Záber z filmu Lóve 2 / Zdroj: Continental Film

recenzia Lóve 2

Keď ju miluješ, nie je čo riešiť?

Jana Dudková

Písmo: A- | A+

Keď sa pred trinástimi rokmi objavil film Lóve, nebolo to dokonalé dielo, ale sympatické na ňom bolo mnohé. Entuziazmus začínajúceho režiséra, neopozeraní mladí herci, hiphopová subkultúra, snaha o vtedy stále zanedbaný domáci populárny film, hybridný žáner krížiaci krimi s romancou, pozitívne posolstvo o vytrvalosti lásky, ktoré trocha vyvažovalo režisérov pomerne temný debut. Aj s nízkymi nákladmi film zaznamenal divácky úspech, bol tak predvojom k výsledkom cieleného programu Minimal, ktorý inicioval Audiovizuálny fond.

Z takmer selfmademana, ktorý, aj keď s podporou vplyvných rodičov, si filmy robil po svojom a zakaždým inak, sa však medzitým stal konvenčne zameraný rutinér. Po ešte stále priam subverzívnom počine Lokalfilmis (pokus natiahnuť takmer komunitný a zámerne nedokonalý animovaný seriál do podoby celovečerného filmu) siahol už po celkom nepokryte komerčnom žánri a urobil najprv dve časti plytkej romantickej komédie Šťastný nový rok a celkom nedávno aj film o masovom vrahovi s nie celkom transparentným zámerom a posolstvom.

Lóve 2 toto lavírovanie medzi masovo príťažlivou komerciou a pokusmi o subverziu, ale aj medzi takpovediac „ženskými“ a „mužskými“ žánrami dokonale odráža. A to aj na úrovni voľby žánru či pokusov o akési hlbšie posolstvo. Ibaže to, čo bolo pred vyše desiatimi rokmi možné vnímať ako mladícku neobrúsenosť názorov, už teraz vyznieva ako lacná návnada pre diváka, ktorý nemá čas na vlastné úvahy, a tak mu stačia poučky z lifestylových magazínov a instantných návodov na „šťastný“ život a k tomu triviálne pritakanie politickému rozkladu krajiny, nad ktorý sa azda dá povzniesť len čistou láskou.

A tak sa film začína poučkou o tom, ako si hľadať lásku, a končí sa akýmsi budhistickým vytriezvením, keď sa honba za láskou a peniazmi stlmila a záverečný happy end je zámerne zrežírovaný tak, aby sme si neboli istí, či nejde o prelud. Pravdupovediac, keď po gýčovom stretnutí bývalých milencov na thajskej pláži kamera odbočí napravo od Kristíny Svarinskej, dávajúc nám najavo, že stretnutie sa buď neuskutočnilo, alebo to, čo bude nasledovať, nemá istú budúcnosť, je to asi najzaujímavejší moment celého filmu. Pretože dovtedy sa vlastne pozeráme na kombináciu Šťastného nového roku so starými kung-fu filmami (až na to, že kung-fu je nahradené prevažne variáciami na thajský box). Lóve 2 skrátka pôsobí ako film cielený prevažne na ženy v zrelom produktívnom veku, spojený so žánrom obľúbeným skôr u mladej mužskej populácie.

Záber z filmu Lóve 2 / Zdroj: Continental Film

„Ženské“ (v diváčkach i ženských postavách) je reprezentované prevažne cez túžbu po pekných šatách a zabezpečenom manželovi, „mužské“ zas cez odmietnutie starnúť, večne mladícku tvrdohlavosť a sen o zdolávaní nepriateľov vlastnými rukami a svižnosťou. To dobré ženské je Kristína Svarinská a jej kamarátky, prípadne thajská krásavica Lilly, a to dobré mužské je Michal Nemtuda a… Vlastne už nikto. Pretože aj keď tentoraz krvavé zábery a naháňačky prevažujú nad romancou, posolstvo je prispôsobené skôr hollywoodskemu snu o heteronormatívnej láske, teda presnejšie snu o láske, ktorá tu vlastne slúži len ako médium a drží postavy ako-tak schopné vždy sa vrátiť k „sebe“ a konať a rozhodovať sa eticky.

