Záber z filmu Pokiaľ ja žijem

recenzia Pokiaľ ja žijem

Bude z neho fakír?

Zuzana Mojžišová

Písmo: A- | A+

Objektívne posúdenie filmu nejestvuje. Isto pri ňom zohráva úlohu vzdelanosť, rozsah znalostí v oblasti kultúry a konkrétne kinematografie, empíria, emočná inteligencia, všelijaké osobnostné a vkusové (ne)preferencie, hodnotové či estetické rebríčky, (ne)príchylnosť k určitému žánru, spôsobu rozprávania, k autorskej stratégii či osobám a obsadeniu, spoločensko-politická situácia krajiny i diváka…

Občas sa stane, že film sa v človeku dotkne čohosi hlbokého, ale zároveň veľmi individuálneho, neprenositeľného, súvisiaceho s jeho individuálnou, neprenosnou, čiže výnimočnou životnou empíriou i súčasnosťou. Príklad: film o umieraní blízkeho, nech už má akékoľvek (ne)kvality, bude vnímať inak umierajúci, inak jeho opatrovník, inak niekto, kto sa o podobnú skúsenosť nikdy ani len neobtrel. Dlhý úvod, ale považujem za čestné na začiatku oznámiť, že vo vzťahu k dokumentárneho filmu o rómskom mladíkovi Daliborovi Lezovi Pokiaľ ja žijem režiséra Romana Ďuriša som prinajmenšom tou opatrovníčkou, lebo… ale to sem nepatrí.

Roman Ďuriš pred zopár rokmi absolvoval štúdium hranej réžie na VŠMU, úspech vtedy zaznamenal najmä snímkou Niečo sa deje (2019), príbehom lokálneho televízneho reportéra, ktorý sa rozhodne na vlastnú novinársku päsť vyriešiť násilný čin – a potom sa veci skomplikujú, lebo stopy vedú aj k jeho vlastnému synovi. Pokiaľ ja žijem je jeho debutom v dospelom profi vesmíre. Okrem réžie je aj s kameramankou Michaelou Hoškovou spoluautorom námetu a scenára k filmu. Vznik filmu podporili viaceré fondy, nadácie aj televízia zo Slovenska, Česka, Poľska. Mohli by sme ho nazvať observačným portrétom o boji človeka, čo nemá v ruke ani jednu dobrú kartu a aj tak úporne hrá partiu s nepriateľmi – a že ich má dosť, až nadmieru. Dokonca on sám si je v určitom zmysle slova najúhlavnejším nepriateľom. Ale toto sa pravdepodobne týka aj nás všetkých ostatných, len u Dalibora je to akési vypuklejšie, nástojčivejšie, obnažené.

Prvé metre filmu ešte zažijeme v base, Dalibor sa prebúdza, roztvorí oko, chvíľu sa pozerá na svet, na nás, potom oko radšej opäť zavrie. Píše smutný list sestre Erike, chýbajú mu jeho milovaní, vadí mu väzenská prázdnota. Potom sme už vonku, Dalibora prepustili, pred bránou ho čakajú mama a súrodenci. Vezme do náručia najmladšieho Jakuba, nesie ho, doberajú sa, kráčajú k zastávke, Dalibor ukazuje Jakubovi žltú budovu kúsok od chodníka: „Tam som bol, v tej zadnej.“ Ako turista, čo sa vráti z dovolenky s fotkou Eiffelovky v mobile a pochváli sa: „Tam som bol.“ Kdesi tu sa prvý raz naplno roztvorí priepasť v spôsoboch existencie protagonistov filmu a pravdepodobným publikom v kinách, nerómskym a materiálne zabezpečeným. Empatie môžeme mať plné kufre, brázdu celkom nezaplní. Takáto je jednoducho nateraz situácia a svetielko je až na konci tunela.

Film Zvonky šťastia Mareka Šulíka a Jany Bučky (2012) preklenoval spomínanú ruptúru témou hľadania šťastia, o ktoré sa pokúšame všetci bez rozdielu. Ďurišov Pokiaľ ja žijem takisto okrem individuálneho príbehu prízvukuje univerzálnosť Daliborovej snahy vzoprieť sa nepriazni osudu a pokúsiť sa vlastnými silami a činmi dosiahnuť niečo uspokojivejšie. Neustrnúť v bahne, nenariekať. Zabojovať, aby sa brat Kevin vrátil k mame, postarať sa o bývanie, nájsť si prácu, mať nejakú istotu… Kde? V cirkuse.

Dalibor oddeľujúci sa od sveta kapucňou, Dalibor, ktorého štartovacia čiara bola ďaleko za tou, na ktorej začína väčšina ostatných obyvateľov tejto krajiny, Dalibor intenzívny, priamy a impulzívny sa chce stať fakírom. (Pozná niekto zlomyseľnejšieho ironika, než je osud?) Fakír je ten, kto mimoriadne ovláda svoje telo, prípadne aj myseľ, vydrží bolesť, ľahne si na klince, zhltne oheň. Lenže tu nie je podstatné, čím sa chce Dalibor Lezo stať, dôležité je, že sa CHCE niečím stať, niekým iným než cirkulujúcim obyvateľom nápravného zariadenia. Trénuje, nefláka sa, skúša. Tryská z toho nádej vysoká ako Everest. Lebo je to tak, že keď sa bude dariť Daliborovi, bude sa oveľa lepšie dariť aj nám všetkým ostatným.

