Mizéria, ktorá nikam nevedie

„Byť ženou je nočná mora,“ hovorí muž. Nedá sa mu oponovať, po väčšinu histórie to tak bolo a z veľkej časti stále je. Pre Dievča s ihlou je to dokonca nespochybniteľné tvrdenie, veď keby bolo mužom, mnohému by sa vyhlo.

Spracovanie ženských tém a vytvorenie hlavnej ženskej postavy v rukách mužského režiséra vždy sprevádza veľké očakávanie – podarí sa mu vytvoriť autentickú ženu a sprostredkovať jej príbeh bez nánosu stereotypizácie a sexizmu? Z upútavky na dánsko-poľskú historicko-hororovú drámu Dievča s ihlou (2024) sa javí, že to režisér Magnus von Horn zvládol. Film mal premiéru v súťaži na festivale v Cannes 2024 a získal nominácie na Oscara aj na Zlatý Glóbus. Potenciál žánru, historickej látky a nadviazania na tradíciu severskej kinematografie však napokon nenaplnil.

Chudobná šička Karoline z Kodane sa po konci prvej svetovej vojny pretĺka sledom mizerných situácií a drastického zaobchádzania. Po tom, ako neželane otehotnie s majiteľom textilnej továrne a neúspešne sa pokúsi sama si vykonať potrat, jej pomôže Dagmar, vedúca ilegálnej adopčnej kliniky. S vedomím, že jej dieťaťu našla lepší domov, sa Karoline pridáva k Dagmar a pomáha jej v činnosti. Neskôr sa však ukazuje, že o dobročinnosť nejde – ako hovorí Dagmar, bohatí sú tí, ktorí si môžu dovoliť konať dobro.

Film otvára desivá viacexpozícia deformujúca tváre postáv, anticipujúc témy pokrivenia, boja, zmrzačenia. Deformácia tváre je fascinujúcou tematickou rovinou, prechádzajúcou od viacexpozície cez geniálnu železnú masku Karolininho manžela až po nechcené bábätko s rázštepom pery. V postave manžela sa film dotýka dôsledkov vojny aj šikany pre telesnú deformáciu, jeho postavu však stále opúšťa, čo je škoda. Odkazy na dreyerovskú estetiku a témy, na škandinávsky nemý horor či neskôr priame citácie lumièrovských scén budujú očakávania, no vyznievajú len ako prázdny citát.

Temné limity ľudskej povahy a rozlíšenie medzi dobrom a zlom je to, na čo chce film neustále poukazovať,