Záber z filmu Pokiaľ ja žijem

recenzia Pokiaľ ja žijem

Bude z neho fakír?

Zuzana Mojžišová

Písmo: A- | A+

Objektívne posúdenie filmu nejestvuje. Isto pri ňom zohráva úlohu vzdelanosť, rozsah znalostí v oblasti kultúry a konkrétne kinematografie, empíria, emočná inteligencia, všelijaké osobnostné a vkusové (ne)preferencie, hodnotové či estetické rebríčky, (ne)príchylnosť k určitému žánru, spôsobu rozprávania, k autorskej stratégii či osobám a obsadeniu, spoločensko-politická situácia krajiny i diváka…

Občas sa stane, že film sa v človeku dotkne čohosi hlbokého, ale zároveň veľmi individuálneho, neprenositeľného, súvisiaceho s jeho individuálnou, neprenosnou, čiže výnimočnou životnou empíriou i súčasnosťou. Príklad: film o umieraní blízkeho, nech už má akékoľvek (ne)kvality, bude vnímať inak umierajúci, inak jeho opatrovník, inak niekto, kto sa o podobnú skúsenosť nikdy ani len neobtrel. Dlhý úvod, ale považujem za čestné na začiatku oznámiť, že vo vzťahu k dokumentárneho filmu o rómskom mladíkovi Daliborovi Lezovi Pokiaľ ja žijem režiséra Romana Ďuriša som prinajmenšom tou opatrovníčkou, lebo… ale to sem nepatrí.

Roman Ďuriš pred zopár rokmi absolvoval štúdium hranej réžie na VŠMU, úspech vtedy zaznamenal najmä snímkou Niečo sa deje (2019), príbehom lokálneho televízneho reportéra, ktorý sa rozhodne na vlastnú novinársku päsť vyriešiť násilný čin – a potom sa veci skomplikujú, lebo stopy vedú aj k jeho vlastnému synovi. Pokiaľ ja žijem je jeho debutom v dospelom profi vesmíre. Okrem réžie je aj s kameramankou Michaelou Hoškovou spoluautorom námetu a scenára k filmu. Vznik filmu podporili viaceré fondy, nadácie aj televízia zo Slovenska, Česka, Poľska. Mohli by sme ho nazvať observačným portrétom o boji človeka, čo nemá v ruke ani jednu dobrú kartu a aj tak úporne hrá partiu s nepriateľmi – a že ich má dosť, až nadmieru. Dokonca on sám si je v určitom zmysle slova najúhlavnejším nepriateľom. Ale toto sa pravdepodobne týka aj nás všetkých ostatných, len u Dalibora je to akési vypuklejšie, nástojčivejšie, obnažené.

Prvé metre filmu ešte zažijeme v base, Dalibor sa prebúdza, roztvorí oko, chvíľu sa pozerá na svet, na nás, potom oko radšej opäť zavrie. Píše smutný list sestre Erike, chýbajú mu jeho milovaní, vadí mu väzenská prázdnota. Potom sme už vonku, Dalibora prepustili, pred bránou ho čakajú mama a súrodenci. Vezme do náručia najmladšieho Jakuba, nesie ho, doberajú sa, kráčajú k zastávke, Dalibor ukazuje Jakubovi žltú budovu kúsok od chodníka: „Tam som bol, v tej zadnej.“ Ako turista, čo sa vráti z dovolenky s fotkou Eiffelovky v mobile a pochváli sa: „Tam som bol.“ Kdesi tu sa prvý raz naplno roztvorí priepasť v spôsoboch existencie protagonistov filmu a pravdepodobným publikom v kinách, nerómskym a materiálne zabezpečeným. Empatie môžeme mať plné kufre, brázdu celkom nezaplní. Takáto je jednoducho nateraz situácia a svetielko je až na konci tunela.

Film Zvonky šťastia Mareka Šulíka a Jany Bučky (2012) preklenoval spomínanú ruptúru témou hľadania šťastia, o ktoré sa pokúšame všetci bez rozdielu. Ďurišov Pokiaľ ja žijem takisto okrem individuálneho príbehu prízvukuje univerzálnosť Daliborovej snahy vzoprieť sa nepriazni osudu a pokúsiť sa vlastnými silami a činmi dosiahnuť niečo uspokojivejšie. Neustrnúť v bahne, nenariekať. Zabojovať, aby sa brat Kevin vrátil k mame, postarať sa o bývanie, nájsť si prácu, mať nejakú istotu… Kde? V cirkuse.

