Záber z filmu Pokiaľ ja žijem

recenzia Pokiaľ ja žijem

Bude z neho fakír?

Zuzana Mojžišová

Písmo: A- | A+

Objektívne posúdenie filmu nejestvuje. Isto pri ňom zohráva úlohu vzdelanosť, rozsah znalostí v oblasti kultúry a konkrétne kinematografie, empíria, emočná inteligencia, všelijaké osobnostné a vkusové (ne)preferencie, hodnotové či estetické rebríčky, (ne)príchylnosť k určitému žánru, spôsobu rozprávania, k autorskej stratégii či osobám a obsadeniu, spoločensko-politická situácia krajiny i diváka…

Občas sa stane, že film sa v človeku dotkne čohosi hlbokého, ale zároveň veľmi individuálneho, neprenositeľného, súvisiaceho s jeho individuálnou, neprenosnou, čiže výnimočnou životnou empíriou i súčasnosťou. Príklad: film o umieraní blízkeho, nech už má akékoľvek (ne)kvality, bude vnímať inak umierajúci, inak jeho opatrovník, inak niekto, kto sa o podobnú skúsenosť nikdy ani len neobtrel. Dlhý úvod, ale považujem za čestné na začiatku oznámiť, že vo vzťahu k dokumentárneho filmu o rómskom mladíkovi Daliborovi Lezovi Pokiaľ ja žijem režiséra Romana Ďuriša som prinajmenšom tou opatrovníčkou, lebo… ale to sem nepatrí.

Roman Ďuriš pred zopár rokmi absolvoval štúdium hranej réžie na VŠMU, úspech vtedy zaznamenal najmä snímkou Niečo sa deje (2019), príbehom lokálneho televízneho reportéra, ktorý sa rozhodne na vlastnú novinársku päsť vyriešiť násilný čin – a potom sa veci skomplikujú, lebo stopy vedú aj k jeho vlastnému synovi. Pokiaľ ja žijem je jeho debutom v dospelom profi vesmíre. Okrem réžie je aj s kameramankou Michaelou Hoškovou spoluautorom námetu a scenára k filmu. Vznik filmu podporili viaceré fondy, nadácie aj televízia zo Slovenska, Česka, Poľska. Mohli by sme ho nazvať observačným portrétom o boji človeka, čo nemá v ruke ani jednu dobrú kartu a aj tak úporne hrá partiu s nepriateľmi – a že ich má dosť, až nadmieru. Dokonca on sám si je v určitom zmysle slova najúhlavnejším nepriateľom. Ale toto sa pravdepodobne týka aj nás všetkých ostatných, len u Dalibora je to akési vypuklejšie, nástojčivejšie, obnažené.

Prvé metre filmu ešte zažijeme v base, Dalibor sa prebúdza, roztvorí oko, chvíľu sa pozerá na svet, na nás, potom oko radšej opäť zavrie. Píše smutný list sestre Erike, chýbajú mu jeho milovaní, vadí mu väzenská prázdnota. Potom sme už vonku, Dalibora prepustili, pred bránou ho čakajú mama a súrodenci. Vezme do náručia najmladšieho Jakuba, nesie ho, doberajú sa, kráčajú k zastávke, Dalibor ukazuje Jakubovi žltú budovu kúsok od chodníka: „Tam som bol, v tej zadnej.“ Ako turista, čo sa vráti z dovolenky s fotkou Eiffelovky v mobile a pochváli sa: „Tam som bol.“ Kdesi tu sa prvý raz naplno roztvorí priepasť v spôsoboch existencie protagonistov filmu a pravdepodobným publikom v kinách, nerómskym a materiálne zabezpečeným. Empatie môžeme mať plné kufre, brázdu celkom nezaplní. Takáto je jednoducho nateraz situácia a svetielko je až na konci tunela.

Film Zvonky šťastia Mareka Šulíka a Jany Bučky (2012) preklenoval spomínanú ruptúru témou hľadania šťastia, o ktoré sa pokúšame všetci bez rozdielu. Ďurišov Pokiaľ ja žijem takisto okrem individuálneho príbehu prízvukuje univerzálnosť Daliborovej snahy vzoprieť sa nepriazni osudu a pokúsiť sa vlastnými silami a činmi dosiahnuť niečo uspokojivejšie. Neustrnúť v bahne, nenariekať. Zabojovať, aby sa brat Kevin vrátil k mame, postarať sa o bývanie, nájsť si prácu, mať nejakú istotu… Kde? V cirkuse.

