V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Krátky film Pavla Sýkoru ABCD (1969) patrí k filmom o vzdelávaní detí z hornatých lazov, no trochu atypicky prináša portrét ich mladej učiteľky.
Krátkych dokumentárnych filmov o školách, žiakoch a ich učiteľoch v odľahlých oblastiach slovenského vidieka vzniklo na Kolibe v priebehu 60. rokov minulého storočia viacero. Filmárov z Bratislavy zrejme fascinovalo, ako slovenské deti z lazov v zime, v snehu, denno-denne chodia stovky metrov, ba možno aj viac, kým sa dostanú do svojej jednotriedky vykúrenej malou pieckou. Ladislav Kudelka vo filme Kam inšpektor nechodil (1964) takéto deti vykresľuje dobreže nie ako iný živočíšny druh – učia sa o Bratislave len z obrázkov, akoby to bolo mesto na inej planéte, no sú schopné skákať a šmýkať sa v zľadovatenom teréne, akoby to bol ich najprirodzenejší živel.
Iní filmári sa zas pozreli na odvrátenú stranu vzdelávania vidieckych detí žijúcich v tesnom vzťahu s prírodou i pôdou: Jaroslav Pogran v Cestičke do školy (1967) upozornil, že často pomáhajú rodičom pri prácach na poli a v čase sejby i žatvy neraz vymeškávajú zo školy. Rovnaký problém pomenúva aj Štefan Kamenický v Zakliatej doline (1966) a objavíme ho aj v Malom gazdovi (1969), ktorý Pavol Sýkora nakrútil v spolupráci s kameramanom Mikulášom Fodorom len o pár mesiacov skôr ako film ABCD.
V ABCD nie sú hlavnými postavami deti, ale ich učiteľka, celkom mladá žena, ktorá sa na lazoch ocitla podistým na základe tzv. umiestnenky. ABCD tak tvorí tematickú dvojicu s o čosi starším osvetovým filmom Pavla Čalovku Všade, kde žijú ľudia (1964). Ten poukazoval na nedostatok učiteľov v školách vzdelávajúcich deti z malých obcí či osád. ABCD však nerobí reklamu učiteľskej práci v tomto prostredí. Nevykresľuje svet vidieka ani ako idylický, ani ako hrozný. Skôr je to svet, s ktorým sa mladučká učiteľka celkom nevie a asi ani nechce zžiť: kým jej žiaci a žiačky prichádzajú do triedy zababušení, v snehuliach na nohách a dokonca si niektorí pred školou vyzúvajú lyže, ona do triedy prebieha zo služobného bytíku v lodičkách na zvýšenom podpätku a v krátkom kostýme. Kontrast medzi deťmi a ňou nemôže byť väčší. V mestskom oblečení, s módne učesanými vlasmi a s očami zvýraznenými čiernou linkou vyzerá ako celkom obyčajná, no čisto mestská mladá žena. A hoci si v jedinej izbičke bytu bez záclon, hneď vedľa triedy, skromne čistí zemiaky na zemi v lavóre s vodou, hoci aj ona chodí na bežkách a s batohom na chrbte do dediny na nákup, snaží sa zostať v kontakte s mestom a jeho (pop)kultúrou aspoň prostredníctvom rádia.
Deti učí trochu bez nadšenia, a možno nemá ani dostatok trpezlivosti, no zostáva chápavá a vlastne aj láskavá. Keď pred Vianocami číta pozdravy na pohľadniciach napísané detským písmom, zľahka sa usmeje. Po dočítaní karty obracia obrázkom hore: všetky sú rovnaké, sú na nich kvety a motýľ. Je tento nenápadný vtip výsledkom režijného nápadu Pavla Sýkoru, alebo sa to naozaj stalo? Vianočné pohľadnice dopadajú na výtlačok novín Práca – s dátumom nedeľa 17. marca 1968. V čase nakrúcania filmu asi nik nepočítal s tým, že raz si budeme filmy pri prehrávaní zastavovať. A predsa ten dátum nie je náhodný. Už v čase nakrúcania to boli staré noviny. Je celkom dobre možné, že ich do záberu vložil sám režisér. Vianoce sa jediným strihom preliali do jari a priznali tak premyslenú dramaturgiu: rekonštrukciu minulého času, aj vtipný fikčný detail.
Mladá učiteľka väčšinu času trávi sama. Opravuje úlohy, umýva sa, varí si, perie, vodu si nosí až z dediny, zo studne. No so žiakmi sa vie aj radostne guľovať. Dedinčania ju dokonca pozvú na svadbu, patrí k nim, iste si ju vážia. Blíži sa jar, ale vonku stále sneží – tentoraz sa zabárajú do snehu v poltopánkach a lodičkách všetci svadobčania, nielen mladá učiteľka.
No práve učiteľka očakáva jar priam túžobne – celú zimu bola odrezaná od rodiny aj priateľstiev. Až z posledného záberu na autobusovú zastávku pochopíme, že v zime je nevyasfaltovaná cesta pre autobus nezjazdná. Až keď sa roztopí sneh, môže mladá žena konečne opustiť skamenený, nemenný svet malej osady a vydať sa za pulzujúcim životom.
Pavel Branko v recenzii v časopise Film a divadlo 1/1970 Sýkorovi vytkol, že záverečnou vetou, jediným voiceoverovým komentárom svojmu filmu ublížil. Vložil totiž učiteľke do úst tieto slová: „Konečne jar, konečne teplo a človek sa môže vybrať medzi ľudí…“ Podľa Branka akoby tým uprel dedinčanom ľudskú podstatu. Nie je to však tak.
Túžbe žiť podľa svojich predstáv sa dnes už nedá nič vyčítať. Jar, na ktorú učiteľka čakala, totiž nebola hocijaká. Dnes ju nazývame pražská. Nevedno, či portréty, nalepené v učiteľkinej izbe, kde sa popri filmových hercoch objavujú aj iné celebrity – reformní politici ako Dubček, Černík, Smrkovský či Ludvík Svoboda – sú ďalším nenápadným režijným vkladom Pavla Sýkoru. Odvažujem sa hádať, že áno. Učiteľkin smäd po živote sa totiž vo filme ABCD spája so Sýkorovou túžbou po slobode, obrode a spoločensko-politickom odmäku, ktorý trval len do augusta 1968. Aj tým možno vysvetliť, prečo do filmu režijne tak výrazne vstupuje. Aj Sýkora túžobne čakal na jar. No prvá klapka jeho filmu padla až v novembri 1968, keď v Československu opäť zavládol chlad a tma.
