Záber z filmu Nočný pokoj. Foto: CinemArt SK

Recenzia Nočný pokoj

Nočný pokoj pomáha lúštiť mužov, ktorí sa boja

Eva Andrejčáková

Písmo: A- | A+

Triler Michala Hogenauera pôsobí ako dobre premyslený, ale napokon skôr priemyselný konštrukt.

Je to vcelku sympatický mladý muž, mileniál. Pôsobí, akoby naštartoval kariéru nejakou tichou automatikou. Kedysi čosi študoval, kdesi sa uchytil, akosi postupoval, kamsi sa dostal, čímsi sa stal, čo-to si zabezpečil. Vo svojom priestore sa však správa akosi bezpohlavne. Pohybuje sa úsporne, koná nenápadne, rozpráva úsečne. Má priateľku, ale nemajú skutočný vzťah. Od otca sa nenaučil preberať zodpovednosť. Živí ho práca, ktorou nežije. Vlastne nemá ani meno. Taký je hrdina filmu Nočný pokoj.

Všetko je inak

Jeho život vyzerá moderne, a hoci zdieľa domácnosť s partnerkou, v skutočnosti je stále sám so sebou, nudný a sterilný. V útrobách mu tikajú hodiny, ktoré ovláda emočnou pasivitou. V istej chvíli ich však nemôže ignorovať, čosi mu hystericky signalizujú. Zrazu je napätý, cíti ohrozenie, eviduje nepríjemné emócie.

Pri letiskovej kontrole sa jeho plaché oči práve stretli s prenikavým pohľadom hnedookého muža, ktorý pri letiskovej kontrole strhol na seba pozornosť. Správa sa konfliktne. Je to Arab či nie? Je to dôležité? Prečo sa osopuje na colníkov?

Pocit vykoľajenia potvrdí aj ich stretnutie na toalete. Podozrievajú sa. Žeby videl niečo, čo nemal vidieť? Už aby bol doma. Vylomený zámok na bráne, rozbitá fľaša kyseliny, nezamknuté dvere bytu. Zrazu je všetko inak. Pero na stole bolo predsa otočené naopak. Alebo nie? Začína sa báť. Na každom kroku ho pohnútka skoncovať so strachom. Čím viac však pátra po indíciách, tým je strach väčší. A je stále viac strachom zo seba samého.

Ako zdieľať odvahu

Hogenauerov film je príbehom muža, ktorý sa zamotal do pohnútok vlastného konania. Pramenia zo strachu, ktorý sa nezrodil náhodou – svetová klíma, ktorá ho obklopuje, mu naň dáva legitímne dôvody. 

Nevie, ako má neodbytnému pocitu čeliť, keď sa naňho denne valia negatívne správy, pričom sám, zdá sa, nemá vypestovanú dostatočnú osobnostnú výbavu pre nachádzanie radosti zo života  v každodenných maličkostiach. 

S partnerkou žijú vedľa seba, každý pre svoju prácu, nie však jeden pre druhého. Je otázkou času, kedy sa vnútorná zmena vo vzťahu ukáže na jeho kondícii. 

Záber z filmu Nočný pokoj. Foto: CinemArt SK
Judit Pecháček vo filme Nočný pokoj. Foto: CinemArt SK

Svojím spôsobom sa cez dvojicu dostávame k archetypálnej podobe partnerskej rivality – keď sa má preukázať vzájomná empatia, prejaviť zodpovednosť a zároveň udržať sloboda v rozhodovaní, môže to byť pre vzťah živený strachom akéhokoľvek druhu likvidačné. V danom prípade je žena tá, ktorá sa nebojí, ibaže nenachádza spôsob, ako svoju odvahu s mužom zdieľať. Divák dostane priestor domýšľať si, či sa jej to vypomstí. 

Honba na seba

Hlavný hrdina sa medzitým vo dne aj v noci prezentuje mrazivým pokojom. Keďže nedokáže pestovať hodnoty, ktoré mu život ponúkol, paranoja ho pomaly, ale iste o ne pripravuje a on v úzkosti poľuje sám na seba. Čo je horšie, uchyľuje sa k pochybným činom, veď plodný strach mu usilovne našepkáva, že nemôže byť jeho obeťou iba on sám.

