Záber z filmu Beetlejuice Beetlejuice

recenzia Beetlejuice Beetlejuice

Povzdych Beetlejuice Beetlejuice

Písmo: A- | A+

Beetlejuice Beetlejuice… Už názov nového filmu Tima Burtona znie ako povzdych. Povzdych nostalgický, povzdych vkusový, povzdych morálny. A so všetkými týmito povzdychmi sa z filmu odlupujú rôzne vrstvy. Problém je, že žiadny z tých povzdychov ma nenapĺňa šťastím. Je teda zrejmé – minimálne pre mňa –, že je niečo zhnité v „štáte burtonovskom“. Ale netýka sa to len tohto konkrétneho útvaru. Beetlejuice Beetlejuice je dieťaťom doby v tej najčírejšej podobe.

Poďme však po poriadku. Burton vo filme sleduje príbeh troch žien a s nimi aj troch generácií rodiny Deetzovcov – Delie a Lýdie, ktoré poznáme z pôvodného filmu, a Lýdiinej dcéry Astrid. Tie sa po tragickej nehode Charlesa Deetza vracajú domov do Winter River. Lýdiu, ktorá je úspešnou televíznou hviezdou, však stále máta Beetlejuice. Príbeh naberie spád, keď Astrid objaví na pôde tajomný model mesta a omylom otvorí portál do posmrtného sveta Situáciu, zdá sa, môže zachrániť len Beetlejuice.

Čia je to doba? Čia? Vaša, vaša…

Z tohto opisu je nejasné, prečo by mal byť Burton dieťaťom doby. A čitateľ sa vlastne môže oprávnene pýtať: Akej doby? Nuž, týka sa to dneška. Dnešok sa, aspoň mne, nezdá príliš tehotný na nové riešenia a na vášnivú chuť po živote. Opatrne prestupuje na mieste, diskutuje, analyzuje, komentuje, hľadá riešenia starými spôsobmi, trpí úzkosťami z nemožnosti zmeny, odmieta sa zmeniť a hlavne sa neznesiteľne tiahne vo svojej zacyklenosti. Pripomína mi každodenný život postáv v Turínskom koni, prípadne v Beckettovom Konci hry. Každý rok nový remake, reboot, pokračovanie série atď. atp.

Tento aspekt by však možno ani nebol problematický, keby nebol tak úzko napojený na kontrolu. A na úzkosť spojenú s jej stratou. Snažíme sa zostať v známom prostredí, vymedziť si priestor, v ktorom môžeme byť bohmi a kontrolovať všetko správanie a svoje okolie. Hlavným nepriateľom sú chaos a náhoda, ktoré nás ohrozujú. Cyklickosť a návraty nám dávajú ilúziu kontroly nad časom, ktorý býva hlavným narušiteľom ustálených poriadkov. Snažíme sa žiť v starom známom svete, pretože žijeme v najlepšom z možných svetov, a pritom sa verbálne dušujeme, že z neho chceme uniknúť, lebo všade navôkol hrmia krízy.

Ak neexistoval argument voči Gadamerovmu dospievaniu k pravde diskusiou, vidím ho dnes pred sebou jasne a každodenne. Žijem ho. Pretože nato, aby diskusia niečím pohla, potrebuje skutočné impulzy a vízie. Pokojne aj uletené, šialené, bizarné, nebezpečné. Práve tie, ktoré sú prepojené s chaosom… a áno, v podstate aj s Beetlejuicom, démonom chaosu.

Tim! Čo sa to s tebou stalo?

A chaos bol, nech to všetko pekne prepojím, aj hybným princípom filmov Tima Burtona. To, v čom podľa mňa vždy tkvela Burtonova sila, bolo jeho ambivalentné poňatie malomesta. To malo vždy svoje podivné vízie, iracionálne strachy, mravné neduhy i svoju uniformitu, ale aj občasné závany ľudskosti a sem-tam aj schopnosti prijať nejakú formu inakosti (čiže ani to malomesto nebolo jednoliate a skrz-naskrz zlé). A aj samotné každodenné, „nudné“ prostredie dokázalo do seba integrovať prvky nadprirodzena a istej vyšinutosti, ktoré Burton spracúval svojimi typickými goticky štylizovanými víziami.

Hoci (malo)mestské prostredie dekonštruoval, nerobil to s otvoreným sarkazmom a ani sa „nerochnil“ v jeho najtemnejších stránkach a skrytých fetišoch, skôr akoby hľadel na postavy s ľahko parodickým úsmevom, za ktorým sa skrýva pochopenie pre všeobecnú ľudskú slabosť a nedostatky. A práve vďaka tomu mohli do jeho svetov prenikať momenty anarchie, chaosu, prevrátenia a aspoň chvíľkového prepisovania hodnôt a celková tá bizarná atmosféra, keď postavy a ani diváci akoby netušia, čo je dobro a čo je zlo, kde sa začína tá naša stará známa každodenná realita a kde sa končí realita nadprirodzená. Burton vo svojich najlepších momentoch stále vedel prekvapovať.

