Záber z filmu Nočný pokoj. Foto: CinemArt SK

Recenzia Nočný pokoj

Nočný pokoj pomáha lúštiť mužov, ktorí sa boja

Eva Andrejčáková

Písmo: A- | A+

Triler Michala Hogenauera pôsobí ako dobre premyslený, ale napokon skôr priemyselný konštrukt.

Je to vcelku sympatický mladý muž, mileniál. Pôsobí, akoby naštartoval kariéru nejakou tichou automatikou. Kedysi čosi študoval, kdesi sa uchytil, akosi postupoval, kamsi sa dostal, čímsi sa stal, čo-to si zabezpečil. Vo svojom priestore sa však správa akosi bezpohlavne. Pohybuje sa úsporne, koná nenápadne, rozpráva úsečne. Má priateľku, ale nemajú skutočný vzťah. Od otca sa nenaučil preberať zodpovednosť. Živí ho práca, ktorou nežije. Vlastne nemá ani meno. Taký je hrdina filmu Nočný pokoj.

Všetko je inak

Jeho život vyzerá moderne, a hoci zdieľa domácnosť s partnerkou, v skutočnosti je stále sám so sebou, nudný a sterilný. V útrobách mu tikajú hodiny, ktoré ovláda emočnou pasivitou. V istej chvíli ich však nemôže ignorovať, čosi mu hystericky signalizujú. Zrazu je napätý, cíti ohrozenie, eviduje nepríjemné emócie.

Pri letiskovej kontrole sa jeho plaché oči práve stretli s prenikavým pohľadom hnedookého muža, ktorý pri letiskovej kontrole strhol na seba pozornosť. Správa sa konfliktne. Je to Arab či nie? Je to dôležité? Prečo sa osopuje na colníkov?

Pocit vykoľajenia potvrdí aj ich stretnutie na toalete. Podozrievajú sa. Žeby videl niečo, čo nemal vidieť? Už aby bol doma. Vylomený zámok na bráne, rozbitá fľaša kyseliny, nezamknuté dvere bytu. Zrazu je všetko inak. Pero na stole bolo predsa otočené naopak. Alebo nie? Začína sa báť. Na každom kroku ho pohnútka skoncovať so strachom. Čím viac však pátra po indíciách, tým je strach väčší. A je stále viac strachom zo seba samého.

Ako zdieľať odvahu

Hogenauerov film je príbehom muža, ktorý sa zamotal do pohnútok vlastného konania. Pramenia zo strachu, ktorý sa nezrodil náhodou – svetová klíma, ktorá ho obklopuje, mu naň dáva legitímne dôvody. 

Nevie, ako má neodbytnému pocitu čeliť, keď sa naňho denne valia negatívne správy, pričom sám, zdá sa, nemá vypestovanú dostatočnú osobnostnú výbavu pre nachádzanie radosti zo života  v každodenných maličkostiach. 

S partnerkou žijú vedľa seba, každý pre svoju prácu, nie však jeden pre druhého. Je otázkou času, kedy sa vnútorná zmena vo vzťahu ukáže na jeho kondícii. 

Záber z filmu Nočný pokoj. Foto: CinemArt SK
Judit Pecháček vo filme Nočný pokoj. Foto: CinemArt SK

Svojím spôsobom sa cez dvojicu dostávame k archetypálnej podobe partnerskej rivality – keď sa má preukázať vzájomná empatia, prejaviť zodpovednosť a zároveň udržať sloboda v rozhodovaní, môže to byť pre vzťah živený strachom akéhokoľvek druhu likvidačné. V danom prípade je žena tá, ktorá sa nebojí, ibaže nenachádza spôsob, ako svoju odvahu s mužom zdieľať. Divák dostane priestor domýšľať si, či sa jej to vypomstí. 

Honba na seba

Hlavný hrdina sa medzitým vo dne aj v noci prezentuje mrazivým pokojom. Keďže nedokáže pestovať hodnoty, ktoré mu život ponúkol, paranoja ho pomaly, ale iste o ne pripravuje a on v úzkosti poľuje sám na seba. Čo je horšie, uchyľuje sa k pochybným činom, veď plodný strach mu usilovne našepkáva, že nemôže byť jeho obeťou iba on sám.