V žánri sociálneho trileru sa režisér pohybuje so zjavnou istotou. Kamera, strih aj zvuk sústredene pracujú s momentmi uvoľnenia, prekvapenia a desu. Detektívna dejová linka sa vinie časom ruka v ruke s reakciami hlavného hrdinu na vlastné impulzy podmienené pocitom strachu. 

Scény sa striedajú v civilizovaných priestoroch historických obytných budov veľkomesta, v mestských a prírodných exteriéroch, ale aj v nevšedných neobývaných lokáciách industriálneho rázu či v zdanlivom bezpečí dusivých interiérov auta. 

Diváka podchvíľou prekvapí situácia, ktorá pôsobí úplne obyčajne, no v skutočnosti posúva nepríjemné napätie do mierne obludných rozmerov. Sem-tam prenikne na povrch humorná pointa. 

Hra bez skľúčenosti

Stav prázdnoty, aký v duši človeka vyvolávajú momenty, keď sa bojí, podčiarkuje minimalistický štýl vedenia postáv. Prenáša sa zároveň do atmosférických obrazov, do perfekcionistického konania hlavnej postavy, do strohých replík. 

V prípade dialógov však tento účel prevyšuje zámer, pretože strácajú na prirodzenosti, a hoci ide o civilné herectvo v najlepšom slova zmysle, akoby boli zakaždým iba vytrhnuté z kontextu, pričom žiaden kontext ani nevytvárajú, ani sa v ňom nenachádzajú. Herci v skutočnosti veľmi nemajú čo hrať. 

Keď bujné emócie prekrývame chladnou ostražitosťou, musíme sa hlboko ponoriť do skľúčenia. Inak dielo môže pôsobiť síce ako dobre premyslený, ale viac priemyselný konštrukt.

Nočný pokoj

ČR/SR, 2024

RÉŽIA Michal Hogenauer ● SCENÁR Marek Šindelka, Václav Kadrnka ● STRIH Michal Reich ● KAMERA Šimon Dvořáček ● HUDBA Jakub Kudláč ● ARCHITEKT Jana Bejblová ● KOSTÝMY Aneta Grňáková ● ÚČINKUJÚ Pavel Gajdoš, Judit Pecháček, Michal Isteník

MINUTÁŽ 78 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 5. 12. 2024

Hodnotenie: 65%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Milan Ondrík na zábere z filmu MIKI ©Joseph Marčinský/PubRes

téma Hodnotenie slovenského hraného filmu 2024

390 tisíc divákov a diváčok pre film MIKI, 290 tisíc pre film Kavej, 260 tisíc pre film Jedeme na teambuilding – to sú distribučné výsledky, akými sa môže pochváliť len pár titulov predpandemických čias a aké nedosiahol divácky ani najúspešnejší film roka 2023 Invalid. Ten totiž do kín prilákal „len“ 200 tisíc divákov a diváčok. V roku 2024 sa však darilo aj minoritnej slovenskej koprodukcii Vlny, ktorá u nás dosiahla návštevnosť 173 tisíc a dostala sa aj do užších nominácií na Oscara, či Vojne policajtov, ktorá predala 140 tisíc lístkov. Výrazná divácka profilácia aj nadštandardná návštevnosť uvádzaných titulov potvrdzujú narastajúci mainstreamový trend predchádzajúcich rokov. Pre kondíciu kinematografie by to samo osebe bola dobrá správa, keby slovenským hraným filmom uplynulého roka nechýbala štylistická diverzita či rozmanitejšie divácke zacielenie a keby namiesto recyklácie už osvedčených námetov prinášala nové témy. Vo vodách mimo bezpečného stredného prúdu sa omočil iba tanečný experiment Zenit. A rok 2024 nepriniesol objav žiadneho originálneho autorského debutu. Žánrové spektrum filmov sa vlani pohybovalo od kriminálnych trilerov cez komédie po historické drámy. Niektoré pracujú so žánrovými konvenciami so snahou o presah smerom k reflexii aktuálneho sveta, iné si vystačia s generickými formulami. Viaceré spracúvajú skutočné udalosti – dominuje im reflexia 90. rokov vo filmoch Vojna policajtov a MIKI a obdobia...
Záber z filmu Vedľajšia izba. FOTO: Continental film

