Záber z filmu Pokiaľ ja žijem

recenzia Pokiaľ ja žijem

Bude z neho fakír?

Zuzana Mojžišová

Písmo: A- | A+

Objektívne posúdenie filmu nejestvuje. Isto pri ňom zohráva úlohu vzdelanosť, rozsah znalostí v oblasti kultúry a konkrétne kinematografie, empíria, emočná inteligencia, všelijaké osobnostné a vkusové (ne)preferencie, hodnotové či estetické rebríčky, (ne)príchylnosť k určitému žánru, spôsobu rozprávania, k autorskej stratégii či osobám a obsadeniu, spoločensko-politická situácia krajiny i diváka…

Občas sa stane, že film sa v človeku dotkne čohosi hlbokého, ale zároveň veľmi individuálneho, neprenositeľného, súvisiaceho s jeho individuálnou, neprenosnou, čiže výnimočnou životnou empíriou i súčasnosťou. Príklad: film o umieraní blízkeho, nech už má akékoľvek (ne)kvality, bude vnímať inak umierajúci, inak jeho opatrovník, inak niekto, kto sa o podobnú skúsenosť nikdy ani len neobtrel. Dlhý úvod, ale považujem za čestné na začiatku oznámiť, že vo vzťahu k dokumentárneho filmu o rómskom mladíkovi Daliborovi Lezovi Pokiaľ ja žijem režiséra Romana Ďuriša som prinajmenšom tou opatrovníčkou, lebo… ale to sem nepatrí.

Roman Ďuriš pred zopár rokmi absolvoval štúdium hranej réžie na VŠMU, úspech vtedy zaznamenal najmä snímkou Niečo sa deje (2019), príbehom lokálneho televízneho reportéra, ktorý sa rozhodne na vlastnú novinársku päsť vyriešiť násilný čin – a potom sa veci skomplikujú, lebo stopy vedú aj k jeho vlastnému synovi. Pokiaľ ja žijem je jeho debutom v dospelom profi vesmíre. Okrem réžie je aj s kameramankou Michaelou Hoškovou spoluautorom námetu a scenára k filmu. Vznik filmu podporili viaceré fondy, nadácie aj televízia zo Slovenska, Česka, Poľska. Mohli by sme ho nazvať observačným portrétom o boji človeka, čo nemá v ruke ani jednu dobrú kartu a aj tak úporne hrá partiu s nepriateľmi – a že ich má dosť, až nadmieru. Dokonca on sám si je v určitom zmysle slova najúhlavnejším nepriateľom. Ale toto sa pravdepodobne týka aj nás všetkých ostatných, len u Dalibora je to akési vypuklejšie, nástojčivejšie, obnažené.

Prvé metre filmu ešte zažijeme v base, Dalibor sa prebúdza, roztvorí oko, chvíľu sa pozerá na svet, na nás, potom oko radšej opäť zavrie. Píše smutný list sestre Erike, chýbajú mu jeho milovaní, vadí mu väzenská prázdnota. Potom sme už vonku, Dalibora prepustili, pred bránou ho čakajú mama a súrodenci. Vezme do náručia najmladšieho Jakuba, nesie ho, doberajú sa, kráčajú k zastávke, Dalibor ukazuje Jakubovi žltú budovu kúsok od chodníka: „Tam som bol, v tej zadnej.“ Ako turista, čo sa vráti z dovolenky s fotkou Eiffelovky v mobile a pochváli sa: „Tam som bol.“ Kdesi tu sa prvý raz naplno roztvorí priepasť v spôsoboch existencie protagonistov filmu a pravdepodobným publikom v kinách, nerómskym a materiálne zabezpečeným. Empatie môžeme mať plné kufre, brázdu celkom nezaplní. Takáto je jednoducho nateraz situácia a svetielko je až na konci tunela.

Film Zvonky šťastia Mareka Šulíka a Jany Bučky (2012) preklenoval spomínanú ruptúru témou hľadania šťastia, o ktoré sa pokúšame všetci bez rozdielu. Ďurišov Pokiaľ ja žijem takisto okrem individuálneho príbehu prízvukuje univerzálnosť Daliborovej snahy vzoprieť sa nepriazni osudu a pokúsiť sa vlastnými silami a činmi dosiahnuť niečo uspokojivejšie. Neustrnúť v bahne, nenariekať. Zabojovať, aby sa brat Kevin vrátil k mame, postarať sa o bývanie, nájsť si prácu, mať nejakú istotu… Kde? V cirkuse.