Kým v Nemtudovej generácii sa vo filme vlastne už vyskytujú len viac a menej schopní feťáci a kriminálnici, v staršej generácii je to trochu komplikovanejšie: politika prepojená s mafiou je v rukách zrelých cynikov (a znova aj ich komicky nešikovných pomocníkov), spravodlivosť je zas najmä v rukách odvážnych žien, ktoré sa však obeťou stanú už v úvode filmu.

Lóve 2 už nie je tým čisto generačným filmom o mladej láske, ktorá narazila na snahu zarobiť si (keď sociálny aspekt vtedy dominantnej sociálnej drámy bol vlastne len nevyslovenou motiváciou protagonistu). Snaží sa do seba vtesnať priveľa; narážky na tristnú politickú situáciu v krajine sa tak miešajú s úvahami o mužsko-ženských vzťahoch a obrazy Bratislavy s obrazmi Thajska. Na to, že Jakub Kroner žije s manželkou thajského pôvodu však thajská linka pôsobí presne tak konvenčne a manipulatívne, ako aj domáca, „akože“ politicko-kritická. Thajsko sa skrátka objavuje najmä v očakávaných modalitách exploatačného exotizmu ako krajina ľahko prístupných, krásnych a poddajných žien (sem-tam s náznakmi krásnej prírody, ktorá je však, ako nás dávno naučili kolonizátori, tiež len „žena“), ako krajina zločinu, drog, násilia a chudoby, ale do tretice sa k tomu občas mihnú záblesky exploatácie budhizmu, ktorými sa film aj zavŕši.

Ako som naznačila, ani obraz Slovenska nie je menej manipulatívny a menej konvenčný v intenciách dnes tak populárnych politických konšpirácií bez hlbšieho zamyslenia: ktosi tu zavraždil premiérku, vplyvní mafiáni sú prepojení s politikmi. No namiesto života bežných ľudí tu vidíme len luxusné svadby a hypermoderné príbytky, kávičkovanie v novopostavenej štvrti a zmenil sa aj ikonický záber na Veroniku a Mateja s panorámou mesta a na čerstvo vydevelopovaných budovách svieti ukrajinská vlajka. Skrátka, aj Matej a Veronika sa dostali len tam, kam politické špičky, a ak by sme si mysleli, že oná ukrajinská vlajka má signalizovať „správne“ progresívne hodnoty, boli by sme na hlbokom omyle.

Totiž,  à propos kávičky s kamarátkami v meste: na pozadí životnej dilemy, či žiť s dobrosrdečným recidivistom alebo s cynickým podnikateľom, ktorý je však rovnako prepojený s mafiou, svietia citylighty avizujúce film Miki. Nie je to vôbec vtipná autorská metafikcia, žmurknutie na diváka so sebavedomím nie už začínajúceho režiséra, ale skoro auteura. Je to skôr cynické potvrdenie ideológie oboch filmov. Žijeme v mafiánskej krajine? Žijeme v nej nebodaj už (alebo ?!) od 90. rokov? Nuž čo? Musíme sa naučiť mafiánov chápať, komunikovať s nimi, dokonca im nebodaj platiť za ich životné svedectvá. A tento obraz mafiánskej krajiny nie meniť, ani prostredníctvom filmu, ale donekonečna recyklovať podľa hollywoodsko-ázijských vzorov. Mimofilmové výpovede tvorcov možno budú tvrdiť iné, ale zatiaľ…

Ešteže na stále príťažlivých hercov sa dá pozerať a film je celkom dobre nasvietený, postrihaný, ozvučený. Veď toto bola aj esencia Šťastného nového

Lóve 2
Slovensko, 2024
RÉŽIA A SCENÁR Jakub Kroner ● KAMERA Mário Ondriš ● HUDBA Lukáš Kobela ● STRIH Michal Kondrla ● ZVUK Lukáš Kaszpryk ● HRAJÚ Michal Nemtuda, Kristína Svarinská, Jakub Gogál, Dušan Cinkota, Tina, Separ, Zuzana Porubjaková, Samuel Spišák, Daniel Fischer, Gregor Hološka, Jana Kolesárová, Alexander Bárta, Bella Boonsang, Beam Saranyoo Prachakit
MINUTÁŽ 101 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 24. 10. 2024

