Záber z filmu Pokiaľ ja žijem

recenzia Pokiaľ ja žijem

Bude z neho fakír?

Zuzana Mojžišová

Písmo: A- | A+

Objektívne posúdenie filmu nejestvuje. Isto pri ňom zohráva úlohu vzdelanosť, rozsah znalostí v oblasti kultúry a konkrétne kinematografie, empíria, emočná inteligencia, všelijaké osobnostné a vkusové (ne)preferencie, hodnotové či estetické rebríčky, (ne)príchylnosť k určitému žánru, spôsobu rozprávania, k autorskej stratégii či osobám a obsadeniu, spoločensko-politická situácia krajiny i diváka…

Občas sa stane, že film sa v človeku dotkne čohosi hlbokého, ale zároveň veľmi individuálneho, neprenositeľného, súvisiaceho s jeho individuálnou, neprenosnou, čiže výnimočnou životnou empíriou i súčasnosťou. Príklad: film o umieraní blízkeho, nech už má akékoľvek (ne)kvality, bude vnímať inak umierajúci, inak jeho opatrovník, inak niekto, kto sa o podobnú skúsenosť nikdy ani len neobtrel. Dlhý úvod, ale považujem za čestné na začiatku oznámiť, že vo vzťahu k dokumentárneho filmu o rómskom mladíkovi Daliborovi Lezovi Pokiaľ ja žijem režiséra Romana Ďuriša som prinajmenšom tou opatrovníčkou, lebo… ale to sem nepatrí.

Roman Ďuriš pred zopár rokmi absolvoval štúdium hranej réžie na VŠMU, úspech vtedy zaznamenal najmä snímkou Niečo sa deje (2019), príbehom lokálneho televízneho reportéra, ktorý sa rozhodne na vlastnú novinársku päsť vyriešiť násilný čin – a potom sa veci skomplikujú, lebo stopy vedú aj k jeho vlastnému synovi. Pokiaľ ja žijem je jeho debutom v dospelom profi vesmíre. Okrem réžie je aj s kameramankou Michaelou Hoškovou spoluautorom námetu a scenára k filmu. Vznik filmu podporili viaceré fondy, nadácie aj televízia zo Slovenska, Česka, Poľska. Mohli by sme ho nazvať observačným portrétom o boji človeka, čo nemá v ruke ani jednu dobrú kartu a aj tak úporne hrá partiu s nepriateľmi – a že ich má dosť, až nadmieru. Dokonca on sám si je v určitom zmysle slova najúhlavnejším nepriateľom. Ale toto sa pravdepodobne týka aj nás všetkých ostatných, len u Dalibora je to akési vypuklejšie, nástojčivejšie, obnažené.

Prvé metre filmu ešte zažijeme v base, Dalibor sa prebúdza, roztvorí oko, chvíľu sa pozerá na svet, na nás, potom oko radšej opäť zavrie. Píše smutný list sestre Erike, chýbajú mu jeho milovaní, vadí mu väzenská prázdnota. Potom sme už vonku, Dalibora prepustili, pred bránou ho čakajú mama a súrodenci. Vezme do náručia najmladšieho Jakuba, nesie ho, doberajú sa, kráčajú k zastávke, Dalibor ukazuje Jakubovi žltú budovu kúsok od chodníka: „Tam som bol, v tej zadnej.“ Ako turista, čo sa vráti z dovolenky s fotkou Eiffelovky v mobile a pochváli sa: „Tam som bol.“ Kdesi tu sa prvý raz naplno roztvorí priepasť v spôsoboch existencie protagonistov filmu a pravdepodobným publikom v kinách, nerómskym a materiálne zabezpečeným. Empatie môžeme mať plné kufre, brázdu celkom nezaplní. Takáto je jednoducho nateraz situácia a svetielko je až na konci tunela.

Film Zvonky šťastia Mareka Šulíka a Jany Bučky (2012) preklenoval spomínanú ruptúru témou hľadania šťastia, o ktoré sa pokúšame všetci bez rozdielu. Ďurišov Pokiaľ ja žijem takisto okrem individuálneho príbehu prízvukuje univerzálnosť Daliborovej snahy vzoprieť sa nepriazni osudu a pokúsiť sa vlastnými silami a činmi dosiahnuť niečo uspokojivejšie. Neustrnúť v bahne, nenariekať. Zabojovať, aby sa brat Kevin vrátil k mame, postarať sa o bývanie, nájsť si prácu, mať nejakú istotu… Kde? V cirkuse.

Dalibor oddeľujúci sa od sveta kapucňou, Dalibor, ktorého štartovacia čiara bola ďaleko za tou, na ktorej začína väčšina ostatných obyvateľov tejto krajiny, Dalibor intenzívny, priamy a impulzívny sa chce stať fakírom. (Pozná niekto zlomyseľnejšieho ironika, než je osud?) Fakír je ten, kto mimoriadne ovláda svoje telo, prípadne aj myseľ, vydrží bolesť, ľahne si na klince, zhltne oheň. Lenže tu nie je podstatné, čím sa chce Dalibor Lezo stať, dôležité je, že sa CHCE niečím stať, niekým iným než cirkulujúcim obyvateľom nápravného zariadenia. Trénuje, nefláka sa, skúša. Tryská z toho nádej vysoká ako Everest. Lebo je to tak, že keď sa bude dariť Daliborovi, bude sa oveľa lepšie dariť aj nám všetkým ostatným.