Kamera sa snaží byť pri významných veciach – väzenie, súd, konfrontácia s otcom, príchod do cirkusu, ale aj pri tých obyčajnejších – cesta do školy, domáce chvíle, oddychovanie. Prispôsobuje sa temporytmu reality – od statickosti až po prudké pohyby (napríklad pri naháňaní zlodeja), keď sa obraz stáva takmer nečitateľným. Niekedy je to prichytávanie každodennosti pri čine, inokedy zjavne autormi zinscenovaná situácia. Necenzuruje sa a ani sa neglorifikuje. Občas vyvzlína na povrch humor.

Lenže napokon ostáva smútok: Ak sa aj Daliborovi Lezovi podarí splniť si aktuálny sen, zas sa len my – pravdepodobné publikum filmu Pokiaľ ja žijem režiséra Romana Ďuriša – budeme na neho pozerať ako na kohosi vzdialeného v cudzej manéži. Život teda fakt nie je med lízať.

O filme Pokiaľ ja žijem čítajte aj v rubrike Nové slovenské filmy.

Trailer k filmu Pokiaľ ja žijem

 

Pokiaľ ja žijem

Slovensko/Česko/Poľsko, 2024

RÉŽIA Roman Ďuriš ● SCENÁR Roman Ďuriš, Michaela Hošková ● HUDBA Vladislav Šariššský ● PRODUKCIA Bright Sight Pictures (SK), Lonely Production (CZ), Lumisenta Foundation (PL) ● KAMERA Michaela Hošková ● ÚČINKUJÚ Dalibor Lezo s rodinou

MINUTÁŽ 83 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 5. 9. 2024

Hodnotenie: 85%

Záber z filmu Pokiaľ ja žijem. FOTO: Bright Sight Pictures

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ivan Mistrík vo filme Archimedov zákon (1964), ktorý uvedie Art Film. Foto: archív SFÚ

Art Film: Ivan Mistrík aj druhý najlepší slovenský film storočia

Účasť Slovenského filmového ústavu (SFÚ) na Art Filme v Košiciach je už tradíciou. Tento rok SFÚ zostavil pre festival sekciu Rodinné filmové striebro. Filmy zo zbierok SFÚ sa budú premietať aj v sekcii Cena Milana Lasicu. Celkovo sa na Art Filme premietne desať klasických filmov, päť dlhometrážnych a päť krátkometrážnych. Festival Art Film sa v Košiciach koná od 20. do 27. júna. Festivalová sekcia Rodinné filmové striebro, ktorej garantom je Slovenský filmový ústav, sa aj tento rok zameriava na prezentáciu pokladov z filmového archívu a sprístupňovanie filmového dedičstva. „Výber filmov tvoria nielen reprezentatívne diela slovenskej kinematografie, ale do pozornosti dáva aj tie menej známe, často neprávom opomínané filmové výpovede najmä z krátkometrážnej tvorby,“ hovorí Marián Hausner, riaditeľ Národného filmového archívu SFÚ. Východ v krátkom filme Okrem troch hraných filmov v sekcii premietnu aj pásmo piatich krátkometrážnych filmov, ktoré podľa Hausnera „nakrútili majstri našej dokumentárnej tvorby. Ich prostredníctvom sa dostaneme na nevšedné miesta na východnom Slovensku, pričom tiež ukazujú rozmanitosť života a činnosti ľudí, tak ako ich zaznamenali filmoví dokumentaristi.“Všetky filmy zo zbierok SFÚ sa budú premietať v Kine Úsmev, v kinosále Impulz. Pásmo krátkometrážnych filmov nazvané Východ v krátkom filme otvorí videoúvod Rudolfa Urca, ktorý v 60. rokoch minulého storočia pôsobil ako režisér a vedúci dramaturg Spravodajského filmu a Štúdia krátkych filmov...
recenzia Fenické sprisahanie, Benicio del Toro, Bryan Cranston, Tom Hanks, Mia Threapleton

recenzia Fenické sprisahanie

Benicio del Toro, mníška, ten týpek z Perníkového tatka a Tom Hanks. Dvanásta „andersenovka“ Fenické sprisahanie mala premiéru v hlavnej súťaži festivalu v Cannes, kde sa uchádzala o Zlatú palmu. Andersonova kombinácia čierneho humoru a del Torovej nečitateľnej tváre divákov pošteklí na tých správnych miestach. Príbeh sa začína smrťou Zsa-zsa Kordu (Benicio del Toro), bohatého obchodníka s pochybnou morálkou. Korda vlastne pád lietadla zázrakom prežije. Táto skúsenosť ho privedie k tomu, aby sa poobzeral po dedičovi. Pre istotu. Na každom kroku sa ho totiž snažia zabiť. Zhodou okolností má až deväť detí, takže má z čoho vyberať. Lenže ani jeden z jeho synov ešte nie  je vo veku, keď by pochopili Kordov komplikovaný biznis. Našťastie, má aj najstaršiu dcéru Liesl (Mia Threapleton). Tá čoskoro dokončí školu a stane sa mníškou. Korda jej vysvetľuje svoj plán a berie ju na obchodné stretnutia, ktoré sa vyvíjajú úplne inak, akoby si to prial. S Liesl sa postupne spoznávajú, až sa Korda prepracuje do úlohy, o ktorej netuší vôbec nič – do úlohy otca. Pastelový vizuál a množstvo známych mien Film Fenické sprisahanie vyniká nielen ako čierna komédia či krimi. Obratne paroduje aj dobrodružný boj o prežitie v džungli. Pôsobivé sú čiernobiele vidiny hlavnej postavy, v ktorých sa objavia aj Willem Dafoe a Bill Murray ako Boh a znázorňujú čakanie pred nebeskou...
Zobraziť všetky články