Milan Ondrík FIPRESCI Otec recenzia Otec Milan Ondrík vo filme Otec. Foto: DANAE Production

recenzia Otec

Zobraziť nevypovedateľné

Katarína Mišíková

Písmo: A- | A+

Ako stvárniť tú najstrašnejšiu stratu a neúnosný pocit viny? Ako priblížiť prežívanie toho, čo sa vzpiera logike i predstavivosti? Ako bez bulvarizácie nakrútiť film o udalosti, ktorá vzbudila verejné pohoršenie a spustila mediálny lynč? Nový film Terezy Nvotovej Otec je jednou z možných odpovedí na tieto otázky.

Uvedeniu filmu do kín predchádzala prestížna premiéra na festivale v Benátkach a kampaň, ktorá zdôrazňovala napojenie príbehu na skutočné udalosti horúceho letného dňa v júli 2015 v Nitre, kedy muž zabudol svoje dieťa v aute.

Táto osobná tragédia sa na Slovensku stala nielen témou senzáciechtivého bulváru a predmetom internetových diskusií samozvaných expertov, ale aj podnetom na osvetu o takzvanom syndróme zabudnutého dieťaťa. Vďaka knihe, ktorú o mužovi napísal jeho priateľ Dušan Budzak, dostala verejnosť možnosť spoznať aj osobnú perspektívu príbehu.

Ambícia spracovať neľahké témy

Doterajšiu Nvotovej tvorbu charakterizuje záujem o neľahké, neraz kontroverzné témy s dokumentárnym podložím. Či už išlo o dokumenty Ježiš je normálny Mečiar, alebo hrané filmy Špina Svetlonoc, pri všetkých režisérka preukázala schopnosť nahmatať citlivý nerv témy a spracovať ju divácky atraktívnym spôsobom, trebárs aj na úkor subtílnejších nuáns. Cirkev, politika, sexuálne násilie a rodová nerovnosť nie sú prvoplánovo trhákovými námetmi, ale sú to témy, ktoré vyvolávajú silné emócie a dokážu dobre komunikovať s domácim aj medzinárodným publikom. Inak tomu nie je ani pri filme Otec.

Otec, chlap, hrdina, dub, stroj

Zatiaľ čo Nvotovej predchádzajúce hrané filmy sa zameriavali na neľahké situácie ženských hrdiniek a ich vnútorné prežívanie, Otec je doslova pohltený perspektívou mužského protagonistu Michala (Milan Ondrík). Tá je daná nielen spoluprácou Dušana Budzaka na scenári, ale najmä autorským zámerom porozumieť okolnostiam prípadov zabudnutých detí a priblížiť emocionálnu kataklyzmu ich rodičov. Cieľom nemá byť ospravedlniť nedbanlivosť, ale dať zakúsiť to, čo sa podľa štatistík môže stať komukoľvek.

Výlučná pozornosť titulnej postave





Otec (Slovensko/Česko/Poľsko, 2025)

RÉŽIA Tereza Nvotová ● SCENÁR Tereza Nvotová, Dušan Budzak ● KAMERA Adam Suzin ● STRIH Nikodem Chabior ● HUDBA Pjoni ● HRAJÚ Milan Ondrík, Dominika Morávková, Martina Sľúková, Peter Ondrejička, Ingrid Timková, Aňa Geislerová Peter Bebjak, Dominika Zajcz

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 11. 9. 2025

MINUTÁŽ 103 min.

Hodnotenie: 75%

Milan Ondrík vo filme Otec. Foto: DANAE Production

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Oscar 2026 krátky film Záber z krátkeho hraného filmu Dvaja ľudia, ktorí si vymieňajú sliny. Foto: Misia Films

Oscar 2026 – aké sú najlepšie nominované krátke filmy?

Aj na 98. ročníku cien americkej filmovej akadémie Oscar 2026 udelia tri sošky tvorcom krátkych filmov. Víťazov spoznáme 16. marca, slávnostný ceremoniál sa začne o jednej v noci stredoeurópskeho času. O filmy nominované na Oscara v kategóriách krátkometrážnych filmov sa nezaujímam iba preto, že som strihal americký krátky hraný film Most (r. Bobby Garabedian, 2003), natočený v Prahe s českými hercami, ktorý bol pred rokmi nominovaný na Oscara. Môj záujem o krátkometrážne filmy sa totiž zrodil už počas štúdia dokumentárnej tvorby na VŠMU. Nielen z „prinútenia“ pretože to bol cieľ môjho štúdia, alebo ako z núdze cnosť, pretože krátky film urobíte ľahšie a lacnejšie ako film celovečerný. Vždy som obdivoval poviedku ako literárnu formu oproti rozsiahlemu románu a vo filme sa tento fenomén v mojich očiach prejavil práve ako krátky film. Je úctyhodné, že Americká filmová akadémia si stále považuje za dôležité udeľovať ceny aj v krátkej metráži, čo je v ich prípade do 40 minút. Navyše plejáda filmových festivalov, ktoré práve krátku formu preferujú, je obrovská a pokrýva nielen základné rody filmu ako je dokument, animovaný film, hraný film, ale aj art- a arsfilmy, teda umelecké filmy, filmy o umení (čo nie je to isté), o vede, experimentálne, avantgardné, tematicky zamerané na šport, prírodné krásy, horolezectvo, poľnohospodárstvo, ekológiu, cestopisné filmy, populárno-vedecké filmy, nevraviac o hudobných...
33. Febiofest Záber z filmu Ružové sny. Foto: archív SFÚ

