Povzdych Beetlejuice Beetlejuice

Poďme však po poriadku. Burton vo filme sleduje príbeh troch žien a s nimi aj troch generácií rodiny Deetzovcov – Delie a Lýdie, ktoré poznáme z pôvodného filmu, a Lýdiinej dcéry Astrid. Tie sa po tragickej nehode Charlesa Deetza vracajú domov do Winter River. Lýdiu, ktorá je úspešnou televíznou hviezdou, však stále máta Beetlejuice. Príbeh naberie spád, keď Astrid objaví na pôde tajomný model mesta a omylom otvorí portál do posmrtného sveta Situáciu, zdá sa, môže zachrániť len Beetlejuice.

Čia je to doba? Čia? Vaša, vaša…

Z tohto opisu je nejasné, prečo by mal byť Burton dieťaťom doby. A čitateľ sa vlastne môže oprávnene pýtať: Akej doby? Nuž, týka sa to dneška. Dnešok sa, aspoň mne, nezdá príliš tehotný na nové riešenia a na vášnivú chuť po živote. Opatrne prestupuje na mieste, diskutuje, analyzuje, komentuje, hľadá riešenia starými spôsobmi, trpí úzkosťami z nemožnosti zmeny, odmieta sa zmeniť a hlavne sa neznesiteľne tiahne vo svojej zacyklenosti. Pripomína mi každodenný život postáv v Turínskom koni, prípadne v Beckettovom Konci hry. Každý rok nový remake, reboot, pokračovanie série atď. atp.

Tento aspekt by však možno ani nebol problematický, keby nebol tak úzko napojený na kontrolu. A na úzkosť spojenú s jej stratou. Snažíme sa zostať v známom prostredí, vymedziť si priestor, v ktorom môžeme byť bohmi a kontrolovať všetko správanie a svoje okolie. Hlavným nepriateľom sú chaos a náhoda, ktoré nás ohrozujú. Cyklickosť a návraty nám dávajú ilúziu kontroly nad časom, ktorý býva hlavným narušiteľom ustálených poriadkov. Snažíme sa žiť v starom známom svete, pretože žijeme v najlepšom z možných svetov, a pritom sa verbálne dušujeme, že z neho chceme uniknúť, lebo všade navôkol hrmia krízy.

Ak neexistoval argument voči Gadamerovmu dospievaniu k pravde diskusiou, vidím ho dnes pred sebou jasne a každodenne. Žijem ho. Pretože nato, aby diskusia niečím pohla, potrebuje skutočné impulzy a vízie. Pokojne aj uletené, šialené, bizarné, nebezpečné. Práve tie, ktoré sú prepojené s chaosom… a áno, v podstate aj s Beetlejuicom, démonom chaosu.

Tim! Čo sa to s tebou stalo?

A chaos bol, nech to všetko pekne prepojím, aj hybným princípom filmov Tima Burtona. To, v čom podľa mňa vždy tkvela Burtonova sila, bolo jeho ambivalentné poňatie malomesta. To malo vždy svoje podivné vízie, iracionálne strachy, mravné neduhy i svoju uniformitu, ale aj občasné závany ľudskosti a sem-tam aj schopnosti prijať nejakú formu inakosti (čiže ani to malomesto nebolo jednoliate a skrz-naskrz zlé). A aj samotné každodenné, „nudné“ prostredie dokázalo do seba integrovať prvky nadprirodzena a istej vyšinutosti, ktoré Burton spracúval svojimi typickými goticky štylizovanými víziami.

Hoci (malo)mestské prostredie dekonštruoval, nerobil to s otvoreným sarkazmom a ani sa „nerochnil“ v jeho najtemnejších stránkach a skrytých fetišoch, skôr akoby hľadel na postavy s ľahko parodickým úsmevom, za ktorým sa skrýva pochopenie pre všeobecnú ľudskú slabosť a nedostatky. A práve vďaka tomu mohli do jeho svetov prenikať momenty anarchie, chaosu, prevrátenia a aspoň chvíľkového prepisovania hodnôt a celková tá bizarná atmosféra, keď postavy a ani diváci akoby netušia, čo je dobro a čo je zlo, kde sa začína tá naša stará známa každodenná realita a kde sa končí realita nadprirodzená. Burton vo svojich najlepších momentoch stále vedel prekvapovať.

Kontrolou za svetlé zajtrajšky

Od istého času však – a týka sa to aj jeho najnovšieho filmu – akoby prekvapovať nedokázal a premenil sa na moralizátora. V jeho filmoch musí existovať zlo a celkové hodnotové ukotvenie sa musí prispôsobovať meštiackej morálke. Už skrátka nestačí len sympatický antihrdina Beetlejuice, ktorý seje chaos, a hoci prekračuje hranice morálky, máme ho aj tak trochu radi. V najnovšom Beetlejuicovi preto musí existovať desivý démon, ktorého sa boja aj iní démoni, musí tu existovať duch sériového otcovraha, ktorý skutočne ohrozuje postavy a nejde mu len o takú banalitu, akou je svadba s Lýdiou, a musí tu existovať absolútne slabošská a pokrytecká mužská figúra, ktorá si zaslúži trest.

Kým za Beetlejuicom nám môže, ba priam musí byť smutno, pretože odišla dôležitá súčasť tohto sveta, za Rorym, Delores a Jeremym nám ľúto nebude, lebo zo sveta zmizlo diabolské zlo. A to sa k humornému, sebareferenčnému, anarchistickému podaniu Beetlejuica nehodí. Beetlejuice tak žiadne hodnoty narušiť nemohol. Anarchia sa nekonala, pretože nastavenie je jasné a Beetlejuice sa stáva nástrojom v rukách režiséra na porátanie sa so zlosynmi. Neprevracia morálku, ale funguje v jej rámci.

Kontrolu nad svojím životom sa však snažia získať aj postavy v tomto svete. Lýdia potrebuje získať kontrolu nad svojou kariérou a rodinnými vzťahmi, Delia kontroluje svoj svet pomocou svojho konceptuálneho umenia a vytvárania performancie z každej udalosti, vďaka čomu do jej života neprenikne žiadna skutočná emócia. A Astrid kontroluje všetko navôkol vďaka svojmu neznesiteľnému adolescentnému vševedátorstvu.

Beetlejuice tak aj v rozprávaní filmu slúži skôr ako kontrolovaný chaos v rukách postáv – najmä Lýdie –, ktorý všetko vráti do aspoň ako-tak normálnych koľají a potom sa vytratí, aby náhodou nepoburoval svojimi nemiestnosťami. A práve tu máme obraz doby ako na dlani. Takto sa správa Tim Burton a my všetci s ním, keď žijeme vo svete a bezcieľne kráčame v ústrety starým zajtrajškom. A pritom zúfalo potrebujeme Beetlejuicov, ktorý by prinášali nové vízie, prekvapovali, vášnivo žili a narúšali krusty.

Možno by som tak mohol obrátiť optiku a vnímať celý film ako tragický príbeh o zmene, vášni a náhode, ktoré boli potlačené zbabelými postavami. A tu potom povzdych Beetlejuice Beetlejuice získava hneď nové vyznenie. Žiaľ, stále sa to negatívne týka aj Tima Burtona.