V žánri sociálneho trileru sa režisér pohybuje so zjavnou istotou. Kamera, strih aj zvuk sústredene pracujú s momentmi uvoľnenia, prekvapenia a desu. Detektívna dejová linka sa vinie časom ruka v ruke s reakciami hlavného hrdinu na vlastné impulzy podmienené pocitom strachu. 

Scény sa striedajú v civilizovaných priestoroch historických obytných budov veľkomesta, v mestských a prírodných exteriéroch, ale aj v nevšedných neobývaných lokáciách industriálneho rázu či v zdanlivom bezpečí dusivých interiérov auta. 

Diváka podchvíľou prekvapí situácia, ktorá pôsobí úplne obyčajne, no v skutočnosti posúva nepríjemné napätie do mierne obludných rozmerov. Sem-tam prenikne na povrch humorná pointa. 

Hra bez skľúčenosti

Stav prázdnoty, aký v duši človeka vyvolávajú momenty, keď sa bojí, podčiarkuje minimalistický štýl vedenia postáv. Prenáša sa zároveň do atmosférických obrazov, do perfekcionistického konania hlavnej postavy, do strohých replík. 

V prípade dialógov však tento účel prevyšuje zámer, pretože strácajú na prirodzenosti, a hoci ide o civilné herectvo v najlepšom slova zmysle, akoby boli zakaždým iba vytrhnuté z kontextu, pričom žiaden kontext ani nevytvárajú, ani sa v ňom nenachádzajú. Herci v skutočnosti veľmi nemajú čo hrať. 

Keď bujné emócie prekrývame chladnou ostražitosťou, musíme sa hlboko ponoriť do skľúčenia. Inak dielo môže pôsobiť síce ako dobre premyslený, ale viac priemyselný konštrukt.

Nočný pokoj

ČR/SR, 2024

RÉŽIA Michal Hogenauer ● SCENÁR Marek Šindelka, Václav Kadrnka ● STRIH Michal Reich ● KAMERA Šimon Dvořáček ● HUDBA Jakub Kudláč ● ARCHITEKT Jana Bejblová ● KOSTÝMY Aneta Grňáková ● ÚČINKUJÚ Pavel Gajdoš, Judit Pecháček, Michal Isteník

MINUTÁŽ 78 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 5. 12. 2024

Hodnotenie: 65%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu ABCD. Foto: archív SFÚ

Digitálne kino: Čakanie na jar

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Krátky film Pavla Sýkoru ABCD (1969) patrí k filmom o vzdelávaní detí z hornatých lazov, no trochu atypicky prináša portrét ich mladej učiteľky. Krátkych dokumentárnych filmov o školách, žiakoch a ich učiteľoch v odľahlých oblastiach slovenského vidieka vzniklo na Kolibe v priebehu 60. rokov minulého storočia viacero. Filmárov z Bratislavy zrejme fascinovalo, ako slovenské deti z lazov v zime, v snehu denno-denne chodia stovky metrov, ba možno aj viac, kým sa dostanú do svojej jednotriedky vykúrenej malou pieckou. Ladislav Kudelka vo filme Kam inšpektor nechodil (1964) takéto deti vykresľuje dobreže nie ako iný živočíšny druh – učia sa o Bratislave len z obrázkov, akoby to bolo mesto na inej planéte, no sú schopné skákať a šmýkať sa v zľadovatenom teréne, akoby to bol ich najprirodzenejší živel. Iní filmári sa zas pozreli na odvrátenú stranu vzdelávania vidieckych detí žijúcich v tesnom vzťahu s prírodou i pôdou: Jaroslav Pogran v Cestičke do školy (1967) upozornil, že často pomáhajú rodičom pri prácach na poli a v čase sejby i žatvy neraz vymeškávajú zo školy. Rovnaký problém pomenúva aj Štefan Kamenický v Zakliatej doline (1965) a objavíme ho aj v Malom gazdovi (1969),...

