Záber z filmu Pachová stopa. Foto: Filmtopia

recenzia Pachová stopa

Keď sa vám nechce veriť vlastným očiam (ani ušiam)

Jana Dudková

Písmo: A- | A+

Zuzanu Piussi sme dlhé roky mohli vnímať ako jasne politicky profilovanú režisérku, ktorá systematicky kritizuje slovenské i české politické špičky, opiera sa o mediálne kauzy, ale aj prapodivnosť národniarov i nedvižnosť a rozhádanosť opozície. Dnes však prichádza s filmom, ktorý na časť tejto tvorby síce nadväzuje kritikou justície, no zároveň sa dostáva k univerzálnejšiemu ľudskoprávnemu aspektu a „stranícky“ neutrálne analyzuje prešľapy tých, ktorí sú pri moci, bez obvinenia konkrétnych politických aktérov.

Nový film Zuzany Piussi Pachová stopa sa zaoberá jednou z dlhodobých praktík českého justičného systému, ktorá je však rozšírená aj na Slovensku: dokazovaním viny na základe pachovej stopy identifikovanej špeciálne vycvičenými psami. Hoci ide o metódu, ktorá sa vo väčšine krajín už nevyužíva, keďže nemá žiadne vedecké opodstatnenie a môže byť ľahko manipulovateľná, ukazuje sa, že v našich končinách ide o vítaný spôsob, ako zvýšiť tzv. objasnenosť – svätý grál policajných zborov a súdnictva v čase kapitalizmu, keď nie je dôležité poznať pravdu, ale vykazovať čo najlepšie čísla a, samozrejme, aj vytvárať si podmienky na individuálne odmeny.

Pachová stopa je skrátka trvalá, ale na verejnosti skoro neviditeľná súčasť systému, funkčná paradoxne práve v časoch, keď sa napríklad domáce násilie vedome prehliada, kým nedôjde k tragédiám, a tiež keď sa na základe pár gramov marihuany ničia životy.

Keďže Piussi na filme spolupracovala s aktivistami dlhodobo sa angažujúcimi za nápravu škôd priamo napáchaných titulnou metódou, nemusí tápať, ale má úderné príbehy aj presné informácie, ktoré vie dávkovať a z ktorých už od prvých minút filmu mrazí. Zimomriavky podporuje aj hudba jej sestry Lucie Piussi. Podprahovo zdôrazňuje dunivú temnotu, v ktorej celý systém vedome žije a doslova bez mihnutia oka sa jej odmieta vzdať. Napriek jasnej reči vedcov aj skúsených kynológov a odorológov sudkyne a sudcovia odmietajú nanovo otvoriť prípady, v ktorých poslali na dlhé roky za mreže nevinných, často doslova ešte v tínedžerskom veku a často bez akýchkoľvek iných dôkazových materiálov, resp. s materiálmi, ktoré ich vinu priamo popierajú.

 





Pachová stopa (Česko, Slovensko, 2024)

RÉŽIA A KAMERA Zuzana Piussi ● ZVUK Jan Richtr ● STRIH Sebastian Kučkovský ● HUDBA Lucia Piussi ● PRODUCENT Vít Janeček

MINUTÁŽ 78 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 6. 2. 2025

Hodnotenie: 85%

Foto: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

František Kovár vo filme Andreja Lettricha Červené víno (1976). Foto: archív SFÚ/Margita Skoumalová

František Kovár

Patrí medzi najobľúbenejších slovenských hercov a tiež medzi legendy svojej generácie. Jeho hlas je nezameniteľný a jeho divadelná, televízna, filmová a takisto dabingová tvorba je obsiahla. František Kovár oslavuje 14. novembra 80. narodeniny.  Jeho jubileum pripomenie aj STVR. V deň jeho narodenín o 20.10 na Dvojke odvysiela v premiére dokument Pokušenia, hriechy a cnosti Františka Kovára (r. Bohumír Bobocký, Miki Gucman). František Kovár patrí k výrazným osobnostiam slovenského divadla, filmu a televízie. Počas desaťročí na javisku i pred kamerou vytvoril galériu postáv – od dramatických hrdinov cez historické osobnosti až po civilných, ľudsky presvedčivých mužov. K hereckej kariére sa František Kovár dostal, podobne ako viacero jeho kolegýň a kolegov, najskôr cez dramatický krúžok a neskôr štúdium na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, ktorú absolvoval v roku 1967. Po absolvovaní herectva nastúpil do Divadla Andreja Bagara v Nitre. V rokoch 1967 až 1971 tam získaval prvé profesionálne skúsenosti a učil sa remeslu v každodennom kontakte s rôznorodým repertoárom. Nová scéna, Korzo aj SND Následne sa presunul do Bratislavy, kde sa stal členom súboru Novej scény. Pôsobil v ňom od roku 1971 a postupne si vybudoval postavenie spoľahlivého a všestranného herca. Stvárňoval postavy v klasických i súčasných hrách a spolupracoval s viacerými významnými režisérmi. Účinkoval aj v Divadle Astorka Korzo...
Papierové hlavy Marian Urban Záber z filmu Papierové hlavy. Foto: archív SFÚ

