Záber z filmu Pokiaľ ja žijem

recenzia Pokiaľ ja žijem

Bude z neho fakír?

Zuzana Mojžišová

Písmo: A- | A+

Objektívne posúdenie filmu nejestvuje. Isto pri ňom zohráva úlohu vzdelanosť, rozsah znalostí v oblasti kultúry a konkrétne kinematografie, empíria, emočná inteligencia, všelijaké osobnostné a vkusové (ne)preferencie, hodnotové či estetické rebríčky, (ne)príchylnosť k určitému žánru, spôsobu rozprávania, k autorskej stratégii či osobám a obsadeniu, spoločensko-politická situácia krajiny i diváka…

Občas sa stane, že film sa v človeku dotkne čohosi hlbokého, ale zároveň veľmi individuálneho, neprenositeľného, súvisiaceho s jeho individuálnou, neprenosnou, čiže výnimočnou životnou empíriou i súčasnosťou. Príklad: film o umieraní blízkeho, nech už má akékoľvek (ne)kvality, bude vnímať inak umierajúci, inak jeho opatrovník, inak niekto, kto sa o podobnú skúsenosť nikdy ani len neobtrel. Dlhý úvod, ale považujem za čestné na začiatku oznámiť, že vo vzťahu k dokumentárneho filmu o rómskom mladíkovi Daliborovi Lezovi Pokiaľ ja žijem režiséra Romana Ďuriša som prinajmenšom tou opatrovníčkou, lebo… ale to sem nepatrí.

Roman Ďuriš pred zopár rokmi absolvoval štúdium hranej réžie na VŠMU, úspech vtedy zaznamenal najmä snímkou Niečo sa deje (2019), príbehom lokálneho televízneho reportéra, ktorý sa rozhodne na vlastnú novinársku päsť vyriešiť násilný čin – a potom sa veci skomplikujú, lebo stopy vedú aj k jeho vlastnému synovi. Pokiaľ ja žijem je jeho debutom v dospelom profi vesmíre. Okrem réžie je aj s kameramankou Michaelou Hoškovou spoluautorom námetu a scenára k filmu. Vznik filmu podporili viaceré fondy, nadácie aj televízia zo Slovenska, Česka, Poľska. Mohli by sme ho nazvať observačným portrétom o boji človeka, čo nemá v ruke ani jednu dobrú kartu a aj tak úporne hrá partiu s nepriateľmi – a že ich má dosť, až nadmieru. Dokonca on sám si je v určitom zmysle slova najúhlavnejším nepriateľom. Ale toto sa pravdepodobne týka aj nás všetkých ostatných, len u Dalibora je to akési vypuklejšie, nástojčivejšie, obnažené.

Prvé metre filmu ešte zažijeme v base, Dalibor sa prebúdza, roztvorí oko, chvíľu sa pozerá na svet, na nás, potom oko radšej opäť zavrie. Píše smutný list sestre Erike, chýbajú mu jeho milovaní, vadí mu väzenská prázdnota. Potom sme už vonku, Dalibora prepustili, pred bránou ho čakajú mama a súrodenci. Vezme do náručia najmladšieho Jakuba, nesie ho, doberajú sa, kráčajú k zastávke, Dalibor ukazuje Jakubovi žltú budovu kúsok od chodníka: „Tam som bol, v tej zadnej.“ Ako turista, čo sa vráti z dovolenky s fotkou Eiffelovky v mobile a pochváli sa: „Tam som bol.“ Kdesi tu sa prvý raz naplno roztvorí priepasť v spôsoboch existencie protagonistov filmu a pravdepodobným publikom v kinách, nerómskym a materiálne zabezpečeným. Empatie môžeme mať plné kufre, brázdu celkom nezaplní. Takáto je jednoducho nateraz situácia a svetielko je až na konci tunela.

Film Zvonky šťastia Mareka Šulíka a Jany Bučky (2012) preklenoval spomínanú ruptúru témou hľadania šťastia, o ktoré sa pokúšame všetci bez rozdielu. Ďurišov Pokiaľ ja žijem takisto okrem individuálneho príbehu prízvukuje univerzálnosť Daliborovej snahy vzoprieť sa nepriazni osudu a pokúsiť sa vlastnými silami a činmi dosiahnuť niečo uspokojivejšie. Neustrnúť v bahne, nenariekať. Zabojovať, aby sa brat Kevin vrátil k mame, postarať sa o bývanie, nájsť si prácu, mať nejakú istotu… Kde? V cirkuse.

