Záber z filmu Pokiaľ ja žijem

recenzia Pokiaľ ja žijem

Bude z neho fakír?

Zuzana Mojžišová

Písmo: A- | A+

Objektívne posúdenie filmu nejestvuje. Isto pri ňom zohráva úlohu vzdelanosť, rozsah znalostí v oblasti kultúry a konkrétne kinematografie, empíria, emočná inteligencia, všelijaké osobnostné a vkusové (ne)preferencie, hodnotové či estetické rebríčky, (ne)príchylnosť k určitému žánru, spôsobu rozprávania, k autorskej stratégii či osobám a obsadeniu, spoločensko-politická situácia krajiny i diváka…

Občas sa stane, že film sa v človeku dotkne čohosi hlbokého, ale zároveň veľmi individuálneho, neprenositeľného, súvisiaceho s jeho individuálnou, neprenosnou, čiže výnimočnou životnou empíriou i súčasnosťou. Príklad: film o umieraní blízkeho, nech už má akékoľvek (ne)kvality, bude vnímať inak umierajúci, inak jeho opatrovník, inak niekto, kto sa o podobnú skúsenosť nikdy ani len neobtrel. Dlhý úvod, ale považujem za čestné na začiatku oznámiť, že vo vzťahu k dokumentárneho filmu o rómskom mladíkovi Daliborovi Lezovi Pokiaľ ja žijem režiséra Romana Ďuriša som prinajmenšom tou opatrovníčkou, lebo… ale to sem nepatrí.

Roman Ďuriš pred zopár rokmi absolvoval štúdium hranej réžie na VŠMU, úspech vtedy zaznamenal najmä snímkou Niečo sa deje (2019), príbehom lokálneho televízneho reportéra, ktorý sa rozhodne na vlastnú novinársku päsť vyriešiť násilný čin – a potom sa veci skomplikujú, lebo stopy vedú aj k jeho vlastnému synovi. Pokiaľ ja žijem je jeho debutom v dospelom profi vesmíre. Okrem réžie je aj s kameramankou Michaelou Hoškovou spoluautorom námetu a scenára k filmu. Vznik filmu podporili viaceré fondy, nadácie aj televízia zo Slovenska, Česka, Poľska. Mohli by sme ho nazvať observačným portrétom o boji človeka, čo nemá v ruke ani jednu dobrú kartu a aj tak úporne hrá partiu s nepriateľmi – a že ich má dosť, až nadmieru. Dokonca on sám si je v určitom zmysle slova najúhlavnejším nepriateľom. Ale toto sa pravdepodobne týka aj nás všetkých ostatných, len u Dalibora je to akési vypuklejšie, nástojčivejšie, obnažené.

Prvé metre filmu ešte zažijeme v base, Dalibor sa prebúdza, roztvorí oko, chvíľu sa pozerá na svet, na nás, potom oko radšej opäť zavrie. Píše smutný list sestre Erike, chýbajú mu jeho milovaní, vadí mu väzenská prázdnota. Potom sme už vonku, Dalibora prepustili, pred bránou ho čakajú mama a súrodenci. Vezme do náručia najmladšieho Jakuba, nesie ho, doberajú sa, kráčajú k zastávke, Dalibor ukazuje Jakubovi žltú budovu kúsok od chodníka: „Tam som bol, v tej zadnej.“ Ako turista, čo sa vráti z dovolenky s fotkou Eiffelovky v mobile a pochváli sa: „Tam som bol.“ Kdesi tu sa prvý raz naplno roztvorí priepasť v spôsoboch existencie protagonistov filmu a pravdepodobným publikom v kinách, nerómskym a materiálne zabezpečeným. Empatie môžeme mať plné kufre, brázdu celkom nezaplní. Takáto je jednoducho nateraz situácia a svetielko je až na konci tunela.

Film Zvonky šťastia Mareka Šulíka a Jany Bučky (2012) preklenoval spomínanú ruptúru témou hľadania šťastia, o ktoré sa pokúšame všetci bez rozdielu. Ďurišov Pokiaľ ja žijem takisto okrem individuálneho príbehu prízvukuje univerzálnosť Daliborovej snahy vzoprieť sa nepriazni osudu a pokúsiť sa vlastnými silami a činmi dosiahnuť niečo uspokojivejšie. Neustrnúť v bahne, nenariekať. Zabojovať, aby sa brat Kevin vrátil k mame, postarať sa o bývanie, nájsť si prácu, mať nejakú istotu… Kde? V cirkuse.

