Záber z filmu Priscilla.

recenzia Priscilla

Ako z učebnice, a predsa načo?

Jana Dudková

Písmo: A- | A+

Americká režisérka Sofia Coppola napísala, produkovala a režírovala životopisný film o Priscille Presley.

Priscilla ako čerstvá stredoškoláčka stretáva v bare atraktívneho vojaka. Mohlo by ísť o začiatok skutočnej drámy plnej možno očakávaných, ale nie celkom predvídateľných konštelácií. Je to však ešte horšie. Atraktívny vojak je len prostredník, ktorého úlohou je zlákať naivné dievča stále závislé od vôle rodičov a priviesť ho na večierok slávneho speváka Elvisa Presleyho. Vŕšenie situácií ako z učebnice o manipulácii pribúda. Spevák je ďaleko od rodiska a práve mu zomrela mama. Aj dievčina je ďaleko od rodiska a ešte sa proti rodičom nezačala aktívne búriť. Je taká čistá, taká panenská, že si z nej ženský idol podvedome urobí modlu panenskosti, ku ktorej sa utieka, aj keď sa po vojne vráti k zhýralému životu. Rodičom je jasné, že sa pohybujú na hranici zákona, ale mladučkú dcéru za spevákom pustia z Nemecka za veľkú mláku do jeho rodinného sídla, veď ide o vplyvnú a azda aj dôveryhodnú osobu so zázemím rodiny, ktorá sa o dcérku postará. Akurát, že táto rodina sa už zdecimovala na babičku a otca, ktorý práve rieši novú milenku a na aktívny dozor nad dieťaťom pod zákonom sa určite necíti.

Keď to takto napíšem, azda by väčšine ľudí mali začať blikať kontrolky nad enormnou dávkou vzťahovej toxicity ešte skôr, než sa ukáže, že spevák dievčinu už pri prvej návšteve nadroguje, neskôr klame, ešte neskôr jej je opakovane neverný, odmieta s ňou spávať a plniť túžby, ktoré v nej vyvolal, a doslova ju vydržiava v zlatej klietke iba ako trofej čohosi čistého.

Lenže! Je Priscilla naozaj čistá? Sú takí čistí jej rodičia? Nikdy sa to nedozvieme, rovnako ako sa z nového filmu Sofie Coppola nedozvieme nič o vnútorných motiváciách ktorejkoľvek z postáv. Film plynie v elipsách, v ktorých sa vŕšia epizódy odkazujúce nielen na učebnicové prípady manipulácie, ale aj na náznaky čoraz zreteľnejších deviácií v osobnosti samotného Elvisa, od prepadnutia sekte k alkoholizmu spojenému so zneužívaním drog. Všetko však speje k šťastnému koncu, keď sa zronená, ale posilnená Priscilla konečne odhodlá na odchod zo svojho väzenia.

Nie je to však málo? Sofia Coppola sa zrejme vedome rozhodla pre naráciu bez drámy, neviem však, či bolo šťastné rozhodnutie očistiť ju aj od emócií. Rovnako nešťastný je aj výber celkom necharizmatických hercov, ktorí svoje postavy hrajú takmer od začiatku do konca rovnako, bez akýchkoľvek náznakov počiatočnej dychtivosti, sklamania, úzkosti, strachu alebo, naopak, nabubreného ega obdivovanej hviezdy. V úvode filmu je naznačené, že Elvisove emócie sú skutočné, neskôr aspoň iritujúca faloš v jeho hlase funguje ako zriedkavý náznak autentickosti. No Priscilliným emóciám neveríme takmer vôbec, ani keď v závere plače. To, že vzťahy spoluzávislosti, ktoré si okolo seba narcistické osobnosti vytvárajú, často súvisia so skrytým narcizmom v osobnosti a rodine obete, necítiť, azda len v nepatrných náznakoch pôžitku, ktorý Priscilla evidentne má, keď si má prezliekať šaty pred svojím milovaným a jeho kamarátmi. Filmu chýba dráma alebo aspoň prázdnota, ktorých sú takéto vzťahy často plné. Ide skôr o akýsi pokus naladiť sa na existujúci diskurz o manipulácii, z ktorého až príliš vidno opatrnosť vyvolanú faktom, že spoluproducentkou filmu bola práve titulná postava, skutočná Priscilla Presley. Elvis nikdy nie je vykreslený vo vyhrotene nesympatickom svetle, ale ani Priscillin podiel viny či podiel viny jej rodičov nie je nikdy priznaný. Čo dohnalo prísneho príslušníka armády a jeho manželku, aby len tak poslali maloletú dcéru za veľkú mláku? Ich vzdor je vlažný, ich možné očarenie Elvisom či emočnú váhu manipulatívnej hry s dôstojníkom, ktorý sa stane prostredníkom medzi Priscillou, takisto dcérou dôstojníka, a Elvisom, necítiť.

Neviem, komu je film adresovaný a s akým cieľom. Pre mňa zostáva veľmi vlažným katalógom veľmi predvídateľných situácií, avšak bez vykreslenia skutočne komplikovaného stretu osobnostných typov a emočného kontextu, ktorý je pre ne charakteristický.

