Olympijský medzičas

Kto nakŕmi biele slony?

Mária Ferenčuhová

Písmo: A- | A+

Podobne ako v predchádzajúcom projekte venovanom monumentálnym socialistickým stavbám Built to Last (2017), aj v dokumentárnom filme Olympijský medzičas sa česko-japonská filmárka Haruna Honcoop zameriava na architektonické diela. Pozornosť však už neupiera na monumenty a budovy, ktoré mali potvrdzovať večnú slávu komunistickej ideológie, ale na stavby, ktoré, naopak, v krajných prípadoch svojmu pravému účelu slúžili len niekoľko dní.

Peking 2018. Do opusteného volejbalového štadiónu postaveného pre Letné olympijské hry v roku 2008 vnikajú dve osoby: autorka filmu Haruna Honcoop a čínsky urbexový umelec Ťiang dokumentujúci ruiny kedysi veľkolepých športových štadiónov. Opustené megalomanské stavby majú svojský pôvab. Pod tribúnou s vyblednutými tyrkysovými a žltými sedadlami stojí skupinka obrovských elektrických ventilátorov. Cez zvetraný betón sa derie rastlinstvo. Príroda nakoniec zvíťazí. Japonci vraj takéto veľké a nepoužívané stavby nazývajú bielymi slonmi. Sú drahé a pre toho, kto ich prijme, predstavujú danajský dar.

Keď Honcoop začala nakrúcať Olympijský medzičas, na olympijské hry sa pripravovali tri mestá. Tokio chystalo LOH naplánované na rok 2020, v Pekingu (a aj v 250 km vzdialenej horskej oblasti) sa pripravovali ZOH 2022. V Paríži sa má letná olympiáda konať tento rok – vypukne už o mesiac, v auguste 2024. Nasadenie filmu do kín je premyslené.

Získať možnosť usporiadať olympijské hry znamená pre krajinu prestíž, atraktívne PR a často aj prísľub ekonomického rastu. Na druhej strane je to aj enormná organizačná, finančná i environmentálna záťaž. Napriek tomu toto dobrodružstvo niektoré krajiny podstúpia viackrát. V Japonsku sa LOH konali už v roku 1964, Francúzsko ich bude hostiť dokonca tretíkrát; Paríž bol olympijským mestom už v roku 1900 a potom v roku 1924. V čase klimatickej a environmentálnej krízy práve Japonsko a Francúzsko opätovne získali štatút usporiadateľa aj vďaka tomu, že olympiádu sľúbili zorganizovať udržateľným spôsobom. Viaceré staršie olympijské športoviská vo svojich hlavných mestách totiž nenechali schátrať a niektoré z nich ešte donedávna používali.

Lenže aj Tokio a Paríž o udržateľnosti developerských projektov olympijských štvrtí niekedy len hovoria. Environmentálna i ekonomická realita je často iná. Napokon, ako upozorňuje Honcoop, aj k ekonomickej kríze Grécka v roku 2008 prispela práve olympiáda, ktorá sa v Aténach konala v roku 2004 a jej rozpočet desaťkrát prekročil pôvodné odhady. (A to ešte ani nebola pandémia Covidu-19, ktorá nielenže presunula LOH v Tokiu na rok 2021, ale pripravila ich aj o divákov, pre ktorých sa nová infraštruktúra vlastne stavala…)

No Haruna Honcoop sa na tému olympijských hier a olympijskej architektúry nedíva len z makroekonomického hľadiska. Vníma ju aj z hľadiska environmentálnych dopadov na jednotlivé časti miest. Pátra po olympijských bielych slonoch v rôznych krajinách a zaujíma ju vplyv výstavby novej olympijskej infraštruktúry na život ľudí, ktorí bývajú v jej bezprostrednej blízkosti, alebo ktorí kvôli nej boli presídlení inam.Olympijský medzičas má podobu vizuálnej eseje a povahu autorskej úvahy. Miestami sa mení na reportáž a nebráni sa ani politicky angažovanému apelu. Haruna Honcoop sleduje v prvom rade niť  ideí a logiku argumentov, a preto vo filme strieda rôzne priestory i časy nakrúcania. Ak si to vyžaduje argumentácia, ak tvrdenie treba vizuálne ilustrovať alebo podložiť svedectvom, tak sa vo filme promptne presunieme z Číny do Atén, odtiaľ do Japonska, potom do Francúzska a vzápätí opäť do Číny. Údaje o miestach i časoch nakrúcania Honcoop zakaždým uvádza nevtieravým titulkom, a tým vnáša poriadok do inak košatej množiny veľkomestských panorám, „detailov“ monumentálnych športových stavieb či nenápadných zákutí odsúdených na zánik.

