Týždeň vo filme

Týždeň vo filme 1965: Aj po šesťdesiatich rokoch sa je na čo pozerať

Milan Černák

Písmo: A- | A+

Veľká voda, ktorá sériu ovládla minulý mesiac, ustúpila a stiekla dolu Dunajom. Hladina informácií sa pomaly vyrovnáva a dostáva do normálnych koľají, len občas ešte pripomenie rôzne formy znovuzrodenia ostrova: návrat „vytopencov“ do Kolárova (TvF 33), pomoc českých okresov dodávkami dreva, stavebného materiálu i zemiakov (č. 37), obnova hrádzí v Číčove či školské prázdniny detí zo Žitného ostrova na Ostravsku (č. 39).

Explóziou šotov zo zahraničia (v prvých dvoch vydaniach série) zaujal divákov najmä režisér Štefan Kamenický. Treba však napísať, že zverejňovanie zahraničných šotov nebolo jeho doménou. Pravidelný čitateľ týchto poznámok vie, že výmena týždenníkov sa diala prostredníctvom INA, medzinárodnej organizácie filmových týždenníkov. A keďže jej členom bolo Československo, vymieňal sa Československý filmový týždenník (a nie bratislavský Týždeň vo filme) a zahraničné prichádzali do Prahy. Pražská redakcia ich využívala – a čo „ostalo“, poslala do Bratislavy. Niekedy viacej, niekedy menej zaujímavé, niekedy nič. A preto bolo „cudziny“ v týždenníku raz viacej, raz menej, niekedy nič.

Najzaujímavejším žurnálom série je bezpochyby monotematické č. 36 (režisér Štefan Ondrkal), venované 20. výročiu znárodnenia československej kinematografie. Fanúšikovia tu nájdu veľa zaujímavých úryvkov zo slovenských filmov, portréty desiatky filmárov nielen z oblasti hraného filmu, ale i verejnosti menej známych dokumentaristov: Karol Skřipský, Laco Kudelka, Vlado Kubenko.

Bonbónikom na torte je prehliadka bývalých filmárskych pracovísk: Koliba iba s drevenými baráčikmi, ateliér v budove bývalého Slovenského rozhlasu na Jakubovom námestí (tu sa nakrúcali napr. Vlčie diery) a na Slodobe (priestor vznikol adaptáciou aukčnej haly Slovenského dobytkárskeho družstva a neskôr tu postavili štadión Inter), filmový ústav v Meštianskom pivovare (ten už na Rybnom námestí nestojí) a požičovňa filmov (na mieste Lidla na Trenčianskej) so záhradkou, o ktorú sa zamestnanci sami starali…

V sledovanom období témy životného prostredia či ekológie nebývali na dennom programe médií. V týždenníku nájdeme aj také.

Reportáž o stavbe vysokého napätia na Lomnickom štíte (č. 34) sa nezaobíde bez otázky, ako tento krok prospeje tatranskej prírode. Archeologický výskum pod Bojnickým zámkom zase naznačil (č. 37), že v poslednom období medziľadovom – čo je zhruba pred stotisíc rokmi – sa tam usadil pračlovek neandertálskeho typu.

Na zvláštnosti fauny a flóry Kováčovských kopcov upozorňuje snímka v č. 38. A o životnom prostredí – a nielen o ňom – kriticky hovorí aj monotematický týždenník Vysoké Tatry a ich okolie (č. 41) Jaroslava Pograna.

Veľmi vzácny je portrét Ester Šimerovej-Martinčekovej s jej osobnou výpoveďou o Paríži aj o Liptove (v č. 39).

Nuž, je sa na čo pozerať aj po šesťdesiatich rokoch.

FILMOVÉ TÝŽDENNÍKY NA TA3 – Máj 2025

Týždeň vo filme č. 33 – 34/1965 – 3. 5. o 7.30 hod. a 4. 5. o 14.30 hod.

Týždeň vo filme č. 35 – 36/1965 – 10. 5. o 7.30 hod. a 11. 5. o 14.30 hod.

Týždeň vo filme č. 37 – 38/1965 – 17. 5. o 7.30 hod. a 18. 5. o 14.30 hod.

Týždeň vo filme č. 39 – 40/1965 – 24. 5. o 7.30 hod. a 25. 5. o 14.30 hod.

Týždeň vo filme č. 41 – 42/1965 – 31. 5. o 7.30 hod. a 1. 6. o 14.30 hod.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Alenka a zázrak z cudzej krajiny. Foto: ASFK

