Záber z filmu Nočný pokoj. Foto: CinemArt SK

Recenzia Nočný pokoj

Nočný pokoj pomáha lúštiť mužov, ktorí sa boja

Eva Andrejčáková

Písmo: A- | A+

Triler Michala Hogenauera pôsobí ako dobre premyslený, ale napokon skôr priemyselný konštrukt.

Je to vcelku sympatický mladý muž, mileniál. Pôsobí, akoby naštartoval kariéru nejakou tichou automatikou. Kedysi čosi študoval, kdesi sa uchytil, akosi postupoval, kamsi sa dostal, čímsi sa stal, čo-to si zabezpečil. Vo svojom priestore sa však správa akosi bezpohlavne. Pohybuje sa úsporne, koná nenápadne, rozpráva úsečne. Má priateľku, ale nemajú skutočný vzťah. Od otca sa nenaučil preberať zodpovednosť. Živí ho práca, ktorou nežije. Vlastne nemá ani meno. Taký je hrdina filmu Nočný pokoj.

Všetko je inak

Jeho život vyzerá moderne, a hoci zdieľa domácnosť s partnerkou, v skutočnosti je stále sám so sebou, nudný a sterilný. V útrobách mu tikajú hodiny, ktoré ovláda emočnou pasivitou. V istej chvíli ich však nemôže ignorovať, čosi mu hystericky signalizujú. Zrazu je napätý, cíti ohrozenie, eviduje nepríjemné emócie.

Pri letiskovej kontrole sa jeho plaché oči práve stretli s prenikavým pohľadom hnedookého muža, ktorý pri letiskovej kontrole strhol na seba pozornosť. Správa sa konfliktne. Je to Arab či nie? Je to dôležité? Prečo sa osopuje na colníkov?

Pocit vykoľajenia potvrdí aj ich stretnutie na toalete. Podozrievajú sa. Žeby videl niečo, čo nemal vidieť? Už aby bol doma. Vylomený zámok na bráne, rozbitá fľaša kyseliny, nezamknuté dvere bytu. Zrazu je všetko inak. Pero na stole bolo predsa otočené naopak. Alebo nie? Začína sa báť. Na každom kroku ho pohnútka skoncovať so strachom. Čím viac však pátra po indíciách, tým je strach väčší. A je stále viac strachom zo seba samého.

Ako zdieľať odvahu

Hogenauerov film je príbehom muža, ktorý sa zamotal do pohnútok vlastného konania. Pramenia zo strachu, ktorý sa nezrodil náhodou – svetová klíma, ktorá ho obklopuje, mu naň dáva legitímne dôvody. 

Nevie, ako má neodbytnému pocitu čeliť, keď sa naňho denne valia negatívne správy, pričom sám, zdá sa, nemá vypestovanú dostatočnú osobnostnú výbavu pre nachádzanie radosti zo života  v každodenných maličkostiach. 

S partnerkou žijú vedľa seba, každý pre svoju prácu, nie však jeden pre druhého. Je otázkou času, kedy sa vnútorná zmena vo vzťahu ukáže na jeho kondícii. 

Záber z filmu Nočný pokoj. Foto: CinemArt SK
Judit Pecháček vo filme Nočný pokoj. Foto: CinemArt SK

Svojím spôsobom sa cez dvojicu dostávame k archetypálnej podobe partnerskej rivality – keď sa má preukázať vzájomná empatia, prejaviť zodpovednosť a zároveň udržať sloboda v rozhodovaní, môže to byť pre vzťah živený strachom akéhokoľvek druhu likvidačné. V danom prípade je žena tá, ktorá sa nebojí, ibaže nenachádza spôsob, ako svoju odvahu s mužom zdieľať. Divák dostane priestor domýšľať si, či sa jej to vypomstí. 

Honba na seba

Hlavný hrdina sa medzitým vo dne aj v noci prezentuje mrazivým pokojom. Keďže nedokáže pestovať hodnoty, ktoré mu život ponúkol, paranoja ho pomaly, ale iste o ne pripravuje a on v úzkosti poľuje sám na seba. Čo je horšie, uchyľuje sa k pochybným činom, veď plodný strach mu usilovne našepkáva, že nemôže byť jeho obeťou iba on sám.

V žánri sociálneho trileru sa režisér pohybuje so zjavnou istotou. Kamera, strih aj zvuk sústredene pracujú s momentmi uvoľnenia, prekvapenia a desu. Detektívna dejová linka sa vinie časom ruka v ruke s reakciami hlavného hrdinu na vlastné impulzy podmienené pocitom strachu. 

Scény sa striedajú v civilizovaných priestoroch historických obytných budov veľkomesta, v mestských a prírodných exteriéroch, ale aj v nevšedných neobývaných lokáciách industriálneho rázu či v zdanlivom bezpečí dusivých interiérov auta. 

Diváka podchvíľou prekvapí situácia, ktorá pôsobí úplne obyčajne, no v skutočnosti posúva nepríjemné napätie do mierne obludných rozmerov. Sem-tam prenikne na povrch humorná pointa. 

