Mačacia odysea. Foto: Film Europe

recenzia Mačacia odysea

Keby sme boli v rozprávke, hrdinka je kocúrom v čižmách

Eva Andrejčáková

Písmo: A- | A+

Mačacia odysea je krásna aj bez slov. Hovorí o apokalyptickom príbehu plnom zásadných podobenstiev o súčasnej dobe.

Má tmavú krátku srsť, ohnivý pohľad, je prítulná, hneď by chytila za srdce citlivú ľudskú bytosť. Ľudí však v tomto príbehu nestretáva, ich existencia na Zemi sa už nezaznamenáva. Zrejme nie je náhoda, že práve ona sa túla medzi pozostatkami ich prítomnosti, stelesňujúc voľakedajší hrejivý pocit domova na modrej planéte. Mačka má predsa sedem životov. Mačacia odysea, animovaný kandidát na nastávajúceho Oscara, prichádza do slovenských kín 2. januára 2025.

Hladina stúpa

Potuluje sa po prazvláštnych, záhadných miestach. Niektoré nesú stopy bájnej civilizácie, vyvolávajú pocit slobody, ale nie bezpečia. Opustené obydlia rozličných tvarov a stavebných slohov zarástli hustou zeleňou. Kedysi v nich niekto zjavne prebýval, teraz sú prázdne, medzi múrmi je ticho a v zabudnutých predmetoch dennej potreby sa skrývajú duchovia minulosti.

Mačka beží popri rieke lemovanej lúkou a lesom, pod stráňami plnými kvitnúcich lúčnych kvetov. Bol by to dokonalý obrázok harmónie prírody, keby v nej zároveň nerástlo aj zvláštne napätie. Do zdanlivo idylickej atmosféry zrazu bezhlavo vbehne obrovské stádo jeleňov. Čo sa to deje?

Voda v rieke začína stúpať, vylieva sa. Rozpínavý živel čím ďalej, tým mohutnejšie zaplavuje lúku, stromy, údolie aj opustené obydlia. A postupne berie so sebou všetko, čo mu príde do cesty. Utekať pred ním alebo vyskočiť na najvyšší konár stromu, kde tak či tak o chvíľu kontakt so vzduchom zanikne?

Zo zaplavených kráterov sa už iba kde-tu z vody vynorí skala, strecha altánku či pagody, kamenný fragment gigantickej ľudskej sochy, posvätná mačacia podobizeň obrastená stáročným machom.

V diaľke počuť zvuky zvierat, ktoré ešte utekajú pred prívalom. Na nebi hrozivo škriekajú vtáky. A voda stále stúpa. Mačka pred ňou uteká, pevniny ubúda a ona je postupne odrezaná od akýchkoľvek možností zotrvať na jednom mieste.

V krajine zaliatej nekonečným morom nezostáva nič iné, iba sa učiť plávať.

A v ústrety ničotne vyzerajúcej budúcnosti sa odrazu náhodne, ako biblický záchranca, priplaví bárka. Noemov príbeh sa začína napĺňať.

Postarcha odlišností

Takto vyzerá potopa sveta podľa režiséra Gintsa Zilbalodisa.





Mačacia odysea / Straume / Flow

Animovaný

LV/FR/BE 2024

RÉŽIA Gints Zilbalodis ● SCENÁR Matīss Kaža, Gints Zilbalodis ● STRIH Gints Zilbalodis ● KAMERA Gints Zilbalodis ● HUDBA Rihards Zaļupe, Gints Zilbalodis

MINUTÁŽ 85 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 2. 1. 2025

Hodnotenie: 90%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

recenzia Digger Tom Cruise a Riz Ahmed vo filme Digger. Foto: Itafilm/Warner Bros. Pictures

recenzia Digger

Alejandro González Iñárritu sa vo svojom najnovšom filme Digger pokúša rozpovedať hneď niekoľko príbehov cez optiku znepokojivo aktuálnych otázok. Primárnym ohniskom je príbeh ropného magnáta, ktorého bezohľadná chamtivosť a absolútna absencia morálnych hraníc privádzajú svet k totálnej environmentálnej skaze. Hlavný hrdina Digger predstavuje dokonalé stelesnenie karikatúry človeka zaslepeného mocou – ide o antagonistu v tej najextrémnejšej a najgrotesknejšej forme. Jeho charakter zrkadlí celý prehnitý svet, ktorý ho obklopuje a živí. Je to bizarný egoista a cynik. Bezočivo sa pridŕža toho jediného, čo miluje. Ilúzie, že práve on patrí medzi nedotknuteľnú hŕstku vyvolených, ktorá má právo rozhodovať o hodnote života a existencii samotnej planéty. Avšak v momente, keď sa divák usadí s očakávaním klasickej lineárnej drámy, nastáva doslovný a prekvapujúci zlom, v ktorom nekompromisným pádom štvrtej steny Iñárritu strháva odstup a stavia nás zoči-voči našej spoluvine. Svojou podstatou ide o dielo vyhýbajúce sa šablónam bežného mainstreamu. Zároveň však disponuje dravosťou a energiou, ktorými je schopný osloviť aj širšie publikum. Zaujímavá je najmä spleť dejových liniek. Ich funkčnosť spočíva v tom, že si každá z nich drží svoje tajomstvo až do úplného záveru. Tvorcovia nám tak informácie dávkujú s rafinovanou presnosťou podľa toho, koľko daný okamih vyžaduje. Vďaka tomu pointa zasiahne diváka v správny...
Keby sa holuby premenili na zlato Záber z filmu Keby sa holuby premenili na zlato. Foto: guča films

Nemožno túžiť po niekoho triezvosti viac, než on sám

Česko-slovenský dokumentárny film režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato je českým kandidátom na Oscara. Premiéru mal na festivale v Berlíne. Odniesol si odtiaľ dve ocenenia, vrátane ceny pre najlepší dokumentárny film. Odvtedy získal aj viacero ďalších cien a od 8. októbra je aj v slovenských kinách. Protagonistom filmu Pepy Lubojacki je jej brat David. Žije v podstate na ulici a bojuje so závislosťou od alkoholu. Závislosťou trpia aj ďalší príbuzní režisérky. „Ostrakizácia ľudí žijúcich so závislosťou a so skúsenosťou života na ulici často prehliada faktory, ktoré prispievajú k vzniku a rozvoju závislosti, ako medzigeneračná trauma, trauma v detstve či dospelosti, chudoba alebo sociálne vylúčenie,“ hovorí Pepa Lubojacki. „Filmom som chcela poukázať na zaužívané presvedčenie, že ide o zlyhanie vôle, a naopak ponúknuť citlivú perspektívu prostredníctvom trauma-informovaného prístupu. Takú, ktorá sa na môjho staršieho brata a bratrancov žijúcich na ulici a so závislosťou pozerá cez spomienky, spoločné detstvo a lásku a ukazuje ich ako komplexné bytosti s minulosťou, snami a obavami,“ pokračuje filmárka. „Tento prístup nevníma závislosť ako osobné zlyhanie, ale ako možnú reakciu na bolesť, odcudzenie a nenaplnené citové potreby. Je však pre mňa dôležité ukázať aj to, aké je byť dieťaťom alebo súrodencom človeka so závislosťou. A že je potrebné premýšľať...
Zobraziť všetky články