recenzia Vedľajšia izba

Po troch rokoch od snímky Paralelné matky pri Pedro Almodóvar s novým filmom, v poradí už dvadsiatym tretím. Vedľajšia izba je vzťahovou drámou dvoch postáv, ktoré spája spoločná minulosť, no zároveň voči sebe nepociťujú nijaké záväzky. Tento film je odlišný od toho, na čo sme u slávneho španielskeho režiséra zvyknutí. Almodóvar, ktorý vyrastal prevažne v ženskej spoločnosti, sa vie hlboko vcítiť do duše ženských postáv. Jeho prvý celovečerný film v angličtine vychádza z románu What Are You Going Through od Sigrid Nunezovej. Je zaujímavé, že už dlhšie koketoval s americkým publikom a ponukami z Hollywoodu, no buď ich odmietol, pretože sa obával, že by bola oslabená jeho umelecká integrita, alebo si podľa vlastných slov neveril, že by dokázal v angličtine komplexne a autenticky vyrozprávať zaujímavý príbeh. Prorocký výkrik, aby odolal hollywoodskemu vábeniu, napokon ignoroval. Zápletka sa točí okolo stretnutia dvoch dlho odlúčených priateliek: vitálnej, no trochu úzkostlivej Ingrid stvárnenej Julianne Moore, a chorou Marthou v podaní Tildy Swinton. Pre ňu to bola vytúžená spolupráca s Almodóvarom na celovečernom filme (predtým si zahrala v jeho krátkom filme Human Voice). Radosť z opätovného stretnutia vystrieda smútok z toho, že Martha sa už nemôže vyliečiť. Rozhodne sa ukončiť život, keď bude cítiť, že ju opúšťajú sily. Prejde rýchlym kurzom...
Radoslav Passia, literárny vedec a publicista. Foto: Archív autora

Obľúbené slovenské filmy Radoslava Passiu

Hlavné miesto mojej filmovej iniciácie – Klub filmového diváka v Odborovom dome kultúry v Prešove – už dávno nefunguje, kino zavreli v roku 2008. Ako študent filozofickej fakulty som sa tam v druhej polovici 90. rokov počas pravidelných filmových utorkov stretol s filmami, ktoré bolo treba vidieť práve v kľúčovom veku okolo dvadsiatky. Z mnohých spomeniem jeden, ktorý sa vtedy do môjho vnútorného sveta presne trafil – Ilumináciu (1973) Krzysztofa Zanussiho. Osobnostne ma formoval hraničný priestor severovýchodného Slovenska v prahovom období neskorého socializmu a postsocialistickej reality 90. rokov 20. storočia. Tejto téme, teda ako tento areál reflektuje literatúra a čo znamená pre našu kultúru, som sa neskôr venoval ako literárny vedec. Aj preto mám rád filmy, ktoré sa v inom médiu pokúšali o čosi podobné, teda zachytiť zaujímavý kultúrny priestor na hranici dvoch svetov, západného a východného. Ejha, ako nám medzičasom tá téma znovu zaktuálnela! Spomeniem študentský film Petra Kerekesa Ladomírske morytáty a legendy (1998), jeho dokument 66 sezón (2003) o dejinách košickej plavárne alebo Marka Škopa a Iné svety (2006) či Osadné (2009).  Peter Kerekes: 66 sezón. Foto: ASFK No a keď sme už pod Karpatami, rád by som pripomenul ešte jeden poľský hraný film, ktorého dej sa síce začína v roku 1977 na bezútešnom varšavskom panelovom sídlisku, ale výrazne ho spoluurčuje rodinná história...
Zobraziť všetky články