Neplatené voľno skúma zacyklenosť, z ktorej sa (sami) nevymaníme

Vo svojom druhom dlhometrážnom filme Neplatené voľno prichádza Paula Ďurinová opäť s introspektívnou témou. Kým v Lapilli sprostredkovávala kombináciou obrazov a zvukov svoj proces trúchlenia nad odchodom starých rodičov, v Neplatenom voľne vychádza z vlastnej skúsenosti s úzkosťou, depresiou a vyhorením.

Z osobného sa stáva silne politické. Ďurinová totiž k svojej skúsenosti funkčne pridáva svedectvá ďalších ľudí, myšlienky z textov a pozorovania. Syntetizuje ich v kontexte spoločensko-politického diania – obrazov prebiehajúcej genocídy a policajného násilia na protestoch proti nej. Ako vôbec môžeme nebyť hlboko zasiahnutí, paralyzovaní smútkom, strachom a beznádejou tvárou v tvár každodenne prítomnému systémovému násiliu, nespravodlivosti, nárastu pravicového extrémizmu, cien bývania a potravín?

„Opona sa zatiahla nad budúcnosťou vo všeobecnejšom, historickom a politickom zmysle, a to nielen pokiaľ ide o spoločnosti západného sveta.Tu fenomenologická tradícia (konceptualizácie depresie – pozn B. N.) dosahuje svoje limity pre moje súčasné účely,“ píše v úvode svojej knihy Going Nowhere, Slow. The Aesthetics and Politics of Depression Mikkel Krause Frantzen, „(h)oci ponúka nuansované a empirické chápanie depresie ako časovej psychopatológie, zostáva nedostatočná ako prostriedok na riešenie depresie ako politického problému.“

„Necítila som fyzickú bolesť, pretože som bola príliš zaneprázdnená prežívaním iných druhov bolesti.“

Ďurinová vychádza z tézy postulovanej mnohými (súčasnými) teoretikmi a teoretičkami, že depresia, úzkosť a vyhorenie nie sú individuálnymi krízami, ale (predvídateľnými) následkami neudržateľného systému, ktorý kladie dôraz na výkon, produktivitu a potláčanie symptómov diskomfortu/choroby v prospech výkonu (zisku). V Neplatenom voľne kombinuje