Záber z filmu Pokiaľ ja žijem

recenzia Pokiaľ ja žijem

Bude z neho fakír?

Zuzana Mojžišová

Písmo: A- | A+

Objektívne posúdenie filmu nejestvuje. Isto pri ňom zohráva úlohu vzdelanosť, rozsah znalostí v oblasti kultúry a konkrétne kinematografie, empíria, emočná inteligencia, všelijaké osobnostné a vkusové (ne)preferencie, hodnotové či estetické rebríčky, (ne)príchylnosť k určitému žánru, spôsobu rozprávania, k autorskej stratégii či osobám a obsadeniu, spoločensko-politická situácia krajiny i diváka…

Občas sa stane, že film sa v človeku dotkne čohosi hlbokého, ale zároveň veľmi individuálneho, neprenositeľného, súvisiaceho s jeho individuálnou, neprenosnou, čiže výnimočnou životnou empíriou i súčasnosťou. Príklad: film o umieraní blízkeho, nech už má akékoľvek (ne)kvality, bude vnímať inak umierajúci, inak jeho opatrovník, inak niekto, kto sa o podobnú skúsenosť nikdy ani len neobtrel. Dlhý úvod, ale považujem za čestné na začiatku oznámiť, že vo vzťahu k dokumentárneho filmu o rómskom mladíkovi Daliborovi Lezovi Pokiaľ ja žijem režiséra Romana Ďuriša som prinajmenšom tou opatrovníčkou, lebo… ale to sem nepatrí.

Roman Ďuriš pred zopár rokmi absolvoval štúdium hranej réžie na VŠMU, úspech vtedy zaznamenal najmä snímkou Niečo sa deje (2019), príbehom lokálneho televízneho reportéra, ktorý sa rozhodne na vlastnú novinársku päsť vyriešiť násilný čin – a potom sa veci skomplikujú, lebo stopy vedú aj k jeho vlastnému synovi. Pokiaľ ja žijem je jeho debutom v dospelom profi vesmíre. Okrem réžie je aj s kameramankou Michaelou Hoškovou spoluautorom námetu a scenára k filmu. Vznik filmu podporili viaceré fondy, nadácie aj televízia zo Slovenska, Česka, Poľska. Mohli by sme ho nazvať observačným portrétom o boji človeka, čo nemá v ruke ani jednu dobrú kartu a aj tak úporne hrá partiu s nepriateľmi – a že ich má dosť, až nadmieru. Dokonca on sám si je v určitom zmysle slova najúhlavnejším nepriateľom. Ale toto sa pravdepodobne týka aj nás všetkých ostatných, len u Dalibora je to akési vypuklejšie, nástojčivejšie, obnažené.

Prvé metre filmu ešte zažijeme v base, Dalibor sa prebúdza, roztvorí oko, chvíľu sa pozerá na svet, na nás, potom oko radšej opäť zavrie. Píše smutný list sestre Erike, chýbajú mu jeho milovaní, vadí mu väzenská prázdnota. Potom sme už vonku, Dalibora prepustili, pred bránou ho čakajú mama a súrodenci. Vezme do náručia najmladšieho Jakuba, nesie ho, doberajú sa, kráčajú k zastávke, Dalibor ukazuje Jakubovi žltú budovu kúsok od chodníka: „Tam som bol, v tej zadnej.“ Ako turista, čo sa vráti z dovolenky s fotkou Eiffelovky v mobile a pochváli sa: „Tam som bol.“ Kdesi tu sa prvý raz naplno roztvorí priepasť v spôsoboch existencie protagonistov filmu a pravdepodobným publikom v kinách, nerómskym a materiálne zabezpečeným. Empatie môžeme mať plné kufre, brázdu celkom nezaplní. Takáto je jednoducho nateraz situácia a svetielko je až na konci tunela.

Film Zvonky šťastia Mareka Šulíka a Jany Bučky (2012) preklenoval spomínanú ruptúru témou hľadania šťastia, o ktoré sa pokúšame všetci bez rozdielu. Ďurišov Pokiaľ ja žijem takisto okrem individuálneho príbehu prízvukuje univerzálnosť Daliborovej snahy vzoprieť sa nepriazni osudu a pokúsiť sa vlastnými silami a činmi dosiahnuť niečo uspokojivejšie. Neustrnúť v bahne, nenariekať. Zabojovať, aby sa brat Kevin vrátil k mame, postarať sa o bývanie, nájsť si prácu, mať nejakú istotu… Kde? V cirkuse.

Dalibor oddeľujúci sa od sveta kapucňou, Dalibor, ktorého štartovacia čiara bola ďaleko za tou, na ktorej začína väčšina ostatných obyvateľov tejto krajiny, Dalibor intenzívny, priamy a impulzívny sa chce stať fakírom. (Pozná niekto zlomyseľnejšieho ironika, než je osud?) Fakír je ten, kto mimoriadne ovláda svoje telo, prípadne aj myseľ, vydrží bolesť, ľahne si na klince, zhltne oheň. Lenže tu nie je podstatné, čím sa chce Dalibor Lezo stať, dôležité je, že sa CHCE niečím stať, niekým iným než cirkulujúcim obyvateľom nápravného zariadenia. Trénuje, nefláka sa, skúša. Tryská z toho nádej vysoká ako Everest. Lebo je to tak, že keď sa bude dariť Daliborovi, bude sa oveľa lepšie dariť aj nám všetkým ostatným.