Hra bez skľúčenosti

Stav prázdnoty, aký v duši človeka vyvolávajú momenty, keď sa bojí, podčiarkuje minimalistický štýl vedenia postáv. Prenáša sa zároveň do atmosférických obrazov, do perfekcionistického konania hlavnej postavy, do strohých replík. 

V prípade dialógov však tento účel prevyšuje zámer, pretože strácajú na prirodzenosti, a hoci ide o civilné herectvo v najlepšom slova zmysle, akoby boli zakaždým iba vytrhnuté z kontextu, pričom žiaden kontext ani nevytvárajú, ani sa v ňom nenachádzajú. Herci v skutočnosti veľmi nemajú čo hrať. 

Keď bujné emócie prekrývame chladnou ostražitosťou, musíme sa hlboko ponoriť do skľúčenia. Inak dielo môže pôsobiť síce ako dobre premyslený, ale viac priemyselný konštrukt.

Nočný pokoj

ČR/SR, 2024

RÉŽIA Michal Hogenauer ● SCENÁR Marek Šindelka, Václav Kadrnka ● STRIH Michal Reich ● KAMERA Šimon Dvořáček ● HUDBA Jakub Kudláč ● ARCHITEKT Jana Bejblová ● KOSTÝMY Aneta Grňáková ● ÚČINKUJÚ Pavel Gajdoš, Judit Pecháček, Michal Isteník

MINUTÁŽ 78 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 5. 12. 2024

Hodnotenie: 65%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Fotografia z filmu Vlny

Vlny sú o krok bližšie k oscarovej nominácii. Kto im konkuruje?

Americká Akadémia filmových umení a vied, ktorej členovia o nomináciách rozhodujú, zverejnila v utorok 17. 12. takzvané shortlisty – užšie výbery filmov v desiatich kategóriách. Z týchto výberov vzídu pätice snímok, ktoré nakoniec 17. 1. získajú oscarovú nomináciu. Držiteľov cien vyhlási akadémia 2. 3. Slovenským zástupcom v boji o Oscara v kategórii medzinárodných filmov bola vojnová dráma režisérky Ivety Grófovej Ema a Smrtihlav. Medzi filmy na shortliste sa neprebojovala. Film Vlny sa inšpiroval skutočným príbehom skupiny novinárov z medzinárodnej redakcie Československého rozhlasu, ktorí sú odhodlaní prinášať nezávislé správy za každú cenu – aj po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. V českých a slovenských kinách už Vlny do nedele 15. 12. videlo spolu milión divákov – 825 882 v Česku a 174 238 na Slovensku. V Česku sú Vlny podľa návštevnosti aktuálne tretím najúspešnejším českým filmom od roku 1991 a deviatym najúspešnejším filmom vôbec. Na Slovensku sú podľa počtu divákov najúspešnejším českým filmom v ére samostatnosti. Producentkou filmu je Monika Kristl zo spoločnosti Dawson Films. Za Slovensko film produkovala Wanda Adamík Hrycová so spoločnosťou Wandal Production a Vlny vznikli aj v koprodukcii s RTVS. Zo slovenských tvorcov sa na filme podieľali tiež kameraman Martin Žiaran či kostýmová výtvarníčka Katarína Štrbová Bieliková a vo Vlnách účinkujú aj Táňa Pauhofová, Tomáš Maštalír, Jevgenij Ivanovič Libezňuk alebo Michaela Majerníková....
Václav Polák / Zdroj: SFÚ

Václav Polák

Václav Polák roky úspešne dokumentoval slovenskú kinematografiu. Do štúdií na bratislavskej Kolibe prišiel na konci šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia a začal pracovať pod vedením skúsenej fotografky Zuzany Mináčovej. Rovno ho poslali do terénu. V tých dňoch práve prebiehalo natáčanie dnes už kultovej drámy z vysokohorského prostredia Medená veža (1970). Podľa Polákovych slov to bola veľmi ťažká práca, ktorú však vyvážila prítomnosť významných osobností slovenskej kinematografie, ako napríklad režisér Hollý či kameraman Karol Krška. Nakrúcanie filmu prebiehalo v náročných podmienkach a dokonca sa celá jeho výroba predlžovala. „Hovorili mi, aké dôležité je vybrať si správne prostredie. Nachodil som sa, než som si vybral také, o akých mi režisér básnil. A nie je ľahké urobiť snímky napríklad tak, aby sa zdôraznila výška, respektíve hĺbka priestoru,“ spomínal v minulosti pre Film.sk. V kolibských ateliéroch existovalo v tomto čase aj špeciálne oddelenie, ktoré sa zameriavalo na fotodokumentáciu a propagačné materiály k filmom a aj viacerým filmovým podujatiam. Polák sa v sedemdesiatych rokoch dostal aj k fotografovaniu pri nakrúcaní ďalšieho kultového filmu – Ružové sny (1976) Dušana Hanáka, ktorý rozpráva príbeh poštára Jakuba a mladej rómskej dievčiny Jolanky. Je podpísaný aj pod fotografiami k snímke Jána Piroha Sagarmatha (1988). Pri spomienkach na toto nakrúcanie Václav Polák uvádza, že mal prvýkrát v živote možnosť voľne a blízko sa pohybovať v rómskych osadách. Obyvatelia si...
Zobraziť všetky články