Dalibor oddeľujúci sa od sveta kapucňou, Dalibor, ktorého štartovacia čiara bola ďaleko za tou, na ktorej začína väčšina ostatných obyvateľov tejto krajiny, Dalibor intenzívny, priamy a impulzívny sa chce stať fakírom. (Pozná niekto zlomyseľnejšieho ironika, než je osud?) Fakír je ten, kto mimoriadne ovláda svoje telo, prípadne aj myseľ, vydrží bolesť, ľahne si na klince, zhltne oheň. Lenže tu nie je podstatné, čím sa chce Dalibor Lezo stať, dôležité je, že sa CHCE niečím stať, niekým iným než cirkulujúcim obyvateľom nápravného zariadenia. Trénuje, nefláka sa, skúša. Tryská z toho nádej vysoká ako Everest. Lebo je to tak, že keď sa bude dariť Daliborovi, bude sa oveľa lepšie dariť aj nám všetkým ostatným.

Kamera sa snaží byť pri významných veciach – väzenie, súd, konfrontácia s otcom, príchod do cirkusu, ale aj pri tých obyčajnejších – cesta do školy, domáce chvíle, oddychovanie. Prispôsobuje sa temporytmu reality – od statickosti až po prudké pohyby (napríklad pri naháňaní zlodeja), keď sa obraz stáva takmer nečitateľným. Niekedy je to prichytávanie každodennosti pri čine, inokedy zjavne autormi zinscenovaná situácia. Necenzuruje sa a ani sa neglorifikuje. Občas vyvzlína na povrch humor.

Lenže napokon ostáva smútok: Ak sa aj Daliborovi Lezovi podarí splniť si aktuálny sen, zas sa len my – pravdepodobné publikum filmu Pokiaľ ja žijem režiséra Romana Ďuriša – budeme na neho pozerať ako na kohosi vzdialeného v cudzej manéži. Život teda fakt nie je med lízať.

O filme Pokiaľ ja žijem čítajte aj v rubrike Nové slovenské filmy.

Trailer k filmu Pokiaľ ja žijem

 

Pokiaľ ja žijem

Slovensko/Česko/Poľsko, 2024

RÉŽIA Roman Ďuriš ● SCENÁR Roman Ďuriš, Michaela Hošková ● HUDBA Vladislav Šariššský ● PRODUKCIA Bright Sight Pictures (SK), Lonely Production (CZ), Lumisenta Foundation (PL) ● KAMERA Michaela Hošková ● ÚČINKUJÚ Dalibor Lezo s rodinou

MINUTÁŽ 83 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 5. 9. 2024

Hodnotenie: 85%

Záber z filmu Pokiaľ ja žijem. FOTO: Bright Sight Pictures

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Koniec sveta (r. Bohdan Sláma) / Zdroj: CinemaArt SK

recenzia Koniec sveta

Z bieleho sa stávalo čierne a z čierneho biele, z nenormálneho normálne a z normálneho nenormálne, z morálneho nemorálne a z nemorálneho morálne. Tá podobnosť z dneškom človeka bolí. Isto i pre toto všetko sa nás teraz filmové príbehy opisujúce spomínanú dobu dotýkajú akosi priamejšie, bytostnejšie. Nevnímame ich iba ako spomienky na minulosť. Sprítomňujú reálne číhajúce hrozby. Po Vlnách Jiřího Mádla, ktoré sa odohrávajú v Prahe v rokoch 1967 až 1968 najmä v zahraničnej redakcii Československého rozhlasu, sa do kín dostal najnovší film iného českého režiséra – Koniec sveta Bohdana Slámu. Aj jeho príbeh úzko súvisí so spoločensko-politickou atmosférou onoho obdobia. Bohdan Sláma na seba výrazne upozornil svojím druhým dlhometrážnym, cenami ovenčeným filmom Štěstí (2005), vzťahovou drámou z vežiaka na Mostecku, z ktorého v pamäti utkveli najmä drsné scény rodičovskej neschopnosti a detského náreku. Nasledoval mierne rozpačitý Venkovský učitel (2008) a potom ešte rozpačitejšie Štyri slnká (2012), oboma sa opäť vinie línia rodič verzus dieťa. Výborná Baba z ľadu (2017) bola pookriatím, dôležitým filmom o zanedbávaných témach, hereckým koncertom Slámovej dvornej herečky Zuzany Kronerovej. Snímka Krajina ve stínu (2020) je v niečom z celkom iného súdka. Skúmanie dramatických vlastností medziľudskej koexistencie ostáva, no ocitáme sa v časoch pred druhou svetovou vojnou a po nej, veľké dejiny prudko dopadajú na osudy obyvateľov obce, kde každý každého už celé pokolenia pozná....
Ladislav Volko 1983

