O akvabelách z Prandorfa – dva prelínajúce sa naratívy

Hoci je prezentácia dokumentu v rámci distribúcie založená na zdôrazňovaní symboliky zotrvania v studenej vode ako aktu vzdoru (zobrali sekeru a na tajchu Veľká Vodárenská vysekali dieru do ľadu a začali sa otužovať. A to bol začiatok ich vzbury… Obec ich podozrievavo sleduje a myslí si svoje. Ale smiech im dáva odvahu prelomiť bariéry rodových stereotypov), filmový materiál samotný rozpráva o čosi iný príbeh. Vo vzťahu k svojim protagonistkám je v otázke boja proti rodovým stereotypom rozpačitý.

Snímka neprezentuje päticu ako vzbúrenkyne proti rodovým rolám, ale skôr ako ženy v strednom veku, ktoré jednoducho necítia potrebu aktívne sa voči nim vymedzovať, ani sa k tejto problematike z vlastnej iniciatívy pred kamerou vyjadrovať. Vpletenie rodového hľadiska do rámca rozprávania a jeho povrchné načrtnutie sa tak javí väčšmi ako taktický ťah tvorcov s cieľom zatraktívniť látku. Ak by sme sa pokúsili vymenovať, v čom má dané prelamovanie bariér rodových stereotypov spočívať, mohli by sme uviesť napríklad kandidovanie za starostku, bezstarostný výlet autom po Európe so ženou za volantom či prácu v sklade so stavebným materiálom. Ale to v súčasnosti už (hádam) nie je možné považovať za emancipačný počin, lež štandardné fungovanie a podieľanie sa ženskej časti populácie na chode spoločnosti.

Snahu naozaj pochopiť osoby, ktoré dokument sleduje, nahrádza prezentácia vlastného pohľadu na ne. Tvorbu napätia tam, kde sa prirodzene nevyskytuje, podporuje množstvo (odhadom) inscenovaných, strnulo pôsobiacich a hádam i samoúčelných situácií. Exemplárnym príkladom tohto typu fabulácie je navodenie zdania podozrievavosti susedstva voči ženám vykonávajúcim zdraviu prospešnú aktivitu. Tento postoj potvrdzuje iba jediná montáž záberov, kde ich susedstvo „akože špehuje“ spoza záclon, keď kráčajú po ulici. Zvyšok filmu však, paradoxne, dokladuje diametrálne odlišnú pozíciu kamarátok – aktívne participujú na spoločenskom živote obce, sú súčasťou jej komunity a ich interakcia s obyvateľstvom nenaznačuje akékoľvek znaky vyčlenenia.

Rovnaká strata balansu postihuje film aj po formálnej stránke. Repetitívnosť vizuálnych a hudobných motívov (schválne, skúste spočítať, koľkokrát zaznie v diegetickej či nediegetickej podobe útržok piesne Sama od Jany Kirschner) v spojení s nelineárnym rozprávaním nepodporuje významovú viacvrstevnosť obrazov a zakomponovanie záberov z vtáčej perspektívy miestami približuje dokument turistickému sprievodcovi regiónom Banskej Štiavnice.

To všetko je v protiklade s poetizujúcim nádychom z úvodu snímky v podobe citátu J. L. Borgesa o tom, že výraz túžby je silnejší než opis udalosti. Akvabelám z Prandorfa sa však nedarí prekonať ťažkopádnu deskriptívnosť a až príliš rezignujú na pretavovanie pocitov či stavov, ktoré otužovanie počas pobytu v studenej vode vyvoláva, do obrazovej výpovede.

Nie úplne objektívne zachytenie života protagonistiek a ich medziľudských vzťahov v konečnom dôsledku ústi do zábavnej hry sledovania dvoch prelínajúcich sa naratívov. Toho, ktorý sa autor snaží vytvoriť prostredníctvom režijného vedenia spolu s inscenovaním situácií tvoriacich mikrodramatické zápletky, a kontranaratívu samovoľne vyplývajúceho zo zvyšku filmových obrazov bez jeho pričinenia.

Protagonistkám sa nevedomky darí unikať pred prvým z nich. Nedovoľujú dokumentu, aby ich filmová reprezentácia bola iba deformovaným sploštením skutočných charakterov, založeným na jednoduchých premisách o rodových rolách, stereotypizácii dediny či predstave hobby ako zázračného kľúča k radikálnej zmene životných postojov.

Z pomyselnej „naťahovačky“ o uväznenie skutočnosti do vopred vyfabulovaných rámcov vykľučkuje pätica žien víťazne – nepochybne aj vďaka komunite, kamarátstvu, odhodlaniu, vnútornej sile a nadhľadu, ktoré otužovaním (a utužovaním) získali.