Dalibor oddeľujúci sa od sveta kapucňou, Dalibor, ktorého štartovacia čiara bola ďaleko za tou, na ktorej začína väčšina ostatných obyvateľov tejto krajiny, Dalibor intenzívny, priamy a impulzívny sa chce stať fakírom. (Pozná niekto zlomyseľnejšieho ironika, než je osud?) Fakír je ten, kto mimoriadne ovláda svoje telo, prípadne aj myseľ, vydrží bolesť, ľahne si na klince, zhltne oheň. Lenže tu nie je podstatné, čím sa chce Dalibor Lezo stať, dôležité je, že sa CHCE niečím stať, niekým iným než cirkulujúcim obyvateľom nápravného zariadenia. Trénuje, nefláka sa, skúša. Tryská z toho nádej vysoká ako Everest. Lebo je to tak, že keď sa bude dariť Daliborovi, bude sa oveľa lepšie dariť aj nám všetkým ostatným.

Kamera sa snaží byť pri významných veciach – väzenie, súd, konfrontácia s otcom, príchod do cirkusu, ale aj pri tých obyčajnejších – cesta do školy, domáce chvíle, oddychovanie. Prispôsobuje sa temporytmu reality – od statickosti až po prudké pohyby (napríklad pri naháňaní zlodeja), keď sa obraz stáva takmer nečitateľným. Niekedy je to prichytávanie každodennosti pri čine, inokedy zjavne autormi zinscenovaná situácia. Necenzuruje sa a ani sa neglorifikuje. Občas vyvzlína na povrch humor.

Lenže napokon ostáva smútok: Ak sa aj Daliborovi Lezovi podarí splniť si aktuálny sen, zas sa len my – pravdepodobné publikum filmu Pokiaľ ja žijem režiséra Romana Ďuriša – budeme na neho pozerať ako na kohosi vzdialeného v cudzej manéži. Život teda fakt nie je med lízať.

O filme Pokiaľ ja žijem čítajte aj v rubrike Nové slovenské filmy.

Trailer k filmu Pokiaľ ja žijem

 

Pokiaľ ja žijem

Slovensko/Česko/Poľsko, 2024

RÉŽIA Roman Ďuriš ● SCENÁR Roman Ďuriš, Michaela Hošková ● HUDBA Vladislav Šariššský ● PRODUKCIA Bright Sight Pictures (SK), Lonely Production (CZ), Lumisenta Foundation (PL) ● KAMERA Michaela Hošková ● ÚČINKUJÚ Dalibor Lezo s rodinou

MINUTÁŽ 83 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 5. 9. 2024

Hodnotenie: 85%

Záber z filmu Pokiaľ ja žijem. FOTO: Bright Sight Pictures

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Comédie-Française. Foto: Film Europe

Crème de la Crème otvorí nové témy aj cez komédie

Inteligentných komédií s duchom Moliéra nikdy nie je dosť, potvrdzuje festival francúzskeho filmu. Myšlienka prinášať jedinečnú francúzsku kultúru v podobe filmov do desiatok slovenských kín je vďaka spoločnosti Film Europe stále živá. Jej partneri aj tento rok finančne podržali atraktívnu filmovú prehliadku Crème de la Crème, ktorej Jedenásty ročník sa začína už v stredu 27. mája. Prebehne v takmer päťdesiatke kín na Slovensku a prináša jedenásť čerstvých francúzskych titulov. V slávnom zákulisí „Program sa začal rodiť pred vyše rokom. Film Súkromný život s Jodie Foster sme kúpili vo februári 2025 na filmovom trhu počas festivalu v Berlíne s vierou, že sa objaví v máji v Cannes, čo sa aj stalo. V tom istom roku sme v Cannes zakúpili aj film Najbohatšia žena na svete s ikonickou Isabelle Huppert. Takto sme postupovali až do marca tohto roku, keď sme zakúpili náš posledný film Guru,“ hovorí kreatívny riaditeľ spoločnosti Film Europe Dominik Hronec o ťahákoch programu, ktorý tento rok jeho tím pripravil. Úvodný film Comédie-Française považuje Dominik Hronec za reprezentatívnu, svižnú komédiu. Celovečerný debut režisérskej dvojice Martina Darondeaua a Bertranda Usclata hovorí o zákulisí najslávnejšej francúzskej divadelnej scény. Príbeh sa odohráva počas troch chaotických hodín pred premiérou novej inscenácie Shakespearovho Macbetha. Je to prvý režisérsky počin Niny, herečky...
Fjord Mungiu Cannes Záber z filmu Fjord. Foto: MFF Cannes