Kamera sa snaží byť pri významných veciach – väzenie, súd, konfrontácia s otcom, príchod do cirkusu, ale aj pri tých obyčajnejších – cesta do školy, domáce chvíle, oddychovanie. Prispôsobuje sa temporytmu reality – od statickosti až po prudké pohyby (napríklad pri naháňaní zlodeja), keď sa obraz stáva takmer nečitateľným. Niekedy je to prichytávanie každodennosti pri čine, inokedy zjavne autormi zinscenovaná situácia. Necenzuruje sa a ani sa neglorifikuje. Občas vyvzlína na povrch humor.

Lenže napokon ostáva smútok: Ak sa aj Daliborovi Lezovi podarí splniť si aktuálny sen, zas sa len my – pravdepodobné publikum filmu Pokiaľ ja žijem režiséra Romana Ďuriša – budeme na neho pozerať ako na kohosi vzdialeného v cudzej manéži. Život teda fakt nie je med lízať.

O filme Pokiaľ ja žijem čítajte aj v rubrike Nové slovenské filmy.

Trailer k filmu Pokiaľ ja žijem

 

Pokiaľ ja žijem

Slovensko/Česko/Poľsko, 2024

RÉŽIA Roman Ďuriš ● SCENÁR Roman Ďuriš, Michaela Hošková ● HUDBA Vladislav Šariššský ● PRODUKCIA Bright Sight Pictures (SK), Lonely Production (CZ), Lumisenta Foundation (PL) ● KAMERA Michaela Hošková ● ÚČINKUJÚ Dalibor Lezo s rodinou

MINUTÁŽ 83 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 5. 9. 2024

Hodnotenie: 85%

Záber z filmu Pokiaľ ja žijem. FOTO: Bright Sight Pictures

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Cinematik 2026 Meeting Point Záber z filmu Fatherland. Foto: MFF Cinematik/Agata Grzybowska

V hlavnej súťaži Cinematiku sa stretnú Mungiu, Pawlikowski aj Jude

Hlavná súťaž MFF Cinematik Meeting Point Europe aj vo svojom 21. ročníku predstaví výber najvýraznejších európskych filmov uplynulého roka. Desať titulov ponúkne pestrú kolekciu autorského filmu, ktorá siaha od intímnych rodinných drám cez spoločenské a politicky naliehavé diela až po experimentálne filmové tvary a dokumentárne hybridy. V Piešťanoch sa predstavia filmy, ktoré zaujali na najvýznamnejších svetových festivaloch – od Cannes a Berlinale až po Sundance a Benátky. „Meeting Point Europe je každoročne pokusom zachytiť európsku kinematografiu v jej najaktuálnejšej podobe. Aj tento rok medzinárodná porota hľadala filmy, ktoré nie sú iba dokonale zvládnutými filmárskymi dielami, ale zároveň prinášajú silnú autorskú víziu a témy, ktoré dokážu rezonovať aj mimo kinosály,“ približuje výber Peter Konečný, člen programového tímu MFF Cinematik. „Tohtoročná desiatka je mimoriadne rôznorodá – od filmu o Marianne Faithfull cez príbeh Thomasa Manna a jeho dcéry až po drámu o rodine konfrontovanej s odlišnými predstavami o výchove detí. Spoločným menovateľom je však výrazná autorská osobitosť a snaha pozerať sa na súčasný svet z nečakaného uhla.“ Záber z filmu Fjord. Foto: MFF Cinematik Hity z Cannes Divácky veľkým festivalovým lákadlom súťaže je spoločenská dráma Fjord (2026) rumunského režiséra Cristiana Mungiu. Autor snímky 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni sa po...
Záber z animovaného filmu Tajomstvo krištáľovej planéty. Foto: Continental Film

Kľúčom k záchrane krištáľovej planéty je priateľstvo

Do kín prichádza animák Tajomstvo krištáľovej planéty. Vznikol v česko-chorvátsko-slovenskej koprodukcii. Myšlienka stelesniť dobrodružstvo jednej kolonizovanej planéty na filmovom plátne má vyše tridsať rokov. Zrodila sa v hlave chorvátskeho režiséra Dušana Vukotića, ktorý bol už v tom čase držiteľom Oscara. Získal ho v roku 1961 za svoj krátky animovaný film Surogat, v ktorom vtipne a vrelo konfrontuje ľudskú spoločnosť s jej konzumnými návykmi. Neskôr scenár nového filmu o krištáľovej planéte dokonca predstavil kolegom, no už ho nemohol zrealizovať. Zomrel v roku 1998. „Vtedy som už bol do projektu zainteresovaný. Neskôr som sa opýtal jeho manželky, či by som mohol tento film vytvoriť, bol som presvedčený, že je to krásny a výnimočný príbeh,“ hovorí dnes Arsen Anton Ostojić. A tak pod vedením tohto režiséra, scenáristu a producenta vznikol film Tajomstvo krištáľovej planéty. Podieľal sa na ňom aj slovenský a český tím a koprodukcia práve vstupuje do našich kín. Nevšedná dvojica Animovaná rozprávka Tajomstvo krištáľovej planéty zavedie divákov na vzdialenú, nedávno kolonizovanú planétu, kde sa jedenásťročná Rea spriatelí s nečakaným tvorom žijúcim v podzemných jaskyniach krištáľovej planéty. Príbeh o priateľstve, odvahe a ochrane života však čoskoro prerastie do nebezpečnej výpravy. Mláďa podobné dinosaurovi a volá sa Burgy a Rea mu po dramatickom odlúčení od jeho matky pomáha nájsť cestu domov. Zdanlivo jednoduchá misia sa...
Zobraziť všetky články