Dva ostrovy, jedna klimatická kríza

Napriek tomu, že dnes môžeme sledovať čokoľvek, čo sa deje aj v tom najodľahlejšom kúte planéty, strácame schopnosť vnímať svet v širších súvislostiach. Zábery na nešťastia už nevnímame ako niečo výnimočné či skutočné. Ohrozenie začíname brať vážne až vtedy, keď sa nás priamo dotkne a pripraví nás o niečo, čo je naše.

Kým sa to deje za hranicami nášho domu či krajiny, nie je to až taký problém. Dvojica krátkych filmov, premietaných pod názvom Kým hory horia, voda stúpa, ponúka úvahy o našej (ne)schopnosti odvrátiť klimatickú katastrofu. Viera Čákanyová v dokumentárnej satire Pozdravy z Rhodosu rozpráva o masovom turizme, ktorý nezastavia ani ničivé požiare spôsobené extrémnym suchom. Tomáš Krupa zas v observačnom dokumente Zakorenení vo vode sleduje muža, ktorého domov pohlcuje oceán.

Nevyrušujte, tu sme na dovolenke

Hukot vetra pomáhajúceho šíriť plamene strieda diskotéková a oddychová hudba. Pozitívne citáty turistov vytiahnuté z médií či komentáre zo sociálnych sietí sprevádzajú zábery na zhorenú krajinu, domy či roztavené plastové ležadlo. Fotografie z dovolenky miznú v plameňoch, turisti sa kúpu v odpade a popíjajú drinky, zatiaľ čo vo vzduchu poletuje popol.

Tak ako sme vytesnili pandémiu, tak rýchlo zabudneme na požiare či na sucho a horúčavy, ktoré toto leto zasiahli aj Slovensko. Chceme si užívať do poslednej chvíle, kým sa dá. A ak sa udeje nejaké nešťastie? Len máločo dokáže pritiahnuť viac pozornosti ako desivé video dramatických udalostí. Stali sa z nás chronickí sledovači sveta, ktorí z diaľky (simulácia ďalekohľadu na obraze), cez displeje telefónov, pasívne zdieľajú šokujúci obsah.

Viera Čákanyová stavia filmové rozprávanie na protikladoch a paradoxoch. Hrá sa s obrazom aj so zvukom a využíva gýčový nádych predstáv o ideálnej dovolenke. Vie, že táto téma si žiada o niečo doslovnejší spôsob rozprávania, než sme u nej zvyknutí. Je zámerne ironická, no iróniu čerpá z reality. So sarkazmom sleduje tragikomické správanie ľudí a skladá obraz sveta, ktorý nechceme vidieť.

Kombinuje tu archívy, fotografie, animácie aj statické zábery. Do nich vkladá nielen texty, ale aj obrovské emodži obrázky či dinosaurov. Tie tu nie sú obľúbenou detskou atrakciou, ale symbolom vyhynutia. Prehistorické veľjaštery sú odkazom, že ak si planéta poradila bez nich, poradí si aj bez ľudí.

Ak zničíš krajinu, zničíš aj ľudí

O následkoch klimatickej krízy spôsobenej ľudskou túžbou neustále rásť a zarábať rozpráva aj formálne konzervatívnejší dokument Zakorenení vo vode. Zavedie nás do americkej Louisiany, na ostrov Jean Charles, ktorý až v roku 1952 prepojila s pevninou a moderným životom cesta a kde v súlade s prírodou žili celé generácie jedného z pôvodných amerických kmeňov. Dnes sa kvôli ťažbe ropy a plynu aj častým hurikánom stáva neobývateľným. Bagrovaním ropných a plynových kanálov naftári narušili prirodzenú bariéru močiarov a ostrov zaplavuje slaná voda. Oceán získava prevahu a pôda je znehodnotená. Tam, kde neprežijú rastliny, majú problém aj ľudia.

Tomáš Krupa film skladá z úchvatných širokých kompozícií. Kamera sa vznáša nad krajinou, z vody vytŕčajú suché stromy aj pozostatky ropných stavieb, na zemi ležia hurikánom rozbité domy a