Dalibor oddeľujúci sa od sveta kapucňou, Dalibor, ktorého štartovacia čiara bola ďaleko za tou, na ktorej začína väčšina ostatných obyvateľov tejto krajiny, Dalibor intenzívny, priamy a impulzívny sa chce stať fakírom. (Pozná niekto zlomyseľnejšieho ironika, než je osud?) Fakír je ten, kto mimoriadne ovláda svoje telo, prípadne aj myseľ, vydrží bolesť, ľahne si na klince, zhltne oheň. Lenže tu nie je podstatné, čím sa chce Dalibor Lezo stať, dôležité je, že sa CHCE niečím stať, niekým iným než cirkulujúcim obyvateľom nápravného zariadenia. Trénuje, nefláka sa, skúša. Tryská z toho nádej vysoká ako Everest. Lebo je to tak, že keď sa bude dariť Daliborovi, bude sa oveľa lepšie dariť aj nám všetkým ostatným.

Kamera sa snaží byť pri významných veciach – väzenie, súd, konfrontácia s otcom, príchod do cirkusu, ale aj pri tých obyčajnejších – cesta do školy, domáce chvíle, oddychovanie. Prispôsobuje sa temporytmu reality – od statickosti až po prudké pohyby (napríklad pri naháňaní zlodeja), keď sa obraz stáva takmer nečitateľným. Niekedy je to prichytávanie každodennosti pri čine, inokedy zjavne autormi zinscenovaná situácia. Necenzuruje sa a ani sa neglorifikuje. Občas vyvzlína na povrch humor.

Lenže napokon ostáva smútok: Ak sa aj Daliborovi Lezovi podarí splniť si aktuálny sen, zas sa len my – pravdepodobné publikum filmu Pokiaľ ja žijem režiséra Romana Ďuriša – budeme na neho pozerať ako na kohosi vzdialeného v cudzej manéži. Život teda fakt nie je med lízať.

O filme Pokiaľ ja žijem čítajte aj v rubrike Nové slovenské filmy.

Trailer k filmu Pokiaľ ja žijem

 

Pokiaľ ja žijem

Slovensko/Česko/Poľsko, 2024

RÉŽIA Roman Ďuriš ● SCENÁR Roman Ďuriš, Michaela Hošková ● HUDBA Vladislav Šariššský ● PRODUKCIA Bright Sight Pictures (SK), Lonely Production (CZ), Lumisenta Foundation (PL) ● KAMERA Michaela Hošková ● ÚČINKUJÚ Dalibor Lezo s rodinou

MINUTÁŽ 83 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 5. 9. 2024

Hodnotenie: 85%

Záber z filmu Pokiaľ ja žijem. FOTO: Bright Sight Pictures

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Stratené v Prešove (r. Slavomír Capek, Tomáš Telepák). Foto My Street Films SK / DAFilms.sk

Natoč si svoj film! Spustili súťaž námetov My Street Films SK

Do My Street Films SK sa môžete prihlásiť s krátkym námetom a videovizitkou prostredníctvom online formulára do 3. marca 2025. Hlavným organizátorom projektu je Národné osvetové centrum. „Zmyslom projektu My Street Films SK je vzdelávanie v oblasti tvorby dokumentárneho filmu. Je určený záujemcom a záujemkyniam bez formálneho filmového vzdelania a pokojne aj bez predošlých skúseností s nakrúcaním – teda pre všetkých tých, ktorých lákajú možnosti filmového média na vyjadrenie vlastného pohľadu na svet a svoj bezprostredný životný priestor,“ uviedli organizátori projektu. Z prihlásených námetov vyberú autorky a autorov 9 najlepších. Ponúknu im možnosť zúčastniť sa série workshopov, kde svoj námet môžu rozvinúť a realizovať ho do podoby krátkeho dokumentárneho filmu. Workshopy lektorsky povedú dokumentaristi Barbora Sliepková, Adama Hanuljak a Dominik Jursa. Účastníkom poskytnú dramaturgické usmernenie aj technické rady. Každý z trojice workshopov sa zameria na inú fázu vzniku filmu – literárnu, režijnú  a strihovú prípravu. Téma námetov môže byť ľubovoľná. Podľa organizátorov je však plusom, ak má autorka či autor k téme bližší vzťah založený na osobnej skúsenosti. „Vždy ma zaujmú introspektívne námety. Myslím, že ľudí láka reflektovať svoj vnútorný svet za pomoci filmových vyjadrovacích prostriedkov. Rovnako oceňujem spoločensky kritické a angažované témy,” povedala dokumentaristka a lektorka Barbora Sliepková. „Dôležitá je aj schopnosť uvažovať o...
Záber z filmu Pachová stopa. Foto: Filmtopia