Dalibor oddeľujúci sa od sveta kapucňou, Dalibor, ktorého štartovacia čiara bola ďaleko za tou, na ktorej začína väčšina ostatných obyvateľov tejto krajiny, Dalibor intenzívny, priamy a impulzívny sa chce stať fakírom. (Pozná niekto zlomyseľnejšieho ironika, než je osud?) Fakír je ten, kto mimoriadne ovláda svoje telo, prípadne aj myseľ, vydrží bolesť, ľahne si na klince, zhltne oheň. Lenže tu nie je podstatné, čím sa chce Dalibor Lezo stať, dôležité je, že sa CHCE niečím stať, niekým iným než cirkulujúcim obyvateľom nápravného zariadenia. Trénuje, nefláka sa, skúša. Tryská z toho nádej vysoká ako Everest. Lebo je to tak, že keď sa bude dariť Daliborovi, bude sa oveľa lepšie dariť aj nám všetkým ostatným.

Kamera sa snaží byť pri významných veciach – väzenie, súd, konfrontácia s otcom, príchod do cirkusu, ale aj pri tých obyčajnejších – cesta do školy, domáce chvíle, oddychovanie. Prispôsobuje sa temporytmu reality – od statickosti až po prudké pohyby (napríklad pri naháňaní zlodeja), keď sa obraz stáva takmer nečitateľným. Niekedy je to prichytávanie každodennosti pri čine, inokedy zjavne autormi zinscenovaná situácia. Necenzuruje sa a ani sa neglorifikuje. Občas vyvzlína na povrch humor.

Lenže napokon ostáva smútok: Ak sa aj Daliborovi Lezovi podarí splniť si aktuálny sen, zas sa len my – pravdepodobné publikum filmu Pokiaľ ja žijem režiséra Romana Ďuriša – budeme na neho pozerať ako na kohosi vzdialeného v cudzej manéži. Život teda fakt nie je med lízať.

O filme Pokiaľ ja žijem čítajte aj v rubrike Nové slovenské filmy.

Trailer k filmu Pokiaľ ja žijem

 

Pokiaľ ja žijem

Slovensko/Česko/Poľsko, 2024

RÉŽIA Roman Ďuriš ● SCENÁR Roman Ďuriš, Michaela Hošková ● HUDBA Vladislav Šariššský ● PRODUKCIA Bright Sight Pictures (SK), Lonely Production (CZ), Lumisenta Foundation (PL) ● KAMERA Michaela Hošková ● ÚČINKUJÚ Dalibor Lezo s rodinou

MINUTÁŽ 83 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 5. 9. 2024

Hodnotenie: 85%

Záber z filmu Pokiaľ ja žijem. FOTO: Bright Sight Pictures

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Hlavička Záber z filmu Hlavička. Foto: objectif

Hlavička prináša farebné detektívne detské dobrodružstvo

Ukázať na konkrétnom príbehu, aké zázraky dokáže robiť bezpodmienečné prijatie a ako nás naša jedinečnosť všetkých vzájomne obohacuje, je ambícia tvorkýň nového dobrodružného rodinného filmu Hlavička. Vznikol v chorvátsko-slovensko-slovinsko-lotyšsko-srbskej koprodukcii. Do kín prichádza 10. septembra. Užijú si ho deti od siedmich rokov aj ich rodičia.   Podľa explikácie režisérky a producentky Vandy Raýmanovej pre Audiovizuálny fond, ktorý snímku podporil, Hlavička „prostredníctvom dobrodružstva a humoru odkrýva, ako veľa v živote všetkých detí znamená porozumenie a prijatie ostatných. Hlavnou hrdinkou príbehu je Alica, ktorá reprezentuje všetkých tých, často neviditeľných, súrodencov mentálne ,alebo fyzicky postihnutých detí , ktorí sa s mnohými životnými okolnosťami musia vyrovnávať oveľa náročnejšie,“ napísala Raýmanová. „Chceme deťom prostredníctvom dobrodružného príbehu a zábavného vizuálu priblížiť prežívanie ostatných deti, aby sme v nich podporili porozumenie, súcit, sebadôveru a radosť žiť,“ dodala režisérka, ktorú diváci poznajú vďaka animovanému večerníčkovému seriálu Drobci. Hlavička je pre Raýmanovú celovečerným debutom, nakrútila ho spolu s Marinou Andree Škop. Obe film tiež produkovali. „Obe sa dlhodobo venujeme detskej tvorbe, Marina hranej, ja animovanej, obe sme zároveň producentky, vzájomne sa dopĺňame a spojil nás záujem točiť tento film,“ hovorí pre Filmsk.sk Raýmanová. „Pre mňa ako animátorku bolo mimoriadne dôležité preniesť do výroby filmu  procesy, ktoré sú dôležité pre celkový design filmu a...
Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: A zjazdujeme ďalej…

