Stačí načiahnuť ruku? Stávať sa, kým chcem byť, napriek všetkému

(Najťažšie sa píšu texty o filmoch, ktoré človeka zasiahnu. Preto som pôvodne tento text nemala písať. Zmenil sa však kontext a ja som pocítila hlboké súznenie s otázkami, ktoré film otvára.)

Dokumentárny film Ešte nie som, kým chcem byť ohraničuje veľkolepá udalosť, ktorá (v umeleckom svete) značí rozpoznanie, uznanie, (d)ocenenie – samostatná retrospektívna výstava. Film konštruuje chronologickú naráciu ukážkovej success story – Jarcovjákovej príbeh sleduje od strednej školy („je mi šestnáct a učím se fotit“), keď sa dcéra rodičov umelcov pre zlý kádrový profil nevie dostať na štúdium fotografie. Nasledujú práca v tlačiarni milostné vzplanutia, krčmové večery, nechcené tehotenstvo, vypočutie pred komisiou a interrupcia. Film je vystavaný takmer výlučne z Jarcovjákovej fotografického archívu, a vyvoláva tak dojem, že jej telo bolo s fotoaparátom zrastené: že zdokumentované je jednoducho všetko.

Jarcovjákovej životná cesta je vďačným materiálom na film a nečudo, že záujem o filmové spracovanie malo viacero režisérov: žena, ktorá od ranej dospelosti chcela byť fotografkou, sa po peripetiách súvisiacich s totalitným režimom nakoniec na štúdium fotografie dostane, nastáva však dezilúzia, nesúlad; prichádza snaha osamostatniť sa, nebyť bremenom pre rodičov, a tak vstupuje do manželstva s mužom, s ktorým sa milujú a nenávidia zároveň. Horská dráha stretnutí a kreatívnych vzplanutí, skúmanie vlastného tela a tiel iných prostredníctvom objektívu. Keď prichádza možnosť vycestovať za známou do Japonska, chopí sa jej. Neznámym prostredím sa pretĺka bez istoty nocľahu či obživy, dočasná stabilita a docenenie prichádzajú až v podobe mecenáša Kacujukiho, ktorému sa Jarcovjákovej jotografie páčia a dohodne jej pracovné zákazky – fotenie do časopisov alebo pre rôzne značky.

Z monumentálneho archívu fotografií, ktorých mali režisérka a scenáristka Tasovská a spoluscenárista a strihač Alexander Kashcheev k dispozícii až 70 000, film obsahuje takmer tritisíc rozpohybovaných (a niekedy rytmizovane zostrihaných) fotografií, ozvučených „diegetickými“ ruchmi. Tento prístup vzdáva hold Jarcovjákovej obsesívnemu zaznamenávaniu, ako aj fotografickému základu filmového média (ktoré je samo rozpohybovanou sériou obrazov).

Hlavným motívom, ktorý prestupuje chronológiu života vyrozprávaného vo filme Ešte nie som, kým chcem byť,je túžba byť niekým; zúfalá, nástojčivá, vždy prítomná túžba niekým sa stať. Sprevádzajú ju univerzálne otázky znova a znova kladené do priestoru a predovšetkým sebe Čo chcem od života? Prečo nemôžem žiť tak, ako chcem? Prečo nikto nerozpoznáva moju hodnotu?

Jarcovjáková pôsobí vo filme autenticky, jej výber fotografického média je vnútorne motivovaný túžbou priblížiť sa ľuďom, objektív a clona sú zároveň pomyselnou (fyzickou) hranicou, ktorá ju chráni a umožňuje jej napriek hanblivosti vykročiť do ulíc a zaznamenávať ľudí na film.

Ostych postupne prekonáva a v centre jej záujmu sú ľudia – ich tváre, gestá, kompozícia ich tiel, ale aj vlastná telesnosť. Spôsob, akým Jarcovjáková fotografuje svoje vlastné telo, v sebe nesie akúsi naivitu a snahu vteliť sa, vyrovnať sa sama so sebou: (u)vidieť svoje telo, ktoré nezodpovedá diskriminujúcim a deštruktívnym normám fyzickej „krásy“, zachytiť ho v danom momente, polohe, svetle, rozpoložení.

Snaha dosiahnuť uznanie, nájsť sa, „naplniť svoj potenciál“ je univerzálna a naliehavejšie pociťovaná v umení. Tam do hry totiž vstupujú ďalšie kontexty: politicko-ekonomické usporiadanie, sociálna vrstva, vzdelanie, šťastie, vnútorné presvedčenie, náhoda…

V čom však spočíva docenenie, uznanie nároku na to, byť umelkyňou fotografkou? Pochvala či dojatie rodičov, kurátora? Alebo samostatná výstava? Rozhovor v novinách? Monografia? Tlieskajúce davy? Dokumentárny film?

Jarcovjáková na konci filmu nachádza lásku a istotu v partnerskom vzťahu a slávu a uznanie svojho umenia, ktoré ako domino efekt odštartuje výstava v Arles a pokračuje ďalšími medzinárodnými výstavami.

Kým by však bola Jarcovjáková, ak by nemala veľkú výstavu v Arles v roku 2019? Jej ruka by sa dodnes na fotografiách načahovala do priestoru za niečím ťažko dosiahnuteľným. Film by možno vznikol neskôr. Kým je tvorivý človek, kým sa nestane rozpoznaným/rozpoznateľným? A aká je šanca a hodnota zhmotneného rozpoznania (sólo výstavy, recenzie, predaja diela) v dnešnom svete umenia a predovšetkým trhu s umením?