17. november v Kine Lumière: Papierové hlavy aj spomienka na Mariana Urbana

Pri príležitosti osláv Nežnej revolúcie premietne Kino Lumière celovečerný dokument Dušana Hanáka Papierové hlavy (1995). Rozpráva o vzťahu občana a moci a o rôznych podobách porušovania ľudských práv v Československu v rokoch 1945 až 1989. Súčasťou večera bude aj kinopremiéra filmu z dokumentárneho cyklu GEN, venovaného producentovi, režisérovi, scenáristovi a dramaturgovi Marianovi Urbanovi. Film v réžii Juraja Nvotu bude uvedený pri príležitosti 75. nedožitých Urbanových narodenín. Večer sa uskutoční v utorok 17. novembra o 19.00 hod. a uvedie ho dramaturgička a scenáristka Zuzana Gindl-Tatárová. Film Papierové hlavy prináša osobitý a netradičný pohľad na slovenskú spoločnosť v druhej polovici 20. storočia. V pôsobivej kombinácii archívnych materiálov, autentických výpovedí svedkov a štylizovanej happeningovej roviny prináša mnohorozmerný obraz vzťahu občana a moci. Je výnimočný a príťažlivý svojou poetikou a šírkou záberu, štýlom zobrazenia historickej aj súdobej reality, rozsahom a náročnosťou realizácie. Vyjadruje osudy spoločnosti i jednotlivca cez základné a univerzálne otázky ľudskej existencie. Podľa režiséra Dušana Hanáka sa vo filme prelínajú tri roviny. Prvou sú karnevalové motívy papierových hláv z prvomájových osláv. Druhou sú archívne spravodajské zábery zlomových okamihov a udalostí, ako aj propagandistické filmy ministerstva vnútra z rokov 1945 až 1989, ktoré dovtedy neboli nikdy verejne uvedené. Tretiu rovinu tvoria výpovede a konfrontácie svedkov, ktoré Hanák nazýva „návrat...
Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť Emil Horváth a Milan Ondrík vo filme Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film

STVR uvedie film Ivety Grófovej o Emilovi Horváthovi

Dokumentárny portrét Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť, ktorý mapuje pôsobenie Emila Horvátha odvysiela STVR vo štvrtok 12. novembra o 20.10 na Dvojke. Vznikol v koprodukcii STVR, Hulapa film a Slovenského filmového ústavu a nakrútila ho režisérka Iveta Grófová. „Ponuka nakrútiť film o hereckej ikone Emilovi Horváthovi prišla zo strany STVR v apríli tohto roka a ja som ju prijala z jednoduchého dôvodu. O pánovi Horváthovi skrátka má existovať film – aspoň televízny, pretože, ako vo filme vraví Ján Štrasser: ,ako herca ho pozná každý, ale jeho občianske postoje pozná máloktoʻ. Toto je východisko filmu, od ktorého sa odvíja príbeh človeka, ktorý venoval život divadlu a svojim myslením zásadne ovplyvnil niekoľko hereckých generácií. Nech to aj znie príliš pateticky, takto to je, je to autentické a inšpirujúce,“ povedala Grófová pre Filmsk.sk. Vo filme Nikdy nezostať stáť o svojom vzťahu k Emilovi Horváthovi, ktorý roky pôsobil aj ako pedagóg, rozpráva množstvo hercov práve z mladších generácií. Popri Kamile Heribanovej, Danielovi Žulčákovi, Jane Kovalčikovej, Robovi Rothovi, Danielovi Fischerovi či Milanovi Ondríkovi však o Horváthovi rozprávajú aj Ján Štrasser, Ľubomír Vajdička, Laco Kraus či Jozef Ciller. A, samozrejme, jeho manželka Viera Richterová.   Záber z filmu Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film „Bohvieaký pocit to nie je, je to...
Zobraziť všetky články