Zlatú palmu získal Fjord o progresívnej spoločnosti

Zlatú palmu na 79. ročníku Medzinárodného filmového festivalu v Cannes získala dráma Fjord. Nakrútil ju rumunský režisér Cristian Mungiu. „Film rozpráva o násilí, ktoré dnes vidíme v spoločnosti,“ povedal Mungiu o príbehu rumunsko-nórskeho páru a ich detí. „Nie je to film o Nórsku, je o severských krajinách, ktoré istým spôsobom reprezentujú túto veľmi progresívnu spoločnosť, v ktorú veľmi veria a tiež veria, že je dobrá pre každého,“ povedal filmár na tlačovej konferencii po vyhlásení cien. „Žil som v komunistickej krajine a nie je nič otravnejšie než žiť niekde, kde si niekto iný myslí, že vie lepšie ako vy, čo je pre vás dobré.“ Film Fjord rozpráva o strete hodnotových svetov. „Treba povzbudiť postoj, v ktorom sa neponáhľame tak jednoducho súdiť druhých. Je dobré ustúpiť o krôčik späť a pochopiť, že všetci používame mnoho stereotypov, klišé a zjednodušení, aby sme druhých súdili. Delíme ľudí do kategórií, ale viete – ľudia sú ľudia a každý je iný. Vždy, keď si doprajete slobodu a trpezlivosť spoznať druhých, pochopíte, že nie sú od vás až takí odlišní. Keď sa sústredíte iba na odlišnosti, uvidíte v druhom nepriateľa“ povedal Mungiu. Cena za réžiu pre dva filmy a troch režisérov Fjord vznikol v koprodukcii Rumunska, Francúzska a severských krajín. Hlavné úlohy v ňom stvárňujú Sebastian Stan a Renate Reinsve. Mungiu už jednu Zlatú palmu má – získal ju...
Karel Taissig: Smrt krásných srnců.

Na jeho filmových plagátoch sa krajiny nezaobídu bez ľudí a more je ich zrkadlom

Český maliar, grafik a ilustrátor Karel Teissig významne ovplyvnil československú filmovú plagátovú tvorbu. Výstava jeho diel v bratislavskom kine Lumière nadväzuje na celoročný výstavný projekt Zlatá éra československého filmového plagátu 1960 – 1989. Výstava potrvá do 31. augusta. Projekt Zlatá éra československého filmového plagátu 1960 – 1989 predstavil v Kine Lumière tvorbu štyroch najvýznamnejších predstaviteľov plagátovej tvorby Milana Grygara, Zdeňka Zieglera, Karla Vacu a Josefa Vyleťala. V priestoroch kina tak návštevníci a návštevníčky od marca minulého roka do apríla tohto roka videli výber 130 plagátov. Reprezentujú to najlepšie, čo v plagátovej tvorbe u nás vzniklo. Kino Lumière spolupracovalo na výstave s Pavlom Rajčanom, kurátorom výstavného cyklu a zbierky autorských výtvarných filmových plagátov Terryho ponožky. Ide o najväčšiu súkromnú zbierku filmových plagátov v Českej republike. Projekt nadväzuje na výstavu plagátov Karla Teissiga, jedného z najdôležitejších predstaviteľov československého filmového plagátu. Maliar, grafik a ilustrátor Karel Teissig študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe a na Académie Royale des Beaux-Arts v Bruseli. Vo svojej práci sa zameriaval na plagátovú tvorbu, drobnú a užitú grafiku, ilustráciu, knižnú grafiku a kresbu. Vystavovať začal v 50. rokoch minulého storočia. Úspech doma a v zahraničí mu priniesla predovšetkým tvorba filmových plagátov, ktoré realizoval najčastejšie technikou koláže a maľbou. V rokoch 1959 až 1989 pracoval pre Ústrednú požičovňu filmov, pre ktorú v tomto období vytvoril 103 filmových plagátov. Za plagát k...
Zobraziť všetky články