Kontrolou za svetlé zajtrajšky

Od istého času však – a týka sa to aj jeho najnovšieho filmu – akoby prekvapovať nedokázal a premenil sa na moralizátora. V jeho filmoch musí existovať zlo a celkové hodnotové ukotvenie sa musí prispôsobovať meštiackej morálke. Už skrátka nestačí len sympatický antihrdina Beetlejuice, ktorý seje chaos, a hoci prekračuje hranice morálky, máme ho aj tak trochu radi. V najnovšom Beetlejuicovi preto musí existovať desivý démon, ktorého sa boja aj iní démoni, musí tu existovať duch sériového otcovraha, ktorý skutočne ohrozuje postavy a nejde mu len o takú banalitu, akou je svadba s Lýdiou, a musí tu existovať absolútne slabošská a pokrytecká mužská figúra, ktorá si zaslúži trest.

Kým za Beetlejuicom nám môže, ba priam musí byť smutno, pretože odišla dôležitá súčasť tohto sveta, za Rorym, Delores a Jeremym nám ľúto nebude, lebo zo sveta zmizlo diabolské zlo. A to sa k humornému, sebareferenčnému, anarchistickému podaniu Beetlejuica nehodí. Beetlejuice tak žiadne hodnoty narušiť nemohol. Anarchia sa nekonala, pretože nastavenie je jasné a Beetlejuice sa stáva nástrojom v rukách režiséra na porátanie sa so zlosynmi. Neprevracia morálku, ale funguje v jej rámci.

Kontrolu nad svojím životom sa však snažia získať aj postavy v tomto svete. Lýdia potrebuje získať kontrolu nad svojou kariérou a rodinnými vzťahmi, Delia kontroluje svoj svet pomocou svojho konceptuálneho umenia a vytvárania performancie z každej udalosti, vďaka čomu do jej života neprenikne žiadna skutočná emócia. A Astrid kontroluje všetko navôkol vďaka svojmu neznesiteľnému adolescentnému vševedátorstvu.

Beetlejuice tak aj v rozprávaní filmu slúži skôr ako kontrolovaný chaos v rukách postáv – najmä Lýdie –, ktorý všetko vráti do aspoň ako-tak normálnych koľají a potom sa vytratí, aby náhodou nepoburoval svojimi nemiestnosťami. A práve tu máme obraz doby ako na dlani. Takto sa správa Tim Burton a my všetci s ním, keď žijeme vo svete a bezcieľne kráčame v ústrety starým zajtrajškom. A pritom zúfalo potrebujeme Beetlejuicov, ktorý by prinášali nové vízie, prekvapovali, vášnivo žili a narúšali krusty.

Možno by som tak mohol obrátiť optiku a vnímať celý film ako tragický príbeh o zmene, vášni a náhode, ktoré boli potlačené zbabelými postavami. A tu potom povzdych Beetlejuice Beetlejuice získava hneď nové vyznenie. Žiaľ, stále sa to negatívne týka aj Tima Burtona.

 

Beetlejuice Beetlejuice
USA, 2024
RÉŽIA Tim Burton ● SCENÁR Alfred Gough, Miles Millar ● KAMERA Haris Zambarloukos ● STRIH Jay Prychidny ● HUDBA Danny Elfman ● HRAJÚ Michael Keaton, Winona Ryder, Jenna Ortega, Monica Bellucci, Justin Theroux, Willem Dafoe, Catherine O’Hara, Burn Gorman, Gianni Calchetti
MINUTÁŽ 105 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 5. 9. 2024

Hodnotenie: 40%

Záber z filmu Beetlejuice Beetlejuice. FOTO: Continental film

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1974: Normalizácia ako z učebnice

Je leto roku 1974, v sálach nie je klimatizácia, tak potrebujete trochu schladiť. Vžite sa do roly návštevníka kina, ktorému pred každým premietaním filmu, čo si vybral, naservírujú desať minút propagandy. (Ak vám to evokuje v súčasnosti nanútené dlhé minúty reklám pred každým filmom v cineplexoch, uvažujete správne.) Pretože sa blížia oslavy tridsiateho výročia SNP, polovica týždenníkov v každom párnom čísle túto historickú udalosť pripomína Dá sa konštatovať, že spravodajcovia svoju úlohu dramaturgicky zvládli. Štyria rôzni autori (Mikuláš Fodor, Marcela Plítková, Rudolf Ferko a Igor Dobiš) v monotematických vydaniach oboznamujú diváka s jeho prípravami, priebehom i povstaleckého súčasnosťou kraja. Menej spokojní môžeme byť s realizáciou tohto projektu. Často opakované archívne zábery bojov, stereotypné spomienky účastníkov vyzdvihujúcich partizánskych veliteľov, najmä sovietskych, či patetická oslava súčasnosti v kraji, v ktorom „na nepoznanie sa zmenila tvár, kde bieda mala odveké právo“. Tú novú tvár reprezentovali závody v Žiari nad Hronom, Biotika v Slovenskej Ľupči, Podpolianske strojárne v Detve, nová škola v Nemeckej či hotel na Donovaloch. Vari najúspešnejšia bola Marcela Plítková (TvF č. 30) originálnou reportážou zo Sklabine, „prvého oslobodeného územia Československa v auguste 1944“. Tu 11. augusta založili prvý partizánsky štáb, vyhlásili Revolučný národný výbor a nad jeho sídlom vyvesili československú vlajku. Na to všetko spomínajú autentickí účastníci a svedkovia. Nie že by šlo o neznáme fakty, ale...
Mačacia odysea.