33. MFF Febiofest pripomenie Hanáka, Wajdu, Kubricka aj Borušovičovú

Medzinárodný filmový festival Febiofest Bratislava ponúkne až do 17. marca v kinách Lumière a Mladosť súťažné sekcie, nové snímky z veľkých svetových festivalov, ale aj filmové klasiky. „Mne osobne je veľmi blízka sekcia Zrkadlo minulosti – filmy staršieho dátumu, ktoré sú stále mimoriadne atraktívne aj pre dnešného diváka,“ hovorí prezident festivalu Peter Dubecký. Jedným z týchto titulov bude klasika zo zbierky Slovenského filmového ústavu Ružové sny (1976), ktorá si tento rok pripomína 50 rokov od svojho vzniku. „Je to poetický príbeh krásnej Johanky v podaní Ivy Bittovej a Juraja Nvotu ako poštára Jakuba. Aj po päťdesiatich rokoch si ho opäť veľmi rád pozriem a verím, že si ho radi vychutnajú aj diváci,“ približuje prezident MFF Febiofest Bratislava. Na slávnostnom uvedení sa osobne zúčastní režisér Dušan Hanák spolu so scenáristom Dušanom Dušekom, kameramanom Dodom Šimončičom a hlavným predstaviteľom Jurajom Nvotom. Uvedením titulu Vadí – nevadí chce 33. Febiofest vzdať poctu režisérke, scenáristke, spisovateľke a pedagogičke Eve Borušovičovej. Zomrela vlani vo veku 55 rokov. „Je fajn, že si Evu pripomenieme rok po jej smutnom odchode filmom, ktorý sa dnes už nehrá ani v kinách, ani v televízii a ktorý vytvorila spolu so svojou sestrou,“ pokračuje Peter Dubecký. Vo filme účinkujú Alexander Bárta,...
recenzia Otec Matka Sestra Brat Záber z filmu Otec Matka Sestra Brat . Foto: FILMTOPIA

recenzia Otec Matka Sestra Brat

Otec Matka Sestra Brat – názov nového filmu Jima Jarsmucha odkazuje na staré šlabikárové predstavy o ukážkovej nukleárnej rodine, svete pre seba, s presne zadefinovanými rodovými a sociálnymi rolami. No namiesto jednej rodiny prezentuje sled troch poviedok. Ich tituly odkazujú vždy iba na jeden segment šlabikárovej predstavy a ich obsah na jej vážne narušenie. V prvej poviedke otec upratuje svoj dom kdesi v zasneženom zapadákove (tak ho nazve dcéra) Spojených štátov. Zdá sa, že v skutočnosti iba nemotorne prekladá krabice z jedného miesta na druhé. Nestihne ani rozvešať bielizeň, kým dorazia jeho dve dospelé deti. Huhňavo a ustarostene sa im potom snaží niečo ponúknuť. No prinesie iba vodu a zrejme vo svojej zanedbanosti a dezorientácii nič iné doma ani nemá. (Chvíľu ho podozrievame, že voda je iba maskovací manéver skrývajúci jeho alkoholizmus, no množstvo kníh z antickej literatúry a kritickej filozofie, aj nádherný výhľad na jazero ako vytrhnutý z Thoreauovho Waldenu alebo života v lese naznačujú niekdajší potenciál. Rolexky na jeho ruke zas skrývajú tajomstvo, ktoré vyjde na povrch v závere). V ďalšej poviedke matka, vytrhnutá z celkom iného sveta, elegantná dáma v červených šatách, telefonuje s terapeutkou predtým, ako uvíta svoje dve dcéry. A v tretej sa brat so sestrou vezú ulicami Paríža na ceste k prázdnemu bytu po svojich rodičoch. Tí zahynuli počas leteckého nešťastia. Tajnosti, klamstvá aj teplo...
Zobraziť všetky články