recenzia Pachová stopa

Nový film Zuzany Piussi Pachová stopa sa zaoberá jednou z dlhodobých praktík českého justičného systému, ktorá je však rozšírená aj na Slovensku: dokazovaním viny na základe pachovej stopy identifikovanej špeciálne vycvičenými psami. Hoci ide o metódu, ktorá sa vo väčšine krajín už nevyužíva, keďže nemá žiadne vedecké opodstatnenie a môže byť ľahko manipulovateľná, ukazuje sa, že v našich končinách ide o vítaný spôsob, ako zvýšiť tzv. objasnenosť – svätý grál policajných zborov a súdnictva v čase kapitalizmu, keď nie je dôležité poznať pravdu, ale vykazovať čo najlepšie čísla a, samozrejme, aj vytvárať si podmienky na individuálne odmeny. Pachová stopa je skrátka trvalá, ale na verejnosti skoro neviditeľná súčasť systému, funkčná paradoxne práve v časoch, keď sa napríklad domáce násilie vedome prehliada, kým nedôjde k tragédiám, a tiež keď sa na základe pár gramov marihuany ničia životy. Keďže Piussi na filme spolupracovala s aktivistami dlhodobo sa angažujúcimi za nápravu škôd priamo napáchaných titulnou metódou, nemusí tápať, ale má úderné príbehy aj presné informácie, ktoré vie dávkovať a z ktorých už od prvých minút filmu mrazí. Zimomriavky podporuje aj hudba jej sestry Lucie Piussi. Podprahovo zdôrazňuje dunivú temnotu, v ktorej celý systém vedome žije a doslova bez mihnutia oka sa jej odmieta vzdať. Napriek jasnej reči vedcov aj skúsených kynológov a odorológov sudkyne a sudcovia odmietajú nanovo otvoriť prípady,...
Záber z filmu Brutalista. Foto: CinemArt

recenzia Brutalista

Píše sa rok 1947 a uznávaný budapeštiansky staviteľ a architekt László Tóth sa spamätáva z tvrdých rán, ktoré mu uštedrila druhá svetová vojna. I keď sa mu podarilo dostať z koncentračného tábora v Buchenwalde, znova nadobudnúť ľudskú dôstojnosť ostalo výzvou na celý život. Režisér Brady Corbet ho žánrovo nazval brutalistom. Jeho film Brutalista má desať nominácií na nadchádzajúceho Oscara. Na hranici chudoby László úspešne emigruje do Ameriky, kde ho v prvotnom nadšení víta bratranec Attila. S manželkou si tam otvoril nábytkársku dielňu a obchod, vkusom a štýlom Lászlóovi síce na míle vzdialený, ale ponuka pracovať pre rodinu sa neodmieta. Lászlóovi sa dokonca darí presvedčiť Attilu o vlastnom výtvarnom pohľade. Proti tmavým rustikálnym kulisám vtedajších amerických domácností navrhne pre obchod vzdušný funkcionalistický dizajn interiérového zariadenia v štýle art deco. Medzitým stále balansuje na hranici chudoby. Presvedčene sa stavia za svoje vízie, pričom údel cudzinca, ktorého má krajina prijať, sa učí brať ako prirodzenú zámorskú realitu. Nekladie si otázku, prečo je na tom horšie ako jeho bratranec. Nepozná procesy, ktorými život v Amerike (de)formuje charakter domácich obyvateľov či usadených prišelcov. Neposudzuje, čo v skutočnosti znamená Amerika ako krajina neobmedzených možností, nepýta sa, prečo by ho mala vítať s otvorenou náručou. Akoby si necenil, že jeho skutočnou oporou v cudzom svete sú černoch...
Zobraziť všetky články