Be2Can – hejtujme a oslavujme, v kine sa to smie 

Mačka je samotárske zviera, ale keď jej domov zničí povodeň, nájde útočisko na lodi obývanej rôznymi zvieracími druhmi, s ktorými sa musí spojiť, hoci sú celkom odlišné ako ona. Zdá sa totiž, že starý svet, plný pozostatkov ľudskej prítomnosti, sa končí. Na osamelej lodi, ktorá sa plaví mystickou zaplavenou krajinou, sa zvierací pasažieri vyrovnávajú s výzvami a nebezpečenstvami nového sveta. Divácky vďačný rodinný animák? Áno. Volá sa Mačacia odysea a bude otváracím filmom 11. ročníka jesennej filmovej prehliadky Be2Can, ktorá sa začína 9. 9.  V pätách pixaroviek Pre organizátorov festivalu je práve Mačacia odysea dôkazom, že kvalitné animované filmy už nie sú len výsadou disneyovských štúdií a východná Európa im plnohodnotne konkuruje. Film lotyšsko-francúzsko-belgickej produkcie režíroval Gints Zilbalodis a bude aj národným kandidátom Lotyšska na nadchádzajúceho Oscara v kategórii medzinárodný film.  Prestížnu súťažnú prehliadku Be2Can v podobe najčerstvejších noviniek z festivalov v Berlíne, Benátkach a Cannes prináša opäť distribučná spoločnosť Film Europe v duchu otvorenej platformy pre dôstojnú prezentáciu kvalitného filmu. Tento rok to bude v premiére jedenásť filmov rozličných žánrov a provokatívnych štýlov z dielne zaujímavých režisérskych osobností, k tomu inšpiratívne diskusie naživo aj online, zážitkové premietanie či workshop.  https://youtu.be/pXwV_xyZQ74?si=p-cemUnuR8Rlv66J Trailer k filmu Mačacia odysea, ktorý otvorí tohtoročný festival Be2Can. Špióni filmového biznisu Organizátori prehliadky dlhodobo prežívajú rušné a náročné obdobie – program zostavujú...
Záber z filmu Ema a smrtihlav.

recenzia Ema a smrtihlav

Film Ema a smrtihlav nakrútila Iveta Grófová podľa rovnomennej novely Petra Krištúfka. Vychádzala zo scenára, ktorý pre predčasnú smrť nestihol spisovateľ a režisér realizovať. Krištúfek v knihách ako Dom hluchého alebo Atlas zabúdania formou kroniky, dokumentárnej montáže a miešania fikcie s históriou sprostredkúval kolektívnu pamäť Slovenska a genius loci strednej Európy. Iveta Grófová zase vo filmoch Až do mesta Aš a Piata loď preukázala tak vnímavosť pre dospievajúce protagonistky a prácu s neprofesionálnymi či detskými herečkami a hercami, ako aj schopnosť kreatívne prepojiť sociálnu realitu s jej zvnútorneným obrazom. Spojenie týchto dvoch, na prvý pohľad odlišných talentov sa na adaptáciu útlej novely inšpirovanej skutočnými udalosťami ukázalo ako prekvapujúco dobrá voľba. Hlavný hrdina knihy i filmu Šimon, syn Čecha a Židovky, sa počas vojny ukrýva v chlieve u rodinnej známej maďarského pôvodu v Podunajských Biskupiciach a utieka sa do paralelného sveta, kde dievča z reklamy v časopise ohrozuje zlovestný muž so znakom lebky na vojenskej uniforme. Novela vychádzala z perspektívy chlapca a jeho fantazijnej projekcie reality. Grófovej filmová adaptácia sa zamerala na perspektívu maďarskej vdovy Mariky, ktorá manévruje medzi nástrahami doby: statusom osamelej ženy a cudzinky v štáte budovanom na jednotnom etnickom princípe, túžbou prežiť a pocitom zodpovednosti za cudzie dieťa. Autorsky sa vpisovať do cudzej látky je neľahká úloha. Grófová sa s ňou vyrovnala poctivo: okrem zmeny rozprávačskej perspektívy z ukrývaného...
Zobraziť všetky články