Záber z filmu Pachová stopa. Foto: Filmtopia

recenzia Pachová stopa

Keď sa vám nechce veriť vlastným očiam (ani ušiam)

Jana Dudková

Písmo: A- | A+

Zuzanu Piussi sme dlhé roky mohli vnímať ako jasne politicky profilovanú režisérku, ktorá systematicky kritizuje slovenské i české politické špičky, opiera sa o mediálne kauzy, ale aj prapodivnosť národniarov i nedvižnosť a rozhádanosť opozície. Dnes však prichádza s filmom, ktorý na časť tejto tvorby síce nadväzuje kritikou justície, no zároveň sa dostáva k univerzálnejšiemu ľudskoprávnemu aspektu a „stranícky“ neutrálne analyzuje prešľapy tých, ktorí sú pri moci, bez obvinenia konkrétnych politických aktérov.

Nový film Zuzany Piussi Pachová stopa sa zaoberá jednou z dlhodobých praktík českého justičného systému, ktorá je však rozšírená aj na Slovensku: dokazovaním viny na základe pachovej stopy identifikovanej špeciálne vycvičenými psami. Hoci ide o metódu, ktorá sa vo väčšine krajín už nevyužíva, keďže nemá žiadne vedecké opodstatnenie a môže byť ľahko manipulovateľná, ukazuje sa, že v našich končinách ide o vítaný spôsob, ako zvýšiť tzv. objasnenosť – svätý grál policajných zborov a súdnictva v čase kapitalizmu, keď nie je dôležité poznať pravdu, ale vykazovať čo najlepšie čísla a, samozrejme, aj vytvárať si podmienky na individuálne odmeny.

Pachová stopa je skrátka trvalá, ale na verejnosti skoro neviditeľná súčasť systému, funkčná paradoxne práve v časoch, keď sa napríklad domáce násilie vedome prehliada, kým nedôjde k tragédiám, a tiež keď sa na základe pár gramov marihuany ničia životy.

Keďže Piussi na filme spolupracovala s aktivistami dlhodobo sa angažujúcimi za nápravu škôd priamo napáchaných titulnou metódou, nemusí tápať, ale má úderné príbehy aj presné informácie, ktoré vie dávkovať a z ktorých už od prvých minút filmu mrazí. Zimomriavky podporuje aj hudba jej sestry Lucie Piussi. Podprahovo zdôrazňuje dunivú temnotu, v ktorej celý systém vedome žije a doslova bez mihnutia oka sa jej odmieta vzdať. Napriek jasnej reči vedcov aj skúsených kynológov a odorológov sudkyne a sudcovia odmietajú nanovo otvoriť prípady, v ktorých poslali na dlhé roky za mreže nevinných, často doslova ešte v tínedžerskom veku a často bez akýchkoľvek iných dôkazových materiálov, resp. s materiálmi, ktoré ich vinu priamo popierajú.

 





Pachová stopa (Česko, Slovensko, 2024)

RÉŽIA A KAMERA Zuzana Piussi ● ZVUK Jan Richtr ● STRIH Sebastian Kučkovský ● HUDBA Lucia Piussi ● PRODUCENT Vít Janeček

MINUTÁŽ 78 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 6. 2. 2025

Hodnotenie: 85%

Foto: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Štefan Kvietik a Emília Vášáryová vo filme Medená veža. Foto: Archív SFÚ / Václav Polák

nový pohľad Medená veža

Dá sa o filme populárnom už viac ako päťdesiat rokov povedať ešte niečo nové? Podstatné je, že stále rezonuje a nezapadol do zabudnutia ako mnohé iné diela jeho éry. Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme Medenou vežou (réžia: Martin Hollý, 1970). Monument odolný zubu času Horský film Martina Hollého ml. Medená veža (1970) je priam notoricky známym čriepkom slovenskej kinematografie sedemdesiatych rokov minulého storočia. Hollý, debutujúci snímkou z „veľkej trojky roku 1962“ Havrania cesta, už vtedy ukázal, že v jeho záujme nie je držať sa schém skupinového hrdinstva ani vytvárať nevýrazné, plocho napísané postavy. Zaujali ho autentické ľudské charaktery – komplexné bytosti vymykajúce sa tradičným budovateľským ideálom. Občas pijú alkohol, bijú sa, nelegálne prekračujú štátne hranice, kradnú... A napriek tomu ich v žiadnom prípade nemožno nazvať antagonistami. Hollého pohľad na príbehy postáv je empatický a ľudský. Prečítajte si archívny rozhovor so Štefanom Kvietikom Bez agitácie Vznik režisérových snímok zo začiatku sedemdesiatych rokov, teda „tatranské filmy“ Medená veža a Orlie pierko (1971), motivovala dobová potreba preorientovať slovenskú tvorbu z inovatívnych pokusov novej vlny späť k jednoduchšie uchopiteľnej narácii a zábave. Divák sa chce zabávať. Hollý tento dopyt naplnil – avšak svojsky....
Záber z filmu Tá druhá. Foto: Film Expanded

V tieni súrodenca

Máme ich na očiach, ale často ich nevidíme. Sklenené deti vyzerajú ako obyčajné deti, doma však žijú v tieni súrodenca, ktorý si vyžaduje väčšiu pozornosť rodiny. Observačný dokumentárny film Tá druhá režisérky Marie-Magdaleny Kochovej približuje prehliadanú tému zdravých súrodencov v rodinách s deťmi so špeciálnymi potrebami. Johana má osemnásť rokov a po maturite sa chystá odísť z rodného malomesta na vysokú školu. Posledný ročník na strednej škole je pre ňu náročnejší než pre jej spolužiakov – vo svojej rodine má totiž nezastupiteľnú úlohu. Denne pomáha so starostlivosťou o mladšiu sestru s postihnutím. Cez všetku lásku sa musí vymaniť z očakávaní blízkeho okolia, nájsť si vlastný priestor a opustiť sestrin tieň. „O deťoch žijúcich s postihnutím a ich rodičoch sme počuli mnoho príbehov. Rodičia však nie sú jediní, ktorí sú silne ovplyvnení špeciálnymi potrebami svojich detí. Často to sú ešte ich súrodenci, bratia a sestry, ktorí sú okolnosťami nútení predčasne dospieť, aby pomáhali s náročnou rodinnou situáciou. Preto som si ako svoju protagonistku vybrala Johanu a rozhodla sa natočiť film, ktorý sprostredkuje perspektívu týchto súrodencov, sklenených detí, tých druhých,“vysvetlila režisérka. „Jej príbeh je tiež mojím príbehom, rovnako ako príbehom milióna ďalších ľudí po celom svete žijúcich v podobnej situácii. Aj ja som sestrou dievčatka s postihnutím. Vyrastala som po jej...
Zobraziť všetky články