Správa o ženskej sile: sme to, čo si nepamätáme

To miesto je ako tábor na konci sveta. Pri bráne sa končia koľajnice, vlak ďalej nejde. Víta vás veselý nápis s heslom typu „Práca oslobodzuje“. Drsné prirovnanie? Možno, ale podstata sedí: ste tam, kde musíte vydržať – napriek všetkému na svete. Preto si opakujete: Som skala. Som útes. Som sila, ktorú nedokážete zlomiť. Som Amerikánka. 

Tak to robí malá veľká hrdinka príbehu, ktorý roky nosil v hlave aj v srdci český režisér Viktor Tauš. Titul Amerikánka presadil v divadle aj na filmovom plátne.

V duši tvrdosť a na srdci plomba

Ema práve vstúpila do puberty a stále urputne verí, že mama si po ňu do detského domova príde. Po celý čas vzdoruje systému opatery nápravnovýchovných zariadení v komunistickom Československu, ktorý toleruje kruté zaobchádzanie s deťmi a udeľuje tvrdé tresty za drobné prehrešky. 

S nikým sa nerozpráva, bočí od ostatných, v noci sa pravidelne pomočuje. Hoci časom sa dostane do pestúnskej rodiny, nemá najmenší dôvod meniť svoj pohľad na svet: kým okolie stále živí jej stigmu, ona môže byť nevďačná, hrubá, negatívna. 

Trvá dlho, kým pochopí, že s idealizovanou predstavou matkinho návratu sa musí rozlúčiť. Má však ešte druhú, rovnako silnú túžbu hodnú štítu: keď bude mať osemnásť, pôjde za otcom do Ameriky. On ju tam určite čaká. Amerika je zem zasľúbená, bude svetlom jej života a jasným cieľom.

Zatiaľ musí len prežiť. Keď prežila násilné odlúčenie od citovo labilnej matky, prežije aj detský domov. A aj polepšovňu, do ktorej deti s podobným osudom nemávajú ďaleko.

Tam dosiahne v duši tvrdosť a na srdci plombu. Vydrží všetko, aj desiatky dní na samotke v temnej kutici bez okna, lynč spolubývajúcich, aj slizké prejavy pokrytectva dospelých, ponižovanie, bitku, pracovné tresty. 

Naštiepený údel

Keď sa socialistický systém zrútil, prechod do novej reality znamenal pre mnohé ,domovácke‘ deti na prahu dospelosti šok. Predstavovali totiž zraniteľnú skupinu ľudí nijako nepripravených na otvorený život v krajine, kde sa zrazu mohlo meniť všetko. 

Ak si aj neuvedomovali, čo ich v živote čaká, a ak aj zároveň verili, že vstupom do dospelosti to budú mať lepšie, jednu skúsenosť mali istú: po skončení školy sa ich pobyt v detskom domove končí a od tej chvíle nebude v ich živote figurovať žiadna vychovávateľka, žiadny riaditeľ, žiadna automatická strecha nad hlavou. A už vôbec nie rodič. 

Môžu spraviť chybný krok, no niet sa kam vrátiť. Štát im neposkytne strechu nad hlavou. Skrátka a dobre, nemajú zázemie. Vypočuje ich niekde niekto?

O tom, ako detské domovy a reedukačné zariadenia počas socializmu fungovali, sa mohlo začať hovoriť, až keď prišla nevyhnutnosť transformovať ich s ohľadom na detské práva v demokracii. Časom začali vo väčšom fungovať náhradné rodiny či detské domovy rodinného typu. Husákove deti bez rodičov si však svoj údel naštiepený revolúciou niesli so sebou ďalej. 

Kam vedú stopy

Príbeh filmu Amerikánka vzplanul zo skutočného osudu opustenej tínedžerky, ktorú revolúcia v roku 1989 dostala z polepšovne rovno na ulicu. 

Rovnaký názov nesie zhodou okolností aj slovenský preklad románu Americanah nigérijskej spisovateľky Chimamandy Gnozi Adichie. Hľadať súvislosti, hoci len nepriame, je dovolené.

Stopy po priamom prepojení však vedú za istou Zdenou Vrbovou. Práve s ňou sa Viktor Tauš stretol v čase, keď mal už za sebou filmový debut Kanárek. Nakrútil ho v roku 1999 a vyrovnával sa v ňom so svojou drogovou závislosťou. 