Kamera sa snaží byť pri významných veciach – väzenie, súd, konfrontácia s otcom, príchod do cirkusu, ale aj pri tých obyčajnejších – cesta do školy, domáce chvíle, oddychovanie. Prispôsobuje sa temporytmu reality – od statickosti až po prudké pohyby (napríklad pri naháňaní zlodeja), keď sa obraz stáva takmer nečitateľným. Niekedy je to prichytávanie každodennosti pri čine, inokedy zjavne autormi zinscenovaná situácia. Necenzuruje sa a ani sa neglorifikuje. Občas vyvzlína na povrch humor.

Lenže napokon ostáva smútok: Ak sa aj Daliborovi Lezovi podarí splniť si aktuálny sen, zas sa len my – pravdepodobné publikum filmu Pokiaľ ja žijem režiséra Romana Ďuriša – budeme na neho pozerať ako na kohosi vzdialeného v cudzej manéži. Život teda fakt nie je med lízať.

O filme Pokiaľ ja žijem čítajte aj v rubrike Nové slovenské filmy.

Trailer k filmu Pokiaľ ja žijem

 

Pokiaľ ja žijem

Slovensko/Česko/Poľsko, 2024

RÉŽIA Roman Ďuriš ● SCENÁR Roman Ďuriš, Michaela Hošková ● HUDBA Vladislav Šariššský ● PRODUKCIA Bright Sight Pictures (SK), Lonely Production (CZ), Lumisenta Foundation (PL) ● KAMERA Michaela Hošková ● ÚČINKUJÚ Dalibor Lezo s rodinou

MINUTÁŽ 83 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 5. 9. 2024

Hodnotenie: 85%

Záber z filmu Pokiaľ ja žijem. FOTO: Bright Sight Pictures

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Hlavička Záber z filmu Hlavička. Foto: objectif

Detská detektívka? Hlavička má 3 ceny z Pula Film Festivalu

Na prvý pohľad je to napínavá detská detektívka. V skutočnosti príbeh o tom, že najväčšie dobrodružstvo sa niekedy začína vo chvíli, keď sa pokúsime pochopiť niekoho, kto vidí svet inak. Slovensko-chorvátsky rodinný film Hlavička režisérok Mariny Andree Škop a Vandy Raýmanovej zverejnil prvý oficiálny trailer. Do slovenských kín vstúpi 10. septembra. Práve originálny spôsob rozprávania príbehu vo filme Hlavička zaujal medzinárodnú porotu 73. ročníka Pula Film Festivalu, jedného z najvýznamnejších filmových festivalov v juhovýchodnej Európe. Film získal tri Zlaté arény – za výpravu, kostýmy a vizuálne efekty. Najvýraznejšiu slovenskú stopu zanechal film práve v poslednej z ocenených kategórií. Zlatú arénu za vizuálne efekty získal tím vedený slovenskou režisérkou Vandou Raýmanovou, spolu so slovenskými tvorcami Michalom Strussom, Ivanou Šebestovou, Petrom Budinským, Marekom Ježom a Tomášom Danayom a chorvátskym filmárom Krstom Jaramom. Prepájajú realitu s detskou predstavivosťou Vo svojom zdôvodnení porota ocenila vizuálne efekty, ktoré „animáciou posúvajú hranice filmového rozprávania, prepájajú realitu s detskou predstavivosťou a formujú silný emocionálny zážitok z filmového sveta.“ „Veľmi si vážime, že porota ocenila práve vizuálnu stránku filmu. Animácia v Hlavičke nie je len výtvarným prvkom. Pomáha divákom vstúpiť do sveta hlavného hrdinu a zažiť realitu tak, ako ju prežíva on,“ hovorí režisérka Vanda Raýmanová. Spolu s festivalovým...
Golian Záber z filmu Generál Holian. Foto: Bright Sight Pictures/Igor Stančík

Prvé ukážky z filmu Generál Golian, do kín príde v októbri

Tvorcovia pripravovanej historickej drámy Generál Golian nepoňali svoj film ako chladný heroický epos. Skôr ako hlbokú ľudskú drámu o cene za slobodu a rodinnom šťastí na pozadí dramatických historických udalostí. V týchto dňoch zverejnili teaser trailer. Snímku nakrútil režisér Juraj Štepka, ktorý sa spolu s Petrom Rajčákom a Janom Gardnerom podpísal aj pod scenár. Vzniká v spolupráci Bright Sight Pictures, Bona Idea, Cinetech, STVR a Českej televízie. Hlavnými producentami sú Radka Machalová a Juraj Štepka. Film podporil Audiovizuálny fond aj ďalší partneri. Hoci sú veľkolepé bojové scény prirodzenou súčasťou filmu a verne kopírujú históriu povstania, v ktorom bojovalo až 30 národov, jadro snímky leží inde. Je ním intímny pohľad do vnútra rodiny. V čase zúriacej 2. svetovej vojny a iba 3 týždne po narodení ich vytúženého syna Ivana je Ján Golian postavený pred životnú skúšku. Musí spraviť rozhodnutie, ktoré zmení jeho život a tiež osud krajiny. Bude veliť slovenskej povstaleckej armáde, ktorá sa rozhodla postaviť nacistickému Nemecku, alebo si zvolí bezpečný život po boku vytúženej rodiny? Chceli zachytiť človečinu „Najväčšou výzvou pre mňa bolo navnímať ich vzťah a to, čím si Ján Golian a jeho manželka Jarmila prešli,“ hovorí predstaviteľ hlavnej úlohy Ondrej Hraška. Pre stvárnenie generála bola kľúčová nielen jeho výrazná fyzická podobnosť, ale...
Zobraziť všetky články