Dalibor oddeľujúci sa od sveta kapucňou, Dalibor, ktorého štartovacia čiara bola ďaleko za tou, na ktorej začína väčšina ostatných obyvateľov tejto krajiny, Dalibor intenzívny, priamy a impulzívny sa chce stať fakírom. (Pozná niekto zlomyseľnejšieho ironika, než je osud?) Fakír je ten, kto mimoriadne ovláda svoje telo, prípadne aj myseľ, vydrží bolesť, ľahne si na klince, zhltne oheň. Lenže tu nie je podstatné, čím sa chce Dalibor Lezo stať, dôležité je, že sa CHCE niečím stať, niekým iným než cirkulujúcim obyvateľom nápravného zariadenia. Trénuje, nefláka sa, skúša. Tryská z toho nádej vysoká ako Everest. Lebo je to tak, že keď sa bude dariť Daliborovi, bude sa oveľa lepšie dariť aj nám všetkým ostatným.

Kamera sa snaží byť pri významných veciach – väzenie, súd, konfrontácia s otcom, príchod do cirkusu, ale aj pri tých obyčajnejších – cesta do školy, domáce chvíle, oddychovanie. Prispôsobuje sa temporytmu reality – od statickosti až po prudké pohyby (napríklad pri naháňaní zlodeja), keď sa obraz stáva takmer nečitateľným. Niekedy je to prichytávanie každodennosti pri čine, inokedy zjavne autormi zinscenovaná situácia. Necenzuruje sa a ani sa neglorifikuje. Občas vyvzlína na povrch humor.

Lenže napokon ostáva smútok: Ak sa aj Daliborovi Lezovi podarí splniť si aktuálny sen, zas sa len my – pravdepodobné publikum filmu Pokiaľ ja žijem režiséra Romana Ďuriša – budeme na neho pozerať ako na kohosi vzdialeného v cudzej manéži. Život teda fakt nie je med lízať.

O filme Pokiaľ ja žijem čítajte aj v rubrike Nové slovenské filmy.

Trailer k filmu Pokiaľ ja žijem

 

Pokiaľ ja žijem

Slovensko/Česko/Poľsko, 2024

RÉŽIA Roman Ďuriš ● SCENÁR Roman Ďuriš, Michaela Hošková ● HUDBA Vladislav Šariššský ● PRODUKCIA Bright Sight Pictures (SK), Lonely Production (CZ), Lumisenta Foundation (PL) ● KAMERA Michaela Hošková ● ÚČINKUJÚ Dalibor Lezo s rodinou

MINUTÁŽ 83 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 5. 9. 2024

Hodnotenie: 85%

Záber z filmu Pokiaľ ja žijem. FOTO: Bright Sight Pictures

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

film Štúr Lukáš Pelč ako Ľudovít Štúr a Ivana Kološová ako Adela Ostrolúcka v pripravovanom filme Štúr. Foto: Tina Botková

Štúr príde do kín v januári 2026

Desiaty celovečerný film režisérky Mariany Čengel Solčanskej Štúr príde do kín 15. januára 2026. Práve začiatkom roka 2026 si pripomenieme 170. výročie úmrtia Ľudovíta Štúra. V hlavných úlohách filmu Štúr sa predstavia Lukáš Pelč (Ľudovít Štúr), Ivana Kološová (Adela Ostrolúcka), Richard Autner, Marko Igonda, František Kovár, Jana Kvantiková, Daniel Žulčák, Csongor Kassai, Zuzana Konečná a ďalší. Vznik filmu podporili Audiovizuálny fond, scenár podporil Literárny fond. Štúr vzniká v produkcii spoločnosti The Factory s.r.o., koprodukuje ho STVR. Mariana Čengel Solčanská napísala aj scenár a na filme pracuje od roku 2020. Film je adaptáciou režisérkinho románu Milenec Adely Ostrolúckej (2024). Štúra tak publikum spozná očami zamilovanej ženy. Kodifikátor spisovnej slovenčiny tragicky zahynul ako 40-ročný po nešťastnom postrelení na poľovačke. Prežil život bohatý na dobrodružstvá, búrlivé dejiny a spoločenské premeny. Pre tých, ktorých zaujíma filmové zákulisie, pripravili vo Vysokých Tatrách na Hrebienku výstavu spojenú so vznikom tohoto výpravného filmu. Predstaví fotografie z nakrúcania a filmové kostýmy Michaely Mokrej. „Veríme, že výstava na Hrebienku priláka množstvo ľudí a sme veľmi vďační našim partnerom v Tatrách, že nám umožnili túto krásnu vec zrealizovať,“ povedal Lukáš Pelč, ktorý okrem toho, že stvárnil hlavnú postavu, film aj produkuje. Prvá klapka snímky Štúr padla na jeseň 2024. Nakrúcalo sa v Bratislave, v...
recenzia Dukla. Záber z filmu Dukla. Foto: Slovak Motion Picture

