Týždeň vo filme

Týždeň vo filme 1965: Aj po šesťdesiatich rokoch sa je na čo pozerať

Milan Černák

Písmo: A- | A+

Veľká voda, ktorá sériu ovládla minulý mesiac, ustúpila a stiekla dolu Dunajom. Hladina informácií sa pomaly vyrovnáva a dostáva do normálnych koľají, len občas ešte pripomenie rôzne formy znovuzrodenia ostrova: návrat „vytopencov“ do Kolárova (TvF 33), pomoc českých okresov dodávkami dreva, stavebného materiálu i zemiakov (č. 37), obnova hrádzí v Číčove či školské prázdniny detí zo Žitného ostrova na Ostravsku (č. 39).

Explóziou šotov zo zahraničia (v prvých dvoch vydaniach série) zaujal divákov najmä režisér Štefan Kamenický. Treba však napísať, že zverejňovanie zahraničných šotov nebolo jeho doménou. Pravidelný čitateľ týchto poznámok vie, že výmena týždenníkov sa diala prostredníctvom INA, medzinárodnej organizácie filmových týždenníkov. A keďže jej členom bolo Československo, vymieňal sa Československý filmový týždenník (a nie bratislavský Týždeň vo filme) a zahraničné prichádzali do Prahy. Pražská redakcia ich využívala – a čo „ostalo“, poslala do Bratislavy. Niekedy viacej, niekedy menej zaujímavé, niekedy nič. A preto bolo „cudziny“ v týždenníku raz viacej, raz menej, niekedy nič.

Najzaujímavejším žurnálom série je bezpochyby monotematické č. 36 (režisér Štefan Ondrkal), venované 20. výročiu znárodnenia československej kinematografie. Fanúšikovia tu nájdu veľa zaujímavých úryvkov zo slovenských filmov, portréty desiatky filmárov nielen z oblasti hraného filmu, ale i verejnosti menej známych dokumentaristov: Karol Skřipský, Laco Kudelka, Vlado Kubenko.

Bonbónikom na torte je prehliadka bývalých filmárskych pracovísk: Koliba iba s drevenými baráčikmi, ateliér v budove bývalého Slovenského rozhlasu na Jakubovom námestí (tu sa nakrúcali napr. Vlčie diery) a na Slodobe (priestor vznikol adaptáciou aukčnej haly Slovenského dobytkárskeho družstva a neskôr tu postavili štadión Inter), filmový ústav v Meštianskom pivovare (ten už na Rybnom námestí nestojí) a požičovňa filmov (na mieste Lidla na Trenčianskej) so záhradkou, o ktorú sa zamestnanci sami starali…

V sledovanom období témy životného prostredia či ekológie nebývali na dennom programe médií. V týždenníku nájdeme aj také.

Reportáž o stavbe vysokého napätia na Lomnickom štíte (č. 34) sa nezaobíde bez otázky, ako tento krok prospeje tatranskej prírode. Archeologický výskum pod Bojnickým zámkom zase naznačil (č. 37), že v poslednom období medziľadovom – čo je zhruba pred stotisíc rokmi – sa tam usadil pračlovek neandertálskeho typu.

Na zvláštnosti fauny a flóry Kováčovských kopcov upozorňuje snímka v č. 38. A o životnom prostredí – a nielen o ňom – kriticky hovorí aj monotematický týždenník Vysoké Tatry a ich okolie (č. 41) Jaroslava Pograna.

Veľmi vzácny je portrét Ester Šimerovej-Martinčekovej s jej osobnou výpoveďou o Paríži aj o Liptove (v č. 39).

Nuž, je sa na čo pozerať aj po šesťdesiatich rokoch.

FILMOVÉ TÝŽDENNÍKY NA TA3 – Máj 2025

Týždeň vo filme č. 33 – 34/1965 – 3. 5. o 7.30 hod. a 4. 5. o 14.30 hod.

Týždeň vo filme č. 35 – 36/1965 – 10. 5. o 7.30 hod. a 11. 5. o 14.30 hod.

Týždeň vo filme č. 37 – 38/1965 – 17. 5. o 7.30 hod. a 18. 5. o 14.30 hod.

Týždeň vo filme č. 39 – 40/1965 – 24. 5. o 7.30 hod. a 25. 5. o 14.30 hod.

Týždeň vo filme č. 41 – 42/1965 – 31. 5. o 7.30 hod. a 1. 6. o 14.30 hod.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Organ režiséra Štefana Uhra. FOTO - SFÚ

V brazílskom São Paule sa premietnu slovenské filmy z obdobia československej novej vlny

