Mačacia odysea. Foto: Film Europe

recenzia Mačacia odysea

Keby sme boli v rozprávke, hrdinka je kocúrom v čižmách

Eva Andrejčáková

Písmo: A- | A+

Mačacia odysea je krásna aj bez slov. Hovorí o apokalyptickom príbehu plnom zásadných podobenstiev o súčasnej dobe.

Má tmavú krátku srsť, ohnivý pohľad, je prítulná, hneď by chytila za srdce citlivú ľudskú bytosť. Ľudí však v tomto príbehu nestretáva, ich existencia na Zemi sa už nezaznamenáva. Zrejme nie je náhoda, že práve ona sa túla medzi pozostatkami ich prítomnosti, stelesňujúc voľakedajší hrejivý pocit domova na modrej planéte. Mačka má predsa sedem životov. Mačacia odysea, animovaný kandidát na nastávajúceho Oscara, prichádza do slovenských kín 2. januára 2025.

Hladina stúpa

Potuluje sa po prazvláštnych, záhadných miestach. Niektoré nesú stopy bájnej civilizácie, vyvolávajú pocit slobody, ale nie bezpečia. Opustené obydlia rozličných tvarov a stavebných slohov zarástli hustou zeleňou. Kedysi v nich niekto zjavne prebýval, teraz sú prázdne, medzi múrmi je ticho a v zabudnutých predmetoch dennej potreby sa skrývajú duchovia minulosti.

Mačka beží popri rieke lemovanej lúkou a lesom, pod stráňami plnými kvitnúcich lúčnych kvetov. Bol by to dokonalý obrázok harmónie prírody, keby v nej zároveň nerástlo aj zvláštne napätie. Do zdanlivo idylickej atmosféry zrazu bezhlavo vbehne obrovské stádo jeleňov. Čo sa to deje?

Voda v rieke začína stúpať, vylieva sa. Rozpínavý živel čím ďalej, tým mohutnejšie zaplavuje lúku, stromy, údolie aj opustené obydlia. A postupne berie so sebou všetko, čo mu príde do cesty. Utekať pred ním alebo vyskočiť na najvyšší konár stromu, kde tak či tak o chvíľu kontakt so vzduchom zanikne?

Zo zaplavených kráterov sa už iba kde-tu z vody vynorí skala, strecha altánku či pagody, kamenný fragment gigantickej ľudskej sochy, posvätná mačacia podobizeň obrastená stáročným machom.

V diaľke počuť zvuky zvierat, ktoré ešte utekajú pred prívalom. Na nebi hrozivo škriekajú vtáky. A voda stále stúpa. Mačka pred ňou uteká, pevniny ubúda a ona je postupne odrezaná od akýchkoľvek možností zotrvať na jednom mieste.

V krajine zaliatej nekonečným morom nezostáva nič iné, iba sa učiť plávať.

A v ústrety ničotne vyzerajúcej budúcnosti sa odrazu náhodne, ako biblický záchranca, priplaví bárka. Noemov príbeh sa začína napĺňať.

Postarcha odlišností

Takto vyzerá potopa sveta podľa režiséra Gintsa Zilbalodisa.





Mačacia odysea / Straume / Flow

Animovaný

LV/FR/BE 2024

RÉŽIA Gints Zilbalodis ● SCENÁR Matīss Kaža, Gints Zilbalodis ● STRIH Gints Zilbalodis ● KAMERA Gints Zilbalodis ● HUDBA Rihards Zaļupe, Gints Zilbalodis

MINUTÁŽ 85 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 2. 1. 2025

Hodnotenie: 90%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

recenzia Milovník nie bojovník Finále Plzeň 2026 František Beleš vo filme Milovník, nie bojovník. Foto: ASFK

Zlatý ledňáček z Finále Plzeň pre film Milovník, nie bojovník

Hlavnú cenu 39. ročníka filmového festivalu Finále Plzeň získal v kategórii celovečerných hraných alebo animovaných filmov debut slovenskej režisérky Martiny Buchelovej Milovník, nie bojovník. Vznikol v slovensko-českej koprodukcii. „Zaujalo nás, s akou pozoruhodnou súdržnosťou tu všetko funguje ako celok. Film je svieži, odvážny a sebavedomý, zároveň však dostatočne uvoľnený na to, aby dokázal držať krok s nepredvídateľnými rytmami mladšej generácie. V jeho centre stoja postavy, ktoré sú chaotické, vtipné, zraniteľné a nádherne osobitné – nikdy nie sú zredukované na typy alebo generačné klišé,“ zdôvodnila porota.  „Film čerpá zo známej českej a slovenskej tradície irónie a absurdného humoru. Bláznivú romancu premenil na niečo úplne nové – intímne, vizuálne nápadité a hlboko vnímavé voči témam osamelosti, neistoty a rozpačitosti ľudského zbližovania. Pripomenul nám čaro kinematografie. A určitým spôsobom nás opäť prinútil uveriť v lásku aj v myšlienku, že nakoniec je vždy lepšie byť milencami než bojovníkmi,“ dodala. V kategórii dokumentárnych filmov zvíťazil takisto debut českej režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato. Film nakrútila v koprodukcii so Slovenskom. Dokumentu slovenského filmára Martina Kollara Letopis udelili Zvláštne uznanie poroty. Cenu získal za „trpezlivé pozorovanie, premyslené kompozície a jemný zmysel pre humor, vďaka ktorým film nachádza zmysel v tragickej absurdite každodenného života. Precízna práca s kamerou...
František Velecký vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto: SFÚ/Zuzana Mináčová