Ani šesť režisérov, ktorí sa podieľali na ôsmich týždenníkoch septembrovej kolekcie nezabránilo trendu monotónneho prispôsobenia sa straníckej predzjazdovej atmosfére. Zadanie bolo jednoducho také, v tom duchu sa niesla propaganda a obísť ju nebolo možné. Veď sa písal rok 1976. Masmédiá – aby som použil dobový termín – museli (nielen) v normalizačnom období držať líniu. A tak v týždenníku č. 13 nájdeme bilanciu úspechov od posledného zjazdu, v č. 14 reportáž zo zjazdu KSS s referátom Jozefa Lenárta, v č. 16 kontrolu plnenia volebných programov a v číslach 17 a 18 sledujeme už reportáže z XV. zjazdu KSČ v Prahe. Májová atmosféra (sviatok práce, štátny sviatok) bola príležitosťou na oceňovanie a vyznamenávanie občanov rôznych profesií: najprv to boli pedagógovia (č. 15), o týždeň neskôr folklórny súbor Mostár z Brezna (Cena Antonína Zápotockého), potom (č. 19) 9. mája udeľovali na Pražskom hrade štátne vyznamenania – medzi laureátmi nájdeme aj slovenských umelcov Vlada Bahnu a Štefana Kvietika. Medzi pracovné ocenenia patrili aj tituly Brigád socialistickej práce XV. zjazdu. Dnes sa asi iba pousmejeme nad tým, že jedným z nositeľov titulu sa stalo röntgenové oddelenie nemocnice v Skalici (č. 17). Tradične sa oslavoval manifestačným sprievodom 1. máj a oslobodenie Bratislavy (č. 20). V ôsmich týždenníkoch divák nájde jediný šot zo zahraničia (samozrejme spriateleného): Pohľadnicu z Drážďan (č. 16). Nuž a tak potešia „drobné zaujímavosti“: medzinárodný...
Cineama 2026 Pavel Smejkal a Debora Pastirčáková na Cineame 2025. Foto: Cineama

V Kremnici sa stretne filmová amatérska špička

Festival Cineama prinesie do Kremnice najlepšie krátke amatérske filmy z celého Slovenska a inšpirujúci víkendový program s Raťafákom Plachtom. Čarovná Kremnica sa cez víkend od 4. do 6. septembra 2026 stane hlavným mestom amatérskeho filmu. Stretnú sa v nej najlepší amatérski filmári, vrátane študentov a detí, z celého Slovenska na festivale Cineama, aby v kine Akropola, v Zechenterovej záhrade a v priestoroch Mestského kultúrneho strediska ukázali to najlepšie zo svojej tvorby. Festivalom Cineama vrcholí 34. ročník celoštátnej postupovej súťaže amatérskej filmovej tvorby, ktorá sa na Slovensku považuje za vrcholné podujatie svojho druhu. Nadväzuje na tradíciu kinoamatérskych súťaží, ktoré sa konali od začiatku 60. rokov minulého storočia. Je určená deťom, mládeži aj dospelým, nie je tematicky vymedzená a koná sa každý rok. Chuť, humor a experimenty Tento rok sa do súťaže prihlásilo 436 filmov. V programe figuruje 73 najlepších snímok v deviatich tematických premietacích blokoch. Súťažný výber organizátori rozdelili do troch vekových skupín a ponúkajú pestrý filmový program s celkovou minutážou vyše osem hodín. Zastúpená je v ňom detská audiovizuálna tvorba, čoraz silnejšia produkcia stredných umeleckých škôl, ako aj filmy tvorcov, ktorí sa nakrúcaniu venujú z nadšenia vo svojom voľnom čase. Niektorí dokonca už celé desaťročia. Na Cineame súťažia v štyroch kategóriách: animovaný film, hraný film, dokumentárny film a...
Zobraziť všetky články