Týždeň vo filme 1965: Aj po šesťdesiatich rokoch sa je na čo pozerať

Veľká voda, ktorá sériu ovládla minulý mesiac, ustúpila a stiekla dolu Dunajom. Hladina informácií sa pomaly vyrovnáva a dostáva do normálnych koľají, len občas ešte pripomenie rôzne formy znovuzrodenia ostrova: návrat „vytopencov“ do Kolárova (TvF 33), pomoc českých okresov dodávkami dreva, stavebného materiálu i zemiakov (č. 37), obnova hrádzí v Číčove či školské prázdniny detí zo Žitného ostrova na Ostravsku (č. 39). Explóziou šotov zo zahraničia (v prvých dvoch vydaniach série) zaujal divákov najmä režisér Štefan Kamenický. Treba však napísať, že zverejňovanie zahraničných šotov nebolo jeho doménou. Pravidelný čitateľ týchto poznámok vie, že výmena týždenníkov sa diala prostredníctvom INA, medzinárodnej organizácie filmových týždenníkov. A keďže jej členom bolo Československo, vymieňal sa Československý filmový týždenník (a nie bratislavský Týždeň vo filme) a zahraničné prichádzali do Prahy. Pražská redakcia ich využívala – a čo „ostalo“, poslala do Bratislavy. Niekedy viacej, niekedy menej zaujímavé, niekedy nič. A preto bolo „cudziny“ v týždenníku raz viacej, raz menej, niekedy nič. Najzaujímavejším žurnálom série je bezpochyby monotematické č. 36 (režisér Štefan Ondrkal), venované 20. výročiu znárodnenia československej kinematografie. Fanúšikovia tu nájdu veľa zaujímavých úryvkov zo slovenských filmov, portréty desiatky filmárov nielen z oblasti hraného filmu, ale i verejnosti menej známych dokumentaristov: Karol Skřipský, Laco Kudelka, Vlado Kubenko. Bonbónikom na torte je prehliadka bývalých filmárskych pracovísk: Koliba iba s drevenými...
Mačacia odysea. Foto: Fillm Europe

Mačacia odysea svieti aj v Bruseli

Oscarový animák Gintsa Zibalodisa získal európsku filmovú cenu LUX. Apokalyptický príbeh, plný zásadných podobenstiev o súčasnej dobe. Taký je animovaný film Mačacia odysea, ktorý vlani nenásilne, ale presvedčivo vplával do svetového filmového diania. Po zaslúženom víťazstve na amerických Oscaroch ocenila jeho silný spoločenský a tvorivý odkaz aj Európa. Mačacia odysea získala cenu európskeho publika LUX 2025. Tvorcovia si ju prevzali na pôde Európskeho parlamentu 29. apríla. Filmové ocenenie LUX je cenou divákov každý rok udeľuje Európsky parlament od roku 2007 s cieľom podporovať európsky filmový priemysel. Určená je predovšetkým pre filmy, ktoré rozoberajú témy súvisiace s európskou identitou alebo históriou. Prečítajte si aj recenziu Filmsk.sk na Mačaciu odyseu Animovaný film lotyšského režiséra Gintsa Zilbalodisa s pôvodným názvom Flow vznikol v jedinečnej koprodukcii Lotyšska, Francúzska a Belgicka. Rozpráva o putovaní mačky a jej náhodných spoločníkov, ktorí sa ocitli vo svete zmenenom ničivou povodňou. Dojímavý príbeh je posolstvom o priateľstve a odolnosti v čase, keď na naše životy vplýva zmena klímy. Animovaná fantasy dráma zvíťazila spomedzi piatich nominovaných filmových titulov, ktoré postúpili do filnále v procese verejného hlasovania v kombinácii s hlasmi odovzdanými poslancami Európskeho parlamentu. Nominované filmy získali takmer 33 000 hodnotení. Ďalšie nominované filmy: Animal (réžia: Sofia Exarcho, Grécko, Rakúsko, Rumunsko,...
Zobraziť všetky články