Záber z filmu Bob Dylan: Úplne neznámy. Foto: CinemArt SK

recenzia Bob Dylan: Úplne neznámy

James Mangold nakrútil poctu Bobovi Dylanovi, ktorá sa stane klasikou

Robert Pospiš

Písmo: A- | A+

Si úplne neznámy, ako valiaci sa kameň.“ Skladba doznieva v eufórii, ktorá sa mieša so smútkom. Nič nedáva zmysel, a predsa je zrejmé, že ste počuli niečo dôležité. Svet Boba Dylana je pulzujúci organizmus. Nedá sa chytiť ani opísať. Presne preto fascinuje poslucháčov aj umelcov. Kto je Robert Allen Zimmerman? Prečo si vymyslel iné meno? Na čom práve pracuje? Nekonečné otázky, takmer žiadne odpovede.

Dylan je vesmír, do ktorého sa už desaťročia utiekajú fanúšikovia naprieč generáciami. Správa o tom, že do kín mieri film, ktorý sa pokúsi odhaliť fragment zo začiatku jeho kariéry, vyvolala oprávnenú eufóriu. Výborný tvorivý tím, atraktívne obsadenie a silná predloha. Režisér James Mangold pri snímke Bob Dylan: Úplne neznámy siahol po knihe Dylan Goes Electric! od Elijaha Walda. Tá mapuje pesničkárove folkové začiatky až po legendárny prechod k elektrickej gitare.

Timothée Chalamet v hlavnej úlohe ako osobnosť, ktorá dokáže spojiť rôzne generácie divákov. Edward Norton ako Pete Seeger, Monica Barbaro alias Joan Baez a Elle Fanning v úlohe Dylanovej prvej veľkej lásky s fiktívnym menom Sylvie Russo. Všetci hrajú fantasticky a s neskrývanou zodpovednosťou voči svojej postave. Objaviť sa vo filme o Bobovi Dylanovi totiž znamená stať sa súčasťou jeho príbehu. Je to obrovská legenda plná slávnych mien, veľkých triumfov aj absolútnych zlyhaní. „Bude však fungovať na veľkom plátne?“ pýtali sa skalní uctievači Dylanovej poetiky.

Spoločné dielo veľkých fanúšikov

Svet sa neustále zrýchľuje. Kinematografia nie je výnimkou. Tlak na dynamiku rozprávania je veľkým nepriateľom zložitých príbehov, ale James Mangold s nimi má svoju skúsenosť. Veľkého hudobného hrdinu Johnnyho Casha vo filme Walk the Line (2005) vykreslil bez pátosu a s veľkou pokorou.

Dylan je však komplikovanejší prípad.





Bob Dylan: Úplne neznámy (A Complete Unknown, USA, 2024)

RÉŽIA James Mangold ● SCENÁR James Mangold, Jay Cocks ● KAMERA Phedon Papamichael ● HRAJÚ Timothée Chalamet, Edward Norton, Elle Fanning, Monica Barbaro, Boyd Holbrook, Dan Fogler, Norbert Leo Butz, Scoot McNairya

MINUTÁŽ 141 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 6. 2. 2025

Hodnotenie: 90%

Foto: CinemArt SK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Film Potopa režiséra Martina Gondu získal päť sošiek ocenenia Slnko v sieti a šiestou je divácka cena. Foto: SFTA/Zdenko Hanout

Slnko v sieti: Buďme ostražití

Keď som už tu, tak skúsim, zažartoval a skromno-zvodne sa usmial pod fúz Maroš Kramár. Pri vyhlásení laureáta ocenenia Slnko v sieti za najlepší hraný film roku 2025 si vzal bez škrupulí ponúknutý priestor slobodne sa vyjadriť. Vyzretá osobnosť svojej generácie, herec neprávom potopený v komerčnej zábave, typ, ktorý by sa patrilo vidieť v slovenskom filme v krásnej, hlbokej úlohe, si zo samého žartu aj povzdychol, že vlani nič nenatočil. Stojac pred plnou sálou bratislavskej Starej tržnice však nechcel hovoriť o sebe. Rozprával o športovcoch, vedcoch, umelcoch, ktorí reprezentujú našu krajinu vo svete. Predovšetkým však hovoril o filmároch z domácej scény prepojených na celú Európu. Pretože práve im patril štvrtkový večer plný oslavy. Herec Maroš Kramár na odovzdávaní ocenení Slnko v sieti 2026. Foto: SFTA/Zdenko Hanout Slovo, ktorému sa nedalo vyhnúť Maroš Kramár vyzdvihol najväčšie úspechy našej filmárskej obce v blízkom aj ďalekom svete, veď ich stále pribúda. A keďže ide o umeleckú produkciu zákonite reflektujúcu svet, v ktorom žijeme, nevidel najmenší dôvod nebyť angažovaným. Pomaly a iste tak smeroval k slovu, ktorému sa už nedalo vyhnúť: hanba. Adresoval ho presne a priamo: premiérovi Slovenskej republiky, vládnej garnitúre, ministerstvu kultúry a jeho reprezentácii a napokon verejnoprávnej televízii. Tá sa totiž práve unúvala nepodať divákom na Slovensku správu o tom, akí ľudia dnes pôsobia vo filmovej brandži, ako...
recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca Záber z filmu Posledný Hebrej z Hlohovca. Foto: Filmtopia

recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca

Hlohovec. Mesto s bohatou históriou, podľa archeológov osídlené už v paleolite. Prvá písomná zmienka zo začiatku 12. storočia. Traduje sa, že bolo pomenované podľa hlohu, kríka s ostročervenými plodmi a vetvičkami ozbrojenými pichľavými ostňami. A traduje sa, že Kristova tŕňová koruna bola uvitá práve z neho. Mesto, ktoré sa stalo hlavným dejiskom nového filmu dokumentaristu Arnolda Kojnoka Posledný Hebrej z Hlohovca (2026). Pred druhou svetovou vojnou tvorili Židia v Hlohovci približne desatinu obyvateľstva, vyše osemsto duší. Po vojne sa ich vrátilo necelých 40 a dnes tam ich prítomnosť vôbec necítiť. Demografický oblúk, žiaľ, vôbec nie ojedinelý pre „slovákštátne“ mestské osídlenia, no i tak nástojčivo hodný zaznamenania, popísania, zopakovania, poučenia, zaujatia stanoviska. Autorského, ale najmä diváckeho. Vo filme totiž okrem mnohého iného napríklad prebehne takýto rozhovor preživšej pani a režiséra: „Čo chceli, to robili. Došli a si zobrali. Otvorili skriňu, zvesili obraz...“ „A vy ste poznali tých ľudí?“ „Samozrejme.“ „A im to nebolo trápne?“ „Nie.“ A iný pán z tvárí Hlohovčanov po svojom návrate domov vyčítal: „A vy ste sa vrátili? To sklamanie, že sme to prežili...“ Zvykneme takéto správy vyvažovať vyzdvihovaním tých, ktorí Židom počas holokaustu pomáhali. Aj v Kojnokovej snímke sa takí nájdu. Nesporne si zaslúžia našu hlbokú úctu a obdiv, hoci nie morálne, no reálne boli v ringu ľahkou mušou váhou proti superťažkej. Na oficiálnej internetovej stránke...
Zobraziť všetky články