Záber z filmu Priscilla.

recenzia Priscilla

Ako z učebnice, a predsa načo?

Jana Dudková

Písmo: A- | A+

Americká režisérka Sofia Coppola napísala, produkovala a režírovala životopisný film o Priscille Presley.

Priscilla ako čerstvá stredoškoláčka stretáva v bare atraktívneho vojaka. Mohlo by ísť o začiatok skutočnej drámy plnej možno očakávaných, ale nie celkom predvídateľných konštelácií. Je to však ešte horšie. Atraktívny vojak je len prostredník, ktorého úlohou je zlákať naivné dievča stále závislé od vôle rodičov a priviesť ho na večierok slávneho speváka Elvisa Presleyho. Vŕšenie situácií ako z učebnice o manipulácii pribúda. Spevák je ďaleko od rodiska a práve mu zomrela mama. Aj dievčina je ďaleko od rodiska a ešte sa proti rodičom nezačala aktívne búriť. Je taká čistá, taká panenská, že si z nej ženský idol podvedome urobí modlu panenskosti, ku ktorej sa utieka, aj keď sa po vojne vráti k zhýralému životu. Rodičom je jasné, že sa pohybujú na hranici zákona, ale mladučkú dcéru za spevákom pustia z Nemecka za veľkú mláku do jeho rodinného sídla, veď ide o vplyvnú a azda aj dôveryhodnú osobu so zázemím rodiny, ktorá sa o dcérku postará. Akurát, že táto rodina sa už zdecimovala na babičku a otca, ktorý práve rieši novú milenku a na aktívny dozor nad dieťaťom pod zákonom sa určite necíti.

Keď to takto napíšem, azda by väčšine ľudí mali začať blikať kontrolky nad enormnou dávkou vzťahovej toxicity ešte skôr, než sa ukáže, že spevák dievčinu už pri prvej návšteve nadroguje, neskôr klame, ešte neskôr jej je opakovane neverný, odmieta s ňou spávať a plniť túžby, ktoré v nej vyvolal, a doslova ju vydržiava v zlatej klietke iba ako trofej čohosi čistého.

Lenže! Je Priscilla naozaj čistá? Sú takí čistí jej rodičia? Nikdy sa to nedozvieme, rovnako ako sa z nového filmu Sofie Coppola nedozvieme nič o vnútorných motiváciách ktorejkoľvek z postáv. Film plynie v elipsách, v ktorých sa vŕšia epizódy odkazujúce nielen na učebnicové prípady manipulácie, ale aj na náznaky čoraz zreteľnejších deviácií v osobnosti samotného Elvisa, od prepadnutia sekte k alkoholizmu spojenému so zneužívaním drog. Všetko však speje k šťastnému koncu, keď sa zronená, ale posilnená Priscilla konečne odhodlá na odchod zo svojho väzenia.

Nie je to však málo? Sofia Coppola sa zrejme vedome rozhodla pre naráciu bez drámy, neviem však, či bolo šťastné rozhodnutie očistiť ju aj od emócií. Rovnako nešťastný je aj výber celkom necharizmatických hercov, ktorí svoje postavy hrajú takmer od začiatku do konca rovnako, bez akýchkoľvek náznakov počiatočnej dychtivosti, sklamania, úzkosti, strachu alebo, naopak, nabubreného ega obdivovanej hviezdy. V úvode filmu je naznačené, že Elvisove emócie sú skutočné, neskôr aspoň iritujúca faloš v jeho hlase funguje ako zriedkavý náznak autentickosti. No Priscilliným emóciám neveríme takmer vôbec, ani keď v závere plače. To, že vzťahy spoluzávislosti, ktoré si okolo seba narcistické osobnosti vytvárajú, často súvisia so skrytým narcizmom v osobnosti a rodine obete, necítiť, azda len v nepatrných náznakoch pôžitku, ktorý Priscilla evidentne má, keď si má prezliekať šaty pred svojím milovaným a jeho kamarátmi. Filmu chýba dráma alebo aspoň prázdnota, ktorých sú takéto vzťahy často plné. Ide skôr o akýsi pokus naladiť sa na existujúci diskurz o manipulácii, z ktorého až príliš vidno opatrnosť vyvolanú faktom, že spoluproducentkou filmu bola práve titulná postava, skutočná Priscilla Presley. Elvis nikdy nie je vykreslený vo vyhrotene nesympatickom svetle, ale ani Priscillin podiel viny či podiel viny jej rodičov nie je nikdy priznaný. Čo dohnalo prísneho príslušníka armády a jeho manželku, aby len tak poslali maloletú dcéru za veľkú mláku? Ich vzdor je vlažný, ich možné očarenie Elvisom či emočnú váhu manipulatívnej hry s dôstojníkom, ktorý sa stane prostredníkom medzi Priscillou, takisto dcérou dôstojníka, a Elvisom, necítiť.

Neviem, komu je film adresovaný a s akým cieľom. Pre mňa zostáva veľmi vlažným katalógom veľmi predvídateľných situácií, avšak bez vykreslenia skutočne komplikovaného stretu osobnostných typov a emočného kontextu, ktorý je pre ne charakteristický.