Priznám sa, že na filmovú formu Olympijského medzičasu som si musela chvíľu zvykať. Film je totiž pevne, občas až toporne, vystužený autorským voiceoverovým komentárom a zábery miest, budov, ruín a otvorenej krajiny sa v ňom rázne striedajú s hovoriacimi hlavami architektov, expertov, aktivistiek a so svedectvami roztrpčených občanov. Nakoniec som ju však prijala. Významne mi v tom pomohla nielen čistá a kultivovaná kamera, ale aj hudba Jonatána Pastirčáka, ktorý si urbánny soundtrack vyskúšal už v Čiarach Barbory Sliepkovej.

Priamo do srdca ma však film zasiahol až po jeho skončení: keďže som časť svojej mladosti prežila v Paríži a dnes sa do tohto neustále sa meniaceho mesta vraciam iba zriedka, rozhodla som sa novú olympijskú štvrť v parížskom Saint-Denis, kam sa vybrala aj Haruna Honcoop, navštíviť aspoň cez Google mapy. Našla som aj domček francúzskej dvojice na kedysi tichej ulici, ktorú zasiahla intenzívna výstavba. Cez street view s fotkami z rokov 2021 a 2023 som sa preklikala okolo obrovského staveniska až k domu. Len na jednom maličkom úseku ešte ostali fotografie nasnímané v roku 2014. Na nich je možné vidieť ulicu ako v časovej kapsule: malý dom stojí na samom konci mesta, spoza stromov síce presvitá protihlukový múr diaľnice, no vedľa neho je len úzka príjazdová cesta, cyklistická trať, a potom už len nekosená tráva a stromy, stromy, stromy… Až vtedy som Olympijský medzičas naozaj precítila.

 


OLYMPIJSKÝ MEDZIČAS

Olympijský mezičas, Česko, Slovensko, 2023
RÉŽIA A SCENÁR Haruna Honcoop ● KAMERA Lukáš Milota, Ondřej Belica, Ondřej Vavrečka, Jésus Castro, Filippo Balboni, Yao Chen, Xiao Xiang, Haruna Honcoop ● STRIH Dimitrios Polyzos ● ZVUK Jan Richtr ● HUDBA Jonatán Pjoni Pastirčák
MINUTÁŽ 74 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 27. 6. 2024

Hodnotenie: 80%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Agata Novinski. Foto: Miro Nôta

rozhovor Agata Novinski

„Prajem si, aby sme sa nevzdali, neboli ticho a trpezlivo, dôsledne bojovali za slobodnú kultúru na Slovensku,“ reaguje na dianie v slovenskej kultúre Agata Novinski. V brandži sa pohybuje už roky, ako producentka však na filmovej scéne práve debutuje novým slovenským koprodukčným animovaným filmom Keď život chutí.  Do hĺbky animovanej tvorby ju vtiahol príbeh Bena, bystrého chlapca v puberte, ktorému veľmi chutí jesť. Dedičné gény však spôsobujú, že to je na ňom vidno, a čo čert nechcel, ešte sa aj zaľúbil do najočarujúcejšieho dievčaťa v triede.  Bábkový animák českej režisérky Kristiny Dufkovej zasvietil už na viacerých medzinárodných festivaloch a zbiera významné ocenenia vrátane dvoch nominácií na tohtoročné Európske filmové ceny. Vďaka úspechu vo francúzskom Annecy získal dokonca vstupenku do oscarových nominácií. Do slovenských kín príde 30. januára 2025. Ako ste sa dostali k produkcii tohto filmu? V prípravnej fáze režisérka Kristina Dufková a producentka vývoja Veronika Sabová oslovili Michala Novinského na spoluprácu na hudbe k filmu. Michal si prečítal scenár, pozrel výtvarné návrhy a bol projektom očarený natoľko, že prišiel s návrhom, či by sa spoločnosť NOVINSKI nemohla zároveň stať aj koproducentom filmu. Oslovil mňa, či by som mu s tým producentsky nepomohla, a tak som sa po rokoch vrátila k profesii, ktorú som študovala.  Čo vás presvedčilo?  Ako píšeme v stručnej anotácii k filmu, Keď...
Fotografia z filmu Vlny

Vlny sú o krok bližšie k oscarovej nominácii. Kto im konkuruje?

