Ako ďalej alebo prečo sa musíme rozprávať o architektúre

Hudobník, výtvarník a autor Vladimir 518 položil základy projektu Architektúra ČSSR 58 – 89 v rovnomennej publikácii, ktorú následne v spolupráci s režisérom Janom Zajíčkom pretavil do podoby televízneho seriálu a teraz aj filmu. Projekt má mnohé spoločné so slovenskými Ikonami z rokov 2020 – 2021, ktoré však okrem osobitého režijného poňatia každej epizódy priniesli aj o čosi intímnejší pohľad na osobnosti architektov a architektiek. Naproti tomu je Architektúra ČSSR 58 – 89 obsahovo nahustený a formálne precízny dokument, ktorý funguje nielen ako filmový zážitok v kine, ale aj ako komplexný vzdelávací materiál.

Potenciál architektúry ako filmového námetu, ktorý v sebe spája ikonické a symbolické, sa tiahne dejinami filmu od čias mestských symfónií 20. rokov až dodnes. Modernistické interiéry s lakovaným drevom a (retro)futuristickými svietidlami, travertínové priečelia a pohľady z vtáčej perspektívy sú skvelým materiálom na vytvorenie pútavých obrazov a kamerových jázd. V kombinácii s archívnymi zábermi a hovoriacimi hlavami vytvárajú dynamickú formu, ktorá možno neprekvapí, ale určite nenudí. Výrazným prvkom je soundtrack. Vznikol v spolupráci hudobníka a producenta Ondřeja Skalu a skladateľa Vladimíra Godára. Súčasná experimentálna elektronika výborne ladí s brutalizmom a mašinizmom, s ich technooptimizmom a inšpiráciou vesmírnymi letmi. Zároveň tieto štýly vťahuje do dneška a potláča ideologické nánosy.

Umenie či kultúra?

Architektúra má na rozdiel od iných druhov výtvarného umenia jednu výraznú črtu – je nevyhnutne a nehybne na očiach. Zatiaľ čo za maľbou, fotografiou či (do veľkej miery aj) sochou musíme ísť do špeciálnych priestorov oddelených od „zvyšku sveta“, zážitok z architektúry je verejný a spoločný. Stavby stoja, sú výsledkom doby, ktorú zároveň prekračujú, a stávajú sa svedkami dejinných procesov a spoločenských zmien.

Okrem svojho verejného charakteru má zážitok z architektúry ešte ďalšie špecifikum, a tým je možnosť nevedomého či skôr neuvedomeného vnímania. Architektúra na nás pôsobí nielen, keď jej venujeme pozornosť a skúmame ju ako umelecké dielo, ale aj vtedy, keď ju používame či keď okolo nej rutinne prechádzame. Toto pôsobenie je kultivujúce, stavby sa stávajú súčasťou nášho životného priestoru (aj mentálneho) a nadväzujeme k nim vzťah, ktorý je osobnejší (fyzickejší) a menej hierarchický ako vzťah k vysokému umeniu.

Potreba kontinuity

Architektúra ČSSR 58 – 89 je výrazný filmársky počin, ktorý sa snaží o popularizáciu architektúry medzi širším publikom. Zameriava sa na dejiny modernej architektúry druhej polovice 20. storočia ako na obdobie rozmachu a vzniku ikonických modernistických stavieb u nás. Zároveň je tu evidentný boj proti pretrvávajúcej tendencii vidieť tieto stavby ako ideologicky závadné a neprekonateľne „socialistické“.

Dokument sa však nepozerá iba do minulosti. Problém búrania významných stavieb v mestách sa vinie celým filmom, a tak otvára otázku priorít dnešnej doby. Autori sa vyhýbajú prílišnému plaču nad rozliatym mliekom a snažia sa túto otázku vidieť komplexne. Dôležitosť ochrany kvalitnej architektúry a s ňou aj národnej histórie je nespochybniteľná, no jednostranný dôraz môže viesť k demotivujúcemu pocitu, že „to dobré už bolo“. Ako vystavať film o architektúre, aby nebol cynickým povzdychnutím nad nekultúrnosťou súčasnej doby ani nostalgickým ohliadnutím sa za dobou minulou, ktorá (zdanlivo) priniesla viac talentov či príležitostí?

Ak je kvalitná architektúra dôležitá pre kultiváciu spoločnosti a zlepšenie života v meste, potom verejný záujem o ňu by mal byť nielen úsilím o záchranu pamiatok, ale aj uvedomelou snahou o živé prostredie, ktoré hľadá rovnováhu medzi tradíciou a inováciou. Myslím si, že film v tomto úsilí môže byť motiváciou.

O filme sme písali aj v rubrike Nové slovenské filmy, článok nájdete tu.