„Je to predzvesť konca, ale zatiaľ moja dlhovekosť toto podozrenie vyvracia.“ Stručnou odpoveďou smečuje Emil Horváth na otázku mladej kolegyne, ako sa cíti v úlohe hrdinu dokumentárneho filmu. Životopisný portrét, v ktorom odznie aj toto „mikrointerview“, odvysielala Dvojka v deň hercových osemdesiatych prvých narodenín. Režisérka Iveta Grófová ho nazvala Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Aby ostala verná názvu aj vo vizuále, často vidíme renomovaného divadelného, televízneho i filmového herca za volantom. Večne na cestách – na domovskú scénu Slovenského národného divadla, do televízneho štúdia, s kolegami na cestách za divákmi v iných mestách alebo do Martina – divadla, na ktorého doskách znamenajúcich svet svoju umeleckú kariéru začínal. „Rekriminovať dozadu je svojím spôsobom dosť ťažké, ale určite sa dá rekriminovať to, čo človek robil v divadle, televízii, vo filme a spätne sa pozrieť na to, čomu obetoval a venoval život,“ hovorí. V zozname svojich divadelných a televíznych postáv, ktorým za viac ako polstoročie vdýchol na javisku, obrazovke či filmovom plátne život, sa pokúša vymenovať tie najvýznamnejšie, aby uľahčil filmárom hľadanie v archívoch. Listovanie v papieroch i vlastnej pamäti zakončí lakonicky: „Je toho strašne veľa, je to nezmysel.“ Ale nie je. Ukážky z divadelných predstavení, televíznych inscenácií i seriálov aj filmov sa prelínajú so spomienkami a osvetľujú umelcove zásadné životné a tvorivé situácie, zážitky i rozhodnutia. Režisérka Iveta Grófová sa...