Americká Akadémia filmových umení a vied, ktorej členovia o nomináciách rozhodujú, zverejnila v utorok 17. 12. takzvané shortlisty – užšie výbery filmov v desiatich kategóriách. Z týchto výberov vzídu pätice snímok, ktoré nakoniec 17. 1. získajú oscarovú nomináciu. Držiteľov cien vyhlási akadémia 2. 3. Slovenským zástupcom v boji o Oscara v kategórii medzinárodných filmov bola vojnová dráma režisérky Ivety Grófovej Ema a Smrtihlav. Medzi filmy na shortliste sa neprebojovala. Film Vlny sa inšpiroval skutočným príbehom skupiny novinárov z medzinárodnej redakcie Československého rozhlasu, ktorí sú odhodlaní prinášať nezávislé správy za každú cenu – aj po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. V českých a slovenských kinách už Vlny do nedele 15. 12. videlo spolu milión divákov – 825 882 v Česku a 174 238 na Slovensku. V Česku sú Vlny podľa návštevnosti aktuálne tretím najúspešnejším českým filmom od roku 1991 a deviatym najúspešnejším filmom vôbec. Na Slovensku sú podľa počtu divákov najúspešnejším českým filmom v ére samostatnosti. Producentkou filmu je Monika Kristl zo spoločnosti Dawson Films. Za Slovensko film produkovala Wanda Adamík Hrycová so spoločnosťou Wandal Production a Vlny vznikli aj v koprodukcii s RTVS. Zo slovenských tvorcov sa na filme podieľali tiež kameraman Martin Žiaran či kostýmová výtvarníčka Katarína Štrbová Bieliková a vo Vlnách účinkujú aj Táňa Pauhofová, Tomáš Maštalír, Jevgenij Ivanovič Libezňuk alebo Michaela Majerníková....
Václav Polák / Zdroj: SFÚ

Václav Polák

Václav Polák roky úspešne dokumentoval slovenskú kinematografiu. Do štúdií na bratislavskej Kolibe prišiel na konci šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia a začal pracovať pod vedením skúsenej fotografky Zuzany Mináčovej. Rovno ho poslali do terénu. V tých dňoch práve prebiehalo natáčanie dnes už kultovej drámy z vysokohorského prostredia Medená veža (1970). Podľa Polákovych slov to bola veľmi ťažká práca, ktorú však vyvážila prítomnosť významných osobností slovenskej kinematografie, ako napríklad režisér Hollý či kameraman Karol Krška. Nakrúcanie filmu prebiehalo v náročných podmienkach a dokonca sa celá jeho výroba predlžovala. „Hovorili mi, aké dôležité je vybrať si správne prostredie. Nachodil som sa, než som si vybral také, o akých mi režisér básnil. A nie je ľahké urobiť snímky napríklad tak, aby sa zdôraznila výška, respektíve hĺbka priestoru,“ spomínal v minulosti pre Film.sk. V kolibských ateliéroch existovalo v tomto čase aj špeciálne oddelenie, ktoré sa zameriavalo na fotodokumentáciu a propagačné materiály k filmom a aj viacerým filmovým podujatiam. Polák sa v sedemdesiatych rokoch dostal aj k fotografovaniu pri nakrúcaní ďalšieho kultového filmu – Ružové sny (1976) Dušana Hanáka, ktorý rozpráva príbeh poštára Jakuba a mladej rómskej dievčiny Jolanky. Je podpísaný aj pod fotografiami k snímke Jána Piroha Sagarmatha (1988). Pri spomienkach na toto nakrúcanie Václav Polák uvádza, že mal prvýkrát v živote možnosť voľne a blízko sa pohybovať v rómskych osadách. Obyvatelia si...
Zobraziť všetky články