Film o kodifikovanom zle

Hlohovec. Mesto s bohatou históriou, podľa archeológov osídlené už v paleolite. Prvá písomná zmienka zo začiatku 12. storočia. Traduje sa, že bolo pomenované podľa hlohu, kríka s ostročervenými plodmi a vetvičkami ozbrojenými pichľavými ostňami. A traduje sa, že Kristova tŕňová koruna bola uvitá práve z neho. Mesto, ktoré sa stalo hlavným dejiskom nového filmu dokumentaristu Arnolda Kojnoka Posledný Hebrej z Hlohovca (2026).

Pred druhou svetovou vojnou tvorili Židia v Hlohovci približne desatinu obyvateľstva, vyše osemsto duší. Po vojne sa ich vrátilo necelých 40 a dnes tam ich prítomnosť vôbec necítiť. Demografický oblúk, žiaľ, vôbec nie ojedinelý pre „slovákštátne“ mestské osídlenia, no i tak nástojčivo hodný zaznamenania, popísania, zopakovania, poučenia, zaujatia stanoviska. Autorského, ale najmä diváckeho. Vo filme totiž okrem mnohého iného napríklad prebehne takýto rozhovor preživšej pani a režiséra: „Čo chceli, to robili. Došli a si zobrali. Otvorili skriňu, zvesili obraz…“ „A vy ste poznali tých ľudí?“ „Samozrejme.“ „A im to nebolo trápne?“ „Nie.“ A iný pán z tvárí Hlohovčanov po svojom návrate domov vyčítal: „A vy ste sa vrátili? To sklamanie, že sme to prežili…“

Zvykneme takéto správy vyvažovať vyzdvihovaním tých, ktorí Židom počas holokaustu pomáhali. Aj v Kojnokovej snímke sa takí nájdu. Nesporne si zaslúžia našu hlbokú úctu a obdiv, hoci nie morálne, no reálne boli v ringu ľahkou mušou váhou proti superťažkej. Na oficiálnej internetovej stránke mesta Hlohovec sa píše: „Druhá svetová vojna v r. 1939 – 1945 bola mimoriadne krutá pre mnohé rodiny, ktoré mali svojich blízkych či už na fronte, za mrežami pracovných lágrov alebo jednoducho uviazli v neúprosných pazúroch gestapa.“ Z toho slova „jednoducho“ človeku mráz behá po chrbte.

Na hrane hlavného prúdu

Arnolda Kojnoka (1973), súdiac podľa jeho doterajšej tvorby, neprestávajú od vysokoškolských čias lákať sociálne a historické témy. Často vyžadujú dôkladné archívne rešerše, časozbernú stratégiu aj záujem o ľudí, ktorí sa chtiac či nechtiac ocitali na hrane alebo na okraji hlavného prúdu. Nakrútil napríklad filmové portréty intermediálneho umelca a teoretika Milana Adamčiaka (Muzikológ a tvorca, 2008), maliara Júliusa Kollera (Fair Play, 2012) či historika Jána Mlynárika (Lyrik, 2014). Posledný Hebrej z Hlohovca je integrálnym pokračovaním autorskej cesty, po formálnej stránke jednoznačne; po obsahovej to možno nie je na prvý pohľad zjavné. No aj tento film zapadá do snahy hľadať ľudí a otázky narúšajúce väčšinový kultúrny a historický sebaobraz krajiny.

S myšlienkou, aby vznikol film mapujúci hebrejský hlohovský živel pred a po vojne, ktorý by v sebe niesol nejaký presah aj do dneška, oslovila Arnolda Kojnoka producentka snímky Dana Sobotovičová. Cesta od námetu k premiére trvala päť rokov. Vzácne archívne materiály sprevádza všeobecný vysvetľujúci historický výklad či slovo odborníkov. Najcennejšou súčasťou filmu je však sprítomnenie osudov konkrétnych rodín a staršie či novšie spomienky ich jednotlivých členiek a členov. Napríklad posledného Hebreja pána Jozefa Neumanna a jeho mamy; syna Bedřicha Rónu alebo pani Ruženy Rónovej a jej dcéry Dalie Shimko,  pani Evy Simhoni…  

Spoveď o pamäti a dôležitosti nezabúdania

Téma