Bol už vtedy, ako povedal pre médiá, čistý, úspech filmu ho však uviedol do takého stavu paralýzy, až sa vlastným pričinením dostal na ulicu, kde Zdena v tom období už dlhšie pobývala. To ona patrila k prvej generácii detí, z ktorých sa stali bezdomovci. A bol to on, kto ju po rokoch prvý raz vypočul. Zdenin príbeh ho fascinoval, začal po ňom doslova dychtiť. Vďaka tomu mu začalo svitať, čo sa deje s ním samým. 

Terapeutický bonus

Scenár filmu vznikal celé roky. Postupne sa zrodilo osemnásť odlišných verzií, jedna z nich dokonca v roku 2014 získala Kieślowského cenu ScriptEast za najlepší nerealizovaný scenár v Cannes. 

No aj tento scenár vraj režisér vyhodil. Sfilmoval napokon až variant vygenerovaný po roku 2018, teda v období, keď vznikla divadelná inscenácia príbehu (stále aktuálna na alternatívnej scéne pražského divadla Jatka 78). Tá ešte mohla poetiku filmovej podoby ovplyvniť. 

Režisérovi sa podarilo zostaviť tím protagonistov s pozoruhodnými autentickými prejavmi a tí podali vynikajúce výkony. Vhodné herecké typy vyberal aj z prostredia detského domova a v spolupráci s Pavlou Beretovou, skvelou predstaviteľkou dospelej Emy Černej, ich na úlohy v divadle aj vo filme starostlivo pripravoval. 

Multižánrový projekt tým obohatil o zásadný rozmer práce s deťmi, ktoré touto cestou získavajú do života nesmierne užitočnú tvorivú skúsenosť s terapeutickým bonusom. 

Cesta drámou

Viktor Tauš predostrel na plátne príťažlivú, obsahovo, výtvarne aj hudobne strhujúcu drámu jednotlivca, ktorý sa odmieta podrobiť stavu ľútosti. Zároveň podáva intímnu sondu do vnútra človeka vyrastajúceho bez prejavov empatie, no s ohromným odhodlaním spoznať jej formy vlastnou cestou.

Existenciálne ladenou sériou obrazotvorných predstáv, významovo nabitých zvukmi, farbami, scénickými riešeniami, dizajnom kostýmov a architektúr v štylizovaných prenosoch častí a celkov do priestorov ,decáku‘ a ,pasťáku‘ podáva navrstvenú výpoveď, ktorá presviedča diváka o aktuálnosti jeho postmodernej umeleckej vízie.

So svojou hrdinkou cestuje v čase cez rôzne vizuálne podoby, vnútorné posuny, vývojové fázy. Rok 1989 sa v príbehu stáva logickým zlomom, s ktorým sa ako režisér musel vyrovnať. Možno aj preto začína od momentu výbuchu slobody jeho koncept podliehať skratkovitosti, dejové linky sa scvrkávajú do krátkych až bleskových klipov a vývoj charakterov ustáva. Niektoré postavy akoby sa stratili v prospech estetiky vyjadrenia zdrvujúceho stavu ľudskej duše.

Veľká filmová metafora

Posolstvom Emy je správa o ženskej sile, ktorá prerastá generáciami a nevyhýba sa dedičstvu smútku ani bolesti. Ako nositeľka tejto sily sa nevzdáva. Po rokoch si je vedomá zvláštneho paradoxu, že v detstve bola vlastne šťastná, spomienkový optimizmus v nej však neprekvitá. „Sme to, čo si nepamätáme,“ podáva svoje poznanie, intuitívne prechádzajúc ozdravným procesom.

Ako diváci sa môžeme pýtať, prečo by sme pocity hrdinky z osemdesiatych rokov minulého storočia mali zdieľať. To, ako sa jej príbeh drží pôvodného osudu, vedia aj tak iba dvaja voľakedajší bezdomovci: Viktor Tauš a Zdena Vrbová. Dostávajú však dnes deti bez rodičov alebo odňaté rodičom lásku automaticky?

Veľká filmová metafora vypovedá o boji s egom, ktorý zvádzame nepretržite. Hovorí aj o častom priživovaní sa na falošnej morálke minulosti. O strate bývania, ktorá v súčasnosti ohrozuje každú tretiu rodinu – konkrétne na Slovensku. Alebo o tom, že ako v minulosti, tak aj dnes nás ruka v ruke s nedostatkom ľudskosti sprevádza choroba moci.

A je jedno, či tu doma, či v Česku, alebo v krajine tisícich možností.