nový pohľad Nylonový mesiac

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčok a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku. Pokračujeme filmom Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Ešte pred jeho najznámejším filmom Drak sa vracia (1967) podľa predlohy Dobroslava Chrobáka sa režisér Eduard Grečner usiloval o zobrazenie takzvaného „introvertného realizmu“. Spočíval vo zvnútornení subjektívneho sveta hlavných postáv a v eliminovaní faktov a všednosti. Formálnu techniku v tomto filme nepochybne dopracoval do dokonalosti. Zároveň posunul do extrému intelektualizáciu, ktorú bolo cítiť v ovzduší 60. rokov. Je to aj niečo, k čomu jeho štýl dovtedy prirodzene spel a pokúšal sa to vykresliť v predošlých dielach. Tu za zmienku stoja jeho prvé dva filmy. Debut Každý týždeň sedem dní (1964), adaptácia knihy Ivana Stadtruckera a Nylonový mesiac (1965), adaptácia knihy Jaroslavy Blažkovej. Oba filmy majú spoločných zopár aspektov. Sú to sondy do intelektuálnych životov mladých moderných ľudí zmietajúcich sa v existenčných ťažkostiach, v kontexte bytia v danej dobe. V prípade jeho prvotiny Každý týždeň sedem dní sa Grečner usiloval o zobrazenie existenčného strachu z možnej atómovej hrozby. Dopomohol si tak experimentálnym a fragmentárnym rozprávaním, ktoré nebolo až tak po chuti vtedajšiemu obecenstvu. To, prirodzene, viedlo k divácky vďačnejšej téme jeho druhého celovečerného filmu Nylonový mesiac. Namiesto atómovej hrozby beatlemánia Grečnerov druhý počin sa zaoberá prieskumom prostredia mladých...
Život alebo film Cinematik 2026 SFÚ Z nakrúcania filmu Ja milujem, ty miluješ (1980). Režisér Dušan Hanák, herec Roman Klosowski a herečka Iva Janžurová (chrbtom). Foto: archív SFÚ/Vladimír Vavrek

Aj nenápadné fragmenty môžu niesť veľkú pravdu

Fragmenty zo života Dušana Hanáka je podtitul nového slovenského dokumentu Život alebo film. O režisérovi, scenáristovi a fotografovi Dušanovi Hanákovi ho nakrútili Marek Šulík a Juraj Johanides. Po premiére na MFF Cinematik je od 1. októbra v slovenských kinách. „Vnímam tento film ako prejav spoločného autorského cítenia. Obaja režiséri vložili do neho veľa tvorivej energie. Život a film sú v mojom príbehu spojité nádoby. Usilujem sa, aby autentické motívy splývali s príbehom a fikciou, sú súčasťou mojej vnútornej témy. V jednej chvíli myslím na detail i na celok, mali by sa dopĺňať,“ povedal režisér Dušan Hanák. „Ďakujem všetkým zúčastneným, veľmi si vážim ich postrehy, ktorými prispeli ku konečnému tvaru dokumentu,“ dodal tvorca snímok ako 322 (1969), Obrazy starého sveta (1972), Ružové sny (1976), Ja milujem, ty miluješ (1980) či Papierové hlavy (1995). Dokument Život alebo film sa nevracia iba k týmto a ďalším režisérovým dielam. Sprevádza nás tiež Hanákovou cestou k filmu a takisto približuje spôsob, akým tvoril. V snímke napríklad tvrdí, že kam sa pozrel, tam videl film. Alebo že niektoré repliky jednoducho pri písacom stole nevymyslíte. Okrem Hanáka tu vystupujú protagonisti jeho diel a jeho spolupracovníci či filmoví teoretici. „Na Dušanovi Hanákovi ma dojíma jeho schopnosť pozerať sa na svet s presnosťou filmára, ale zároveň s láskavosťou...
Zobraziť všetky články