recenzia Alenka a zázrak z cudzej krajiny

Dokumentárny film režiséra Daniela Dluhého Alenka a zázrak z cudzej krajiny je viacnásobným road movie – vonkajším aj vnútorným, smerujúcim do cieľa, ale potom zas rýchlo naspäť do oveľa bezpečnejšieho bodu štartu. Mladá žena Alena Horváthová pochádza zo Spiša. Po mnohých osudových peripetiách dnes žije v Nemecku, pracuje, má vlastné bývanie, milujúcich ľudí po boku. A vydáva sa na výlet na Slovensko, ozajstný poznávací zájazd – do detského domova, kde vyrastala; do azylového domu, kde našla útočisko; do chudobnej rómskej osady, kde žije jej biologická rodina. Okrem filmového štábu ju na ceste sprevádza aj tútor Michael Jagdmann, ktorý spolu s manželkou Marion zohral v Alenkinom živote zásadnú úlohu, taký deus et machina. Scenáristi Daniel Dluhý a Lukáš Marhefka vkročili svojím filmom do hneď niekoľkých trinástych komnát – dôvody a spôsoby štátom riadeného odoberania detí z pôvodných rodín, verejné vzdelávanie vo vylúčených komunitách, inštitucionálna starostlivosť o opustené deti, záchytná pomoc pre problematickú mládež, sanácia rodinného prostredia či vlastne jej donebavolajúca absencia, etnická inakosť, problém chudoby, žiaľ, už generačnej, no a napokon napríklad otázky vzťahovej väzby ne/nadobudnutej v útlom detstve, ktoré, možno viac než si vieme predstaviť, hýbu naším svetom. Na šesťdesiatminútovú snímku je to veľké sústo, preto nečudo, že sa autori pri viacerých vstupoch do tých trinástych komnát dopustili aj omylov, či skôr...
Záber z filmu Za oponou veľhôr. Foto: Dayhey

recenzia Za oponou veľhôr

„To znie ako báseň: Za oponou veľhôr,“ ozve sa ktosi z prítmia kinosály. Už samotný názov napovedá, že film sa nebude držať iba horských kontúr či efektných horolezeckých kulís. Nahliadne hlbšie – až za horizont známeho. Hlavnou hrdinkou je československá horolezkyňa so slovenskými koreňmi Dina Štěrbová. Metafyzickým priečelím dokumentu sú kompozičné princípy, ktoré vyrastajú z prieniku hudby a matematiky – harmónia tónov a čísel ako kľúč k pochopeniu vyšších súvislostí: „Dotyk absolútna alebo je to zjavenie krásy – pre mňa to bola hudba a matematika. Celý život som sa živila matematikou, ale len málokoho sa mi podarilo presvedčiť, že je nielen užitočná, ale aj krásna, že má podobnú stavbu ako gotická katedrála; pri troche fantázie si môžeme predstaviť, že tunajšie stĺpy predstavujú základné kamene, alebo axiómy, klenba je celková matematická teória, ktorá z toho plynie, a spolu to tvorí úžasný, vznosný celok. A keď človek naozaj vnútorne pochopí akýkoľvek výsledok v matematike, je to akoby sa dotkol absolútna – je to podobné, ako keď vylezie na vysokú horu,“ opisuje Dina Štěrbová. Celý dokument je majstrovsky pretkaný percepciami a úvahami o živote a bytí. Nestráca pritom zo zreteľa ľudský rozmer. Tieto špecifické rozprávačské prostriedky, ktoré možno interpretovať prostredníctvom komplementárnych funkcií rozprávača, ako ich definuje Gérard Genette, prekračujú konkrétny...
Atmosféra na festivale Jeden svet 2024. Foto: Jeden Svet/Šimon Lupták

Festivaly bez podpory fondu. Ako to ovplyvní ich podobu?

V apríli 2025 zásahom Rady Audiovizuálneho fondu nezískalo šesť slovenských filmových festivalov finančnú podporu na ďalšie obdobie, hoci odborná komisia ich jednoznačne odporučila podporiť. Ako to ovplyvní festivaly Jeden svet, Filmový festival inakosti, Cinedu, Be2Can, Scandi a June Film Fest? Do festivalového diania sa podobnými krokmi vnáša nestabilita a neistota, ktorá môže na fungovanie organizačných tímov pôsobiť negatívne. Narážajú na finančné a časové limity, ktoré spôsobujú sklzy v reťazci celkovej organizácie. Zároveň takto vzniká zlá vizitka smerom k domácim, ale najmä zahraničným partnerom. Oslovili sme festivalové tímy, aby nám priblížili, ako sa so situáciou vyrovnávajú a čo čaká ich podujatia v ďalšom období. Jeden svet Festival Jeden svet zameraný na ľudské práva má domácu i medzinárodnú prestíž, radí sa medzi podujatia so silnou tradíciou a navyše napĺňa európsky akt o prístupnosti filmových diel prípravou audiokomentárov pre nevidiacich či špeciálnych titulkov pre nepočujúcich. Po 25 rokoch fungovania je činnosť najstaršieho festivalu dokumentárneho filmu na Slovensku reálne ohrozená. Organizátori spustili zbierkovú kampaň na platforme Donio, kde ho môžu ľudia priamo podporiť. (Zachráňme festival Jeden svet | Donio) Každý príspevok je hlasom za kultúru bez cenzúry, apelujú v statuse na sociálnych sieťach. „Bez ohľadu na to, akú sumu sa nám podarí vyzbierať, ľudia nás zahrnuli veľkou podporou, nielen finančnou, ale...
Zobraziť všetky články