Hodnotenie: 20%

Záber z filmu Lóve 2 / Zdroj: Continental Film

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Dahomey / Zdroj: Film Europe

recenzia Dahomey

Na zvlnenej hladine Seiny, ktorú brázdia lode plné turistov túžiacich obdivovať krásy francúzskej metropoly s pohárikom sektu s ruke, sa vynárajú titulky: „Dvadsaťšesť dahomejských kráľovských pokladov sa chystá opustiť Paríž. Vrátia sa na rodné územia, z ktorých sa stal Benin. S tisíckami ďalších boli tieto umelecké diela vyrabované počas invázie francúzskych vojsk v roku 1892. Stotridsať rokov strávených v zajatí sa pre ne blíži ku koncu.“ Film, zaznamenávajúci putovanie artefaktov z parížskeho Musée du quai Branly do Námorného paláca v Cotonou, mohol ponúknuť zaujímavý pohľad na podobu repatriácie kultových predmetov, ktoré si koncom 19. storočia víťazné vojská odvliekli z afrického kontinentu ako vojnovú korisť do Francúzska. Mohol, ale filmárke narodenej v Paríži, ktorej korene sú senegalské, to nestačilo. Chcela viac. Neuspokojila sa s atraktivitou magnetizujúceho východiska a výsledkom jej filmárskej hravosti a invencie je nevšedný experiment na pomedzí podmanivej vizuálnej eseje a magického sna vystupujúceho z hlbín nepoznanej minulosti. Vo svete filmu nie je Mati Diop neskúsená začiatočníčka. Začínala síce ako herečka, no rýchlo prešla na opačnú stranu kamery – zvábili ju posty režisérky a scenáristky. Od začiatku jej bolo jasné, na aké tematické okruhy chce vo svojich filmoch zaostriť. „Musím znovuobjaviť svoju africkú časť, ktorú kolonizovala moja biela kultúra.“ Objavovať ju začala v rodnej krajine svojho otca hudobníka Wasisa Diopa – v Senegale. Do...

Novým predsedom rady AVF je Štefan Dlugolinský

Počas rokovania 12. 12. si rada Audiovizuálneho fondu zvolila nového predsedu. Stal sa ním Štefan Dlugolinský. V zmysle rokovacieho poriadku rady sa ktorýkoľvek z jej členov môže prihlásiť za predsedu. Štefan Nižňanský navrhol Štefana Dlugolinského a ten informoval, že ho interne oslovili ďalší členovia rady. Nikto iný z rady neprejavil záujem kandidovať. Výsledkom hlasovania tajným hlasovaním bolo zvolenie Dlugolinského za predsedu. Osem členov rady hlasovalo za, proti hlasoval jeden člen a dvaja členovia sa zdržali. Štefana Dlugolinského vymenovala za člena rady AVF ministerka kultúry SR Martina Šimkovičová s účinnosťou od 12. augusta 2024 za oblasť nezávislých producentov v audiovízii. Jeho funkčné obdobie je šesť rokov, trvá do 12. 8. 2030. Dlugolinský študoval na Stavebnej fakulte SVŠT v Bratislave a na Divadelnej fakulte VŠMU. V oblasti televíznej tvorby je autorom desiatok scenárov a podieľal sa na výrobe stoviek televíznych relácií, predovšetkým v Hlavnej redakcii zábavných programov, ako režisér sa podpísal pod zábavné a hudobné programy. Širšej verejnosti je známy najmä zo svojho pôsobenia vo funkcii námestníka ústredného riaditeľa STV Igora Kubiša. Ten televíziu riadil v rokoch 1996 – 1998, počas vlády Vladimíra Mečiara, ktorý ju zneužíval na politickú propagandu. Je predsedom Slovenskej asociácie novinárov, ktorej podpredsedom je Roman Michelko, poslanec SNS. Dlugolinského vymenovanie do rady AVF kritizovali v auguste v spoločnom...
Zobraziť všetky články