registrovať prostredníctvom formuláru.) Podvečer od 17:00 bude v sále K2 Kina Lumiére prebiehať panelová diskusia Ako ostať Safe and Sane počas procesu výroby filmy s iniciatívou Sane Cinema, ktorú zastupuje Louise Højgaard Johansen, s panelistami a panelistkami - Jakubom Viktorínom (SR), Julie Markova Žáčková (CZ), Albert Hospodárský (CZ), Katarína Rezníková (SR) o vytváraní a udržiavaní bezpečného priestoru a zdravých pracovných vzťahov počas výroby filmu. V sobotu 9.11. večer zakončí podujatie projekcia kurátorovaná časopisom Pontón, film Stotisíc miliárd (r. Virgil Vernier). Masterclass, workshop a diskusia budú prebiehať v anglickom jazyku,...
Záber z filmu Lóve 2 / Zdroj: Continental Film

recenzia Lóve 2

Z takmer selfmademana, ktorý, aj keď s podporou vplyvných rodičov, si filmy robil po svojom a zakaždým inak, sa však medzitým stal konvenčne zameraný rutinér. Po ešte stále priam subverzívnom počine Lokalfilmis (pokus natiahnuť takmer komunitný a zámerne nedokonalý animovaný seriál do podoby celovečerného filmu) siahol už po celkom nepokryte komerčnom žánri a urobil najprv dve časti plytkej romantickej komédie Šťastný nový rok a celkom nedávno aj film o masovom vrahovi s nie celkom transparentným zámerom a posolstvom. Lóve 2 toto lavírovanie medzi masovo príťažlivou komerciou a pokusmi o subverziu, ale aj medzi takpovediac „ženskými“ a „mužskými“ žánrami dokonale odráža. A to aj na úrovni voľby žánru či pokusov o akési hlbšie posolstvo. Ibaže to, čo bolo pred vyše desiatimi rokmi možné vnímať ako mladícku neobrúsenosť názorov, už teraz vyznieva ako lacná návnada pre diváka, ktorý nemá čas na vlastné úvahy, a tak mu stačia poučky z lifestylových magazínov a instantných návodov na „šťastný“ život a k tomu triviálne pritakanie politickému rozkladu krajiny, nad ktorý sa azda dá povzniesť len čistou láskou. A tak sa film začína poučkou o tom, ako si hľadať lásku, a končí sa akýmsi budhistickým vytriezvením, keď sa honba za láskou a peniazmi stlmila a záverečný happy end je zámerne zrežírovaný tak, aby sme si neboli istí, či nejde o prelud. Pravdupovediac, keď po gýčovom stretnutí bývalých milencov na thajskej...
Zobraziť všetky články