V brazílskom meste São Paulo sa v termíne od 21. mája do 1. júna uskutoční prehliadka Zakázaný československý svet, ktorá ponúkne päť slovenských filmov z obdobia československej novej vlny. Prehliadka je zostavená z titulov, ktoré dodnes s úspechom reprezentujú našu krajinu na podujatiach s klasickým filmom v zahraničí. Jej zámerom je prezentácia slovenskej kultúry a umenia v Brazílii. Prehliadka Zakázaný československý svet sa koná v São Paule vo Filmotéke Brasileira a brazílskym divákom prináša slovenské a české diela z obdobia rozmachu našej kinematografie. Dramaturgovia prehliadky uvádzajú, že „československá kinematografia je samostatnou kapitolou v explózii nových filmov 60. rokov 20. storočia. Na začiatku desaťročia sa medzi Prahou a Bratislavou sformovala nová generácia režisérov s kolekciou inovatívnych filmov, ktoré rýchlo upútali pozornosť celého sveta. Vo fenoméne, ktorý sa označuje ako ´zázrak československého filmu´, sa na medzinárodnej filmovej mape objavili režiséri ako Štefan Uher, Miloš Forman, Jaromil Jireš, Juraj Jakubisko, Věra Chytilová, Evald Schorm, Jan Neměc a mnohí ďalší.“ Vtáčkovia, siroty a blázni režiséra Juraja Jakubiska. Foto: SFÚ Päť filmov Slovenskú kinematografiu v kolekcii dvadsiatich dvoch titulov bude reprezentovať päť filmov. Dráma z obdobia vojnovej Slovenskej republiky Organ (1964) Štefana Uhra a tiež satirická tragikomédia pranierujúca malomeštiacke prežitky, pokrytectvo a intrigánstvo Prípad Barnabáš Kos (1964) Petra Solana. Uvedený bude aj psychologický príbeh o chorobe jednotlivca a spoločnosti 322...
Tibor Biath pri nakrúcaní filmu Prípad Barnabáš Kos (1964). Foto: archív SFÚ / Margita Skoumalová

Tibor Biath

Kameraman Tibor Biath sa podpísal pod takmer 50 celovečerných hraných a televíznych filmov a 70 krátkometrážnych snímok. Narodil sa pred sto rokmi 12. mája 1925 v Prešove, zomrel 5. mája 2012 vo veku nedožitých 87 rokov. „Všetci sme ho mali radi, on tuším ani nemal nepriateľov,“ povedal v rozlúčkovej reči režisér Eduard Grečner. „Dobrácky pohľad Tibora Biatha odzbrojil každého. V tvorivých štáboch vedel svojou charizmou vytvoriť pokojnú a družnú priateľskú atmosféru.“ Podľa Grečnera, s ktorým nakrútil film Nylonový mesiac (1965), mal Biath vzácnu vlastnosť – ako kameraman sa netlačil do popredia a „nepredvádzal sa“, vedel, že najviac spraví, ak bude slúžiť myšlienke diela. Tibor Biath od detstva rád fotografoval a kúpeľňu v rodičovskom byte „zanešvároval“ vývojkou a ustaľovačom. Rok po skončení druhej svetovej vojny ho zaujalo avízo v novinách, že sa v Prahe otvára filmová škola. Po Moskve, Berlíne, Ríme a Paríži je FAMU piatou najstaršou filmovou školou na svete. Biath sa prihlásil. Hoci už doma skúšal nakrúcať na kamarátovu16 mm kameru, pražskí kolegovia, ktorí sa hlásili na školu, mali pred ním náskok – viacerí mali skúsenosť s prácou na Barrandove. Biath však svojimi fotografiami zaujal vtedajšieho dekana FAMU Karola Plicku a prijali ho. Stihol absolvovať iba 5 semestrov, keď ho v roku 1949 zo školy vylúčili z politických dôvodov. „Nebol som však jediný – zo školy vtedy letela...

publikácia Václav Macek: Na ceste k samostatnosti

Monografia filmového historika, profesora Václava Maceka, ponúka dejiny Katedry filmových štúdií Filmovej a televíznej fakulty VŠMU v kontexte histórie fakulty a školy v rokoch 1949 – 2024. Macek, ktorý katedru roky aj viedol, využíva archívne zdroje, orálnu históriu a nevynecháva ani kontext výučby filmu na Slovensku a v Česku. Študijný odbor Filmová veda na Slovensku prvýkrát otvorili na Divadelnej fakulte VŠMU v školskom roku 1978/1979 v kombinácii s divadelnou vedou. „V priebehu osemdesiatych rokov sa spočiatku úspešný pokus o konštituovanie filmovej vedy ako študijného odboru na istý čas prerušil. Toto spomalenie sľubného vývoja bolo spôsobené administratívnym rozhodnutím o presunutí odboru z Vysokej školy múzických umení na Univerzitu Komenského. Medzitým však počet filmových odborov na Divadelnej fakulte narastal a zmenila sa aj politická situácia, čo umožnilo 14. 6. 1990 ustanovenie samostatnej Filmovej a televíznej fakulty. V tom istom roku na tejto fakulte vzniká aj samostatná Katedra filmovej vedy. Fungovala až do roku 2003, keď sa začal proces jej transformácie na subkatedru v rámci ateliéru aplikovanej dramaturgie,“ uvádza stránka katedry. Dnes je opäť samostatná. Pod názvom Katedra audiovizuálnych štúdií fungovala niekoľko rokov, od školského roka 2022/2023 sa premenovala na Katedru filmových štúdií. Viac o nej sa dočítate v Macekovej knihe, ktorá je...
Zobraziť všetky články