Ladislav Volko

Plán, že ako darček si k životnému jubileu „venuje“ knižky básní, ktoré písal (častejšie v poľštine ako slovenčine) a publikoval na stránkach rôznych periodík u nás i u severných susedov, mu nevyšiel. Ale predsavzatia sa nevzdáva. Bol aj vysokoškolským pedagógom a prekladateľom, šéfredaktorom časopisu Film a divadlo (1990 – 1992), ako člen Klubu filmových novinárov roky brázdil filmové festivaly a zasadal v medzinárodných porotách FIPRESCI. Dodnes pôsobí ako prezident India klubu, ktorý zakladal. „Film mi dal veľmi veľa, bol vždy prvou inšpiráciou pri všetkom, čo som robil. A nevzal mi nič, lebo ja si nedám nič vziať,“ vysvetľuje s úsmevom rodák z Kežmarku (16. októbra 1944). V štúdiu sociológie, ktoré začal na Univerzite Komenského v Bratislave, po prvom ročníku pokračoval na Jagelovskej univerzite v Krakove. Keď po jej absolutóriu v roku 1971 prišla ponuka z ministerstva školstva, či nechce v Poľsku v štúdiu pokračovať, povedal si, prečo nie. Len Krakov vymenil za Varšavu a za tému magisterskej práce si vybral Povolanie a prostredie slovenských tvorivých pracovníkov filmu. „Mojimi respondentmi boli Paľo Bielik, Martin Hollý, Eduard Grečner, Juraj Jakubisko, Dušan Hanák, Martin Slivka, jednoducho všetky významné mená slovenskej kinematografie.“ V Poľsku bola jeho práca publikovaná, a keďže sa týkala slovenských filmárov, vyšla pod názvom Sociologické problémy filmárov aj v časopise Slovenské divadlo. Do Slovenského filmového ústavu, kam chodieval predtým študovať filmovú literatúru, nastúpil...
Alfonz Bednár

Alfonz Bednár

Svetlo sveta uzrel v Rožňovej Neporadzi (dnes Neporadza) ako najmladšie z ôsmich detí Jozefa Bednára a jeho manželky Anny. Starí rodičia sa na Slovensko prisťahovali z Moravy. Alfonz patril medzi nadaných študentov. Obzvlášť vnímavý bol na jazyky, venoval sa im už od strednej školy. V medzivojnovom období sa zapísal na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe, kde si vybral klasickú filológiu, češtinu a slovenčinu. Ako veľká téma stredoeurópskej oblasti ho zaujala estetika rozprávok a mýtov, ktorú rozvinul do podoby dizertačnej práce o kontextoch ľudovej balady. Nakrátko sa jeho životný čas spojil s o rok starším Dominikom Tatarkom, ktorý mal namierené z Prahy na Sorbonnu. Plány do budúcnosti obom skrížil začiatok 2. svetovej vojny. Bednár doštudoval v Bratislave, stal sa z neho stredoškolský profesor v Liptovskom Mikuláši a v Bardejove, v roku 1944 narukoval k vojenskej jednotke do Prešova, kde zostal až do konca vojny. Tatarka po nútenom opustení Paríža učil na gymnáziu v Žiline a v Martine. Vojnový čas pre neho znamenal umeleckú a politickú radikalizáciu: napísal a vydal zbierku existenciálne ladených noviel V úzkosti hľadania (1942), nadrealistickú novelu Panna zázračnica (1944), zapojil sa do partizánskeho odboja a vstúpil do KSČ. Bednár sa sústredil až na povojnové príležitosti literatúry: bol lektorom vo vydavateľstve Pravda, vydal dve zbierky pre deti, prekladal z francúzštiny a angličtiny. Ako prvý zo slovenských spisovateľov už rok po Stalinovej a Gottwaldovej smrti v roku 1953 rozvíril stojaté vody...
Zobraziť všetky články