recenzia Dukla

Použiť brechtovský princíp vo filme chce nepochybne odvahu, i keď v kinematografii sa to občas deje. Ale použiť tento typ scudzovacieho efektu v bábkovom filme je riziko. Vo filme Dukla sa riskovať jeho tvorcom jednoznačne oplatilo. Princíp je použitý funkčne a Bertold Brecht by mal radosť. Napätie medzi desivým príbehom a formou, priznanou bábkohrou, sa stalo v Dukle metódou, ktorá rôznymi naratívnymi taktikami vytvára silnú a apelatívnu výpoveď. A čo je mimoriadne dôležité, robí tak (vďaka svojej štruktúre) bez akéhokoľvek pátosu. Podarilo sa tu vytvoriť presvedčivú ilúziu situácie pohyblivého frontu počas vojny – s tým má často problém dokonca i hraný film. https://youtu.be/Don-O4UcvY4?si=T0PfaqWgn3gbNx5n Príbeh je recepčne otvorený, vyrozprávaný štandardne a lineárne, rámcovaný úvodnou a záverečnou scénou pred televízorom, delený na niekoľko nadväzujúcich kapitoliek. Fabula nie je nijako komplikovaná, sujet nepoužíva naratívne ozvláštnenia. Ani nemusí, pretože tým povestným, neoformalisticky povedané „ozvláštnením“ je celá výrazová zložka, včítane dvoch sekvencií s transparentne priznanými rukami ovládajúcimi postavy – bábky. Významy sa tak vytvárajú na základe štylizovaných vizuálnych a auditívnych znakov, ktoré odkazujú na znaky iluzívnej skutočnosti a tie odkazujú na referenčné znaky historickej reality. Táto semiotická hra s interpretáciou interpretácie ale nekončí ako nejaký otravný model. Naopak, ako som spomenul vyššie, pôsobí autenticky a zakladá silnú recepčnú platformu emocionálneho pôsobenia. Je potešujúce, že film Dukla vznikol. V budúcnosti pri výročiach druhej...
29. MFDF Ji.hlava Ilustračné foto. Foto: MFDF Ji.hlava/Lukáš Veselý

ohlasy 29. MFDF Ji.hlava

Na 29. ročníku Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava uviedli viac ako tristo filmov v súťažných aj nesúťažných sekciách. Nechýbali kurátorované pásma, industry program a sprievodné podujatia. Druhá desaťdňová Ji.hlava trvala od 24. októbra do 2. novembra. V retrospektívach sa zamerala na kolektívny film a tému jedla vo filme. V nadväznosti na minulý ročník premietla niekoľko filmov taiwanského režiséra Cai Ming-lianga, ktorý tentoraz v Jihlave počas festivalu nakrútil snímku zo svojej série Walker. Festivalovú znelku pripravil ukrajinský režisér Sergej Loznica. V párminútovej dokrútke zachytil nenápadný, ale rušivý fragment z ukrajinského metra v Dnipre. Ťažoba striebra Ji.hlava spravidla otvára aktuálne spoločenské témy, viac či menej explicitne formuluje otázky týkajúce sa ľudského prežívania v rôznych politických a ekonomických systémoch či počas medzinárodných vojnových konfliktov. Poľská režisérka Natalia Koniarz a kameraman Stanisław Cuske ocenení za film Striebro. Foto: MFDF Ji.hlava/Jan Hromadko Film Striebro, ktorý vyhral hlavnú festivalovú súťažnú sekciu Opus Bonum, približuje život baníkov pracujúcich v najvyššie položenej bani na striebornej hore v Bolívii. Poľská režisérka Natalia Koniarz sleduje banícky kolektív pri náročnom hľadaní a extrahovaní strieborných žíl, ako aj život rodín v izolovanej osade pod vrcholom hory. Baníci pracujú sami na seba, nie sú pod žiadnou firmou, vykorisťuje ich len systém sám. Často...
Zobraziť všetky články