 

Priscilla
USA, 2023
RÉŽIA A SCENÁR Sofia Coppola ● KAMERA Philippe Le Sourd ● HUDBA Phoenix ● HRAJÚ Cailee Spaeny, Jacob Elordi, Ari Cohen, Dagmara Dominczyk, Tim Post, Lynne Griffin, Dan Beirne, Rodrigo Fernandez-Stoll, Dan Abramovici, Tim Dowler-Coltman
MINUTÁŽ 110 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 25. 7. 2024

 

Hodnotenie: 40%

Záber z filmu Priscilla. FOTO: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Fotografia z filmu Autíčkári. Foto: BFilm

recenzia Autičkári

Autičkári – kto sú a koho oslovia? Dokumentárny film Dominika Bariho sa týka každého, kto vlastní auto. Téma krádeží vozidiel totiž nie je vzdialená realita, ale riziko, s ktorým sa môže stretnúť prakticky každý z nás. Film poodhaľuje fungovanie takzvaného leopoldovského gangu. Jeho členovia síce operujú po celom Slovensku, no zázemie, veliteľské centrum a sklad nakradnutého majetku mali – a podľa všetkého stále majú – najmä v Leopoldove. Aranžovaná dokumentácia v snímke Autičkári predstavuje komplexne vystavanú estetiku dokurealizmu, v ktorej sa autori programovo pohybujú na jemnej hrane medzi faktickou presnosťou a dramatickou interpretáciou. Starostlivo inscenované rekonštrukcie, odvíjajúce sa od policajných záznamov a osobných svedectiev priamych účastníkov, rafinovane prechádzajú od vernosti faktom až po ich umeleckú variáciu. Tento prístup ukazuje krehkosť hranice medzi reálnym a esteticky dotvoreným. Mimoriadne pôsobivé sú výpovede obetí, ktorých osobné príbehy sú umne konfrontované s detailnými opismi zlodejských praktík. Akoby sa pred nami otvorili hlbiny dvoch protichodných entít. Sedemdesiatštyri minút, v ktorých kontrapunkt vďaka sugestívnym vsuvkám udiera na tú správnu notu. „Mne zomrel otec, keď som mal dvanásť, ... a maminka to nezvládla, no, nezvládla nás nejako držať medzi mantinelmi. Samozrejme, že bola z toho smutná, bola z toho smutná dlhé roky,“ zoznamujeme sa v úvode so zlodejom zo„starej školy“. Jeho životná cesta sa neskôr radikálne...
Strihač Jay Rabinowitz. Foto: VFF

Príde strihač filmov Jarmuscha a Aronofského aj strihačka Jacquesa Audiarda

Odkrývajú zložitý a tvorivý svet za filmami a ponúkajú ponor do profesií, vďaka ktorým môžeme v kinách prežívať príbehy. Medzinárodné networkingové podujatie Visegrad Film Forum už viac ako desaťročie prináša na študentskú pôdu oceňovaných profesionálov z filmového priemyslu a počas niekoľkých dní ich intenzívne spája so študentmi i verejnosťou. 12. ročník sa bude konať tradične na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave od 19. do 22. marca a prinesie strihačskú špičku, jednu z najúspešnejších európskych producentiek či vhľad do súčasnej maďarskej kinematografie. Filmy, ktoré strihal, patria medzi kultové kúsky a pozná ich hádam každý študent filmu. Rekviem za sen (r. Darren Aronofsky, 2000) a Strom života (r. Terrence Malick, 2011) sa dostali na prestížny zoznam najlepšie zostrihaných filmov všetkých čias, ktoré zostavuje strihačská asociácia Motion Picture Editors Guild. Ako dvorný strihač Jima Jarmuscha sa podpísal pod snímky Noc na zemi (1991), Mŕtvy muž (1995), Káva a cigarety (1999), Ghost Dog – Cesta samuraja (1999) a ďalšie. Pracoval však aj na mnohých ďalších známych filmoch, ako napríklad 8. míľa (r. Curtis Hanson, 2002) či Fontána (r. Darren Aronofsky, 2006). Americký strihač Jay Rabinowitz tak už desaťročia posúva hranice filmového rozprávania. Iný, no rovnako zaujímavý pohľad na profesiu strihača prinesie Francúzka Juliette Welfling, ktorá má tiež za sebou dlhú...
Táňa Pauhofová a Vojtěch Vodochodský vo filme Vlny.

Českého leva majú Vlny aj Keď život chutí

Českého leva za najlepší film roku 2024 získala snímka Vlny režiséra Jiřího Mádla, ktorá vznikla v česko-slovenskej koprodukcii. „Nesmierne si vážim to, že v našej krajine máme stále verejnoprávne médiá,“ povedala pri preberaní ceny pre najlepší film jeho producentka Monika Kristl. Samotný Mádl si počas večera odniesol hneď dve sošky – za najlepšiu réžiu a scenár. Na filme, ktorý sa odohráva v prostredí rozhlasu a rozpráva príbeh z konca 60. rokov o novinároch, ktorí vzdorujú cenzúre a snažia sa poslucháčom prinášať pravdu, pracoval roky. Nenechal sa odradiť, keď kompetentní na rôznych miestach na tému jeho filmu reagovali, že nie je aktuálna, nikoho nezaujíma, prípadne, že on je na spracovanie tejto témy príliš mladý a nezažil ju. Vlny mali celkovo najviac – 14 nominácií. Na cenu z nich premenili 6. Z Českého leva za vedľajšiu ženskú hereckú úlohu vo filme Vlny sa tešila slovenská herečka Tatiana Pauhofová. Pri jeho preberaní poďakovala okrem režiséra Jiřího Mádla aj všetkým slovenským novinárom, ktorí ešte bránia demokraciu. Český lev pre Novinských V česko-slovensko-francúzskej koprodukcii vznikla animovaná snímka Keď život chutí, ktorú vyhlásili za najlepší animovaný film. Cenu získala aj slovenská producentka Agata Novinski. Jej manžel, skladateľ Michal Novinski, zvíťazil vďaka rovnakému filmu v kategórii hudba. Pripomenul, že jednou z tém filmu je aj hľadanie lásky k sebe samému – ňou...
Zobraziť všetky články