 

Priscilla
USA, 2023
RÉŽIA A SCENÁR Sofia Coppola ● KAMERA Philippe Le Sourd ● HUDBA Phoenix ● HRAJÚ Cailee Spaeny, Jacob Elordi, Ari Cohen, Dagmara Dominczyk, Tim Post, Lynne Griffin, Dan Beirne, Rodrigo Fernandez-Stoll, Dan Abramovici, Tim Dowler-Coltman
MINUTÁŽ 110 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 25. 7. 2024

 

Hodnotenie: 40%

Záber z filmu Priscilla. FOTO: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Anora (r. Sean Baker) / Zdroj: CinemArt SK

recenzia Anora

Dvadsaťtriročná Ani tvrdo pracuje. Z náročných nočných zmien chodí domov nadránom. Náročné sú preto, lebo nikdy nevie, s kým večer skončí zavretá v izbe. Komunikácia so zákazníkmi nie je ideálna, no Ani nosí na perách široký úsmev. Ako sexuálna pracovníčka nemá na výber. V klube stretáva zábavného a bohatého Ivana, moderného princa s luxusným domom a zmyslom pre utrácanie, ktorý využije jej služby a čoskoro jej už sľubuje snubný prsteň. Do idylky vstúpia Ivanovi ruskí rodičia – zo svadby vôbec nie sú nadšení. V Kine Lumière zavládla po premietaní filmu Anora zvláštna atmosféra; diváci narodení po roku 1990 žasli, no generácia starších pohoršene krútila hlavou nad prvou polovicou filmu. Veď to je porno! Samý sex! Po ťaživej súdnej dráme Anatómia pádu, ktorá v Cannes zvíťazila vlani, sa pozabudlo na to, že divák sa pri sledovaní držiteľa Zlatej palmy môže aj baviť. A práve o očakávaniach je aj snímka Anora. Príbeh šikovne pracuje s vyvracaním predsudkov zaužívaných voči sexuálnym pracovníčkam, mužom, Rusom. Aj spoločníčka môže mať svoje potreby. V tomto prípade rýchlo uverí, že splynutie nie dvoch duší, ale finančných prevodov nemá dátum exspirácie a bude si naďalej žiť ako v rozprávke. Herečka Mikey Madison predstavuje dve tváre hrdinky – nebojácnu, silnú a bojovnú, a potom tú reálnu Ani, ktorá pod tvrdou škrupinkou predsa len dúfa...
Záber z filmu Všetci ľudia budú bratia. FOTO: Film Expanded

35 rokov od Nežnej: Úlohou umenia je konfrontovať aj ostalgiu. Sme schopní ďalšej revolúcie?

Pri pohľade na súčasnú rozháranú spoločnosť si viac ako kedykoľvek predtým musíme uvedomovať, aká krehká je demokracia, ktorú sme si vybojovali v Novembri 1989. Pri rozpade Československa si ľudia pri moci demokraciu takpovediac bratsky rozdelili, nechajúc plebsu nádej, že keď tu je, bude aj fungovať. Príbeh revolúcie sa odvtedy skloňuje podľa toho, ako ju kto cíti. Pozreli sme sa, čo dnes jej odkaz vyvoláva v mysliach tých, čo ju vidia filmovým okom. „Je mi to úplne jedno. Prečo? Lebo. Veď je to tu úbohé. Všetko zdraželo. Predtým tu bolo lepšie.“ Známe frázy? Bohužiaľ. Už pred tridsiatimi rokmi takto odpovedali mladí respondenti vo filmovom dokumente Dušana Hanáka Papierové hlavy na otázku, ako vnímajú svoju krajinu. Len pár rokov po páde komunizmu sa o stave svojej krajiny vyjadrovali, akoby ani neboli jej súčasťou. Časy pred Novembrom 1989 si ako neplnoleté deti nemuseli vôbec pamätať, o to zarážajúcejšie sú aj dnes vtedajšie reakcie, neadekvátne pocitu vybojovanej slobody, ktorý medzitým mohli sprostredkovať dospelí a škola. Rodičia tých mladých ľudí do pádu železnej opony síce slobodu nepoznali, no už mohli začať chápať, že kedykoľvek sa človek sám rozhodne, môže byť tvorcom svojho osudu. A že práve to je ten fantastický pocit, ktorý im historická chvíľa priniesla. Tridsaťpäť rokov po Nežnej revolúcii...
Ladislav Snopko na Brízgalkách. FOTO: Archív Ladislava Snopka

Ladislav Snopko: Nežná revolúcia sa atmosférou vyrovná jedinečnému rockovému koncertu

Čo považujete za najsilnejšiu motiváciu tohto filmu? Robiť film v hlavnej úlohe s hudbou revolúcie je pre mňa celkom prirodzené. Vyplynulo to akosi automaticky z toho, že keď prebiehal November '89, chopil som sa dramaturgie hudobných vstupov na Námestí SNP a vzápätí aj konceptu obrovského projektu, ktorý sme robili spolu s Martinom Bútorom a volal sa Ahoj, Európa! Spomínate si? Jasné. To bolo doslova napínanie hraníc, kam až môžeme slobodne zájsť. Bol to nadšený Martin Bútora, ktorý vymyslel, aby sme sa išli pozrieť na našu krajinu spoza ostnatých drôtov železnej opony. A vy ste to hneď spojili s hudbou? Navrhol som koncept, ktorý spočíval v tom, že medzi hradom Devín a hainburským brehom Dunaja vyložíme na remorkér dve sady zvukových aparatúr, jednu otočenú smerom do Československa, druhú do Rakúska. A uprostred nich bude sedieť a hrať Karel Kryl, legenda šesťdesiateho ôsmeho roku a redaktor Slobodnej Európy. Jeho účasť mala, samozrejme, viaceré konotácie – Kryl hral na oba brehy a vytváral akýsi svorník medzi rozpúšťajúcim sa totalitným Východom a otvoreným Západom. Na rakúskom brehu Dunaja boli okrem toho mikrofóny v podobe vojenských vysielačiek prepojené na aparatúru na remorkéri, takže keď Milan Kňažko a Ján Budaj rečnili, ozvučenie šlo cez loď naraz do Rakúska aj do Československa. Čiže loď plnila novú a zásadnú funkciu...
Zobraziť všetky články