Mačacia odysea. Foto: Film Europe

recenzia Mačacia odysea

Keby sme boli v rozprávke, hrdinka je kocúrom v čižmách

Eva Andrejčáková

Písmo: A- | A+

Mačacia odysea je krásna aj bez slov. Hovorí o apokalyptickom príbehu plnom zásadných podobenstiev o súčasnej dobe.

Má tmavú krátku srsť, ohnivý pohľad, je prítulná, hneď by chytila za srdce citlivú ľudskú bytosť. Ľudí však v tomto príbehu nestretáva, ich existencia na Zemi sa už nezaznamenáva. Zrejme nie je náhoda, že práve ona sa túla medzi pozostatkami ich prítomnosti, stelesňujúc voľakedajší hrejivý pocit domova na modrej planéte. Mačka má predsa sedem životov. Mačacia odysea, animovaný kandidát na nastávajúceho Oscara, prichádza do slovenských kín 2. januára 2025.

Hladina stúpa

Potuluje sa po prazvláštnych, záhadných miestach. Niektoré nesú stopy bájnej civilizácie, vyvolávajú pocit slobody, ale nie bezpečia. Opustené obydlia rozličných tvarov a stavebných slohov zarástli hustou zeleňou. Kedysi v nich niekto zjavne prebýval, teraz sú prázdne, medzi múrmi je ticho a v zabudnutých predmetoch dennej potreby sa skrývajú duchovia minulosti.

Mačka beží popri rieke lemovanej lúkou a lesom, pod stráňami plnými kvitnúcich lúčnych kvetov. Bol by to dokonalý obrázok harmónie prírody, keby v nej zároveň nerástlo aj zvláštne napätie. Do zdanlivo idylickej atmosféry zrazu bezhlavo vbehne obrovské stádo jeleňov. Čo sa to deje?

Voda v rieke začína stúpať, vylieva sa. Rozpínavý živel čím ďalej, tým mohutnejšie zaplavuje lúku, stromy, údolie aj opustené obydlia. A postupne berie so sebou všetko, čo mu príde do cesty. Utekať pred ním alebo vyskočiť na najvyšší konár stromu, kde tak či tak o chvíľu kontakt so vzduchom zanikne?

Zo zaplavených kráterov sa už iba kde-tu z vody vynorí skala, strecha altánku či pagody, kamenný fragment gigantickej ľudskej sochy, posvätná mačacia podobizeň obrastená stáročným machom.

V diaľke počuť zvuky zvierat, ktoré ešte utekajú pred prívalom. Na nebi hrozivo škriekajú vtáky. A voda stále stúpa. Mačka pred ňou uteká, pevniny ubúda a ona je postupne odrezaná od akýchkoľvek možností zotrvať na jednom mieste.

V krajine zaliatej nekonečným morom nezostáva nič iné, iba sa učiť plávať.

A v ústrety ničotne vyzerajúcej budúcnosti sa odrazu náhodne, ako biblický záchranca, priplaví bárka. Noemov príbeh sa začína napĺňať.

Postarcha odlišností

Takto vyzerá potopa sveta podľa režiséra Gintsa Zilbalodisa.





Mačacia odysea / Straume / Flow

Animovaný

LV/FR/BE 2024

RÉŽIA Gints Zilbalodis ● SCENÁR Matīss Kaža, Gints Zilbalodis ● STRIH Gints Zilbalodis ● KAMERA Gints Zilbalodis ● HUDBA Rihards Zaļupe, Gints Zilbalodis

MINUTÁŽ 85 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 2. 1. 2025

Hodnotenie: 90%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

72. MFKF Oberhausen AI Záber z filmu Mishaps in Spacetime (r. Caio Amado Soares, 2025). Foto: MFF Oberhausen

ohlasy 72. MFKF Oberhausen

Celkový profil 72. ročníka Medzinárodného festivalu krátkych filmov v Oberhausene, ktorý sa uskutočnil v dňoch od 28. apríla do 3. mája, určovali predovšetkým témy produkcie a používania obrazov generatívnej umelej inteligencie v súčasnej audiovizuálnej tvorbe a zároveň snaha o prehlbovanie jej festivalovej kurátorskej či inej filmovokritickej reflexie. Umelá inteligencia už síce nie je vo filme novou témou, avšak naše prístupy k nej, ako aj očakávania ňou nabudené, ostávajú príznačne exploatačné, teda krátkozraké. Ako sa na festivale vyjadril teoretik médií Jan Distelmeyer z Postupimskej univerzity, pri AI sa stále zameriavame na jej budúcnosť, na to, čím sa stane, ako nás zachráni alebo zničí. Nemáme čas riešiť jej súčasnosť, nejdeme mimo vybrané rozhranie a pri výsledkoch našich zadaní hlavne radi tušíme, aké dokonalé ešte len budú. Záber z filmu Anatomy of Non-Fact. Chapter1 – AI Hyperrealism (r. Martyna Marciniak, 2024). Foto: MFKF Oberhausen Strata kontaktu s realitou vyvoláva najviac obáv a podobne ako pri predošlých mediálnych transformáciách (od nástupu fotografie) nanovo vracia do hry úvahy o pravosti či pravdivosti obrazov: od médií 20. storočia, ktoré boli založené na vizuálnej evidencii (toto bolo; fotografia ako emanácia referenta) sme vykročili k AI, kde sa už referencia stáva prvotnou mnohosťou, je predmetom výpočtov, spriemerovania, vecou štatistiky a pravdepodobnosti. Ide opäť o nástroj, ktorý radikálne inak konštruuje a manipuluje skutočnosť....
recenzia Pillion Alexander Skarsgård vo filme Pillion. Foto: ASFK

recenzia Pillion

Pillion je spolujazdec. Ten, na ktorého pocitoch nezáleží, ten druhý, submisívny. Pillion je Colin. Colin bojuje za všetky vedľajšie postavy, ktoré odovzdane čakajú, dúfajú, ktoré cítia, a ktoré majú vlastné potreby, aj keď ich často potláčajú. Príbeh filmu Pillion sa divákovi prihovára srdcom, ľudsky, svojou úprimnosťou vyrazí dych a na konci zanechá silný katarzný zážitok. Film v slovenskej premiére uviedol Medzinárodný filmový festival Febiofest 2026 Bratislava v marci, od 14. mája prišiel aj do bežnej distribúcie. Talentovaný a introvertný Colin žije v malej dedine pri Londýne so svojimi rodičmi. Jeho mama má rakovinu a otec pomaly prichádza o úsmev. Mama sa snaží, aby si jej syn niekoho našiel; no snaží sa omnoho viac, ako sám Colin, a dohodne mu rande s cudzím mužom. Colin sa však po svojom speváckom vystúpení zadíva do záhadného krásavca v koženej bunde. Neznámy si dokonca všimne jeho! Na servítku napíše, kde a kedy ho Colin môže stretnúť a nechá mu ju na stole.  Colin sa cíti poctený, že motorkár túži po jeho spoločnosti. O tom, či sa dostaví na určené miesto, vôbec nepochybuje. Stretnutie spustí rad situácií, ktoré mu pomôžu zistiť, kým skutočne je, a čo naozaj potrebuje. Snímka Pillion sa rúti kamsi do temného neznáma, no so silným posolstvom aplikovateľným pre každú toxickú lásku. Submisívny a dominantný Vzťahovú psychologickú drámu...
Zobraziť všetky články