Smrť nás nezastihne nepripravených

Ester Geislerová v dlhometrážnom dokumentárnom debute Dve deci tušu obrátila kameru na svoju rodinu. Vydáva sa po stopách svojho otca Petra Geislera – uznávaného japonológa, originálneho kaligrafa a človeka plného protikladov. Berie nás na dobrodružnú cestu a s ozajstnou dávkou láskavosti, úprimnosti a spontánnosti postupne odkrýva mnohé vrstvy jeho osobnosti. Tá žiari na všetky strany, no v zábleskoch svetla odkrýva aj miesta, kam lúče nedosvietia. Ukazuje aj temné stránky, no drží nás nad hladinou. Stačí, že o nich vieme, nemusíme sa v nich rovno utopiť. Aj v tom je čaro tohto filmu. Petr Geisler priťahoval Japoncov a Japonsko priťahovalo Petra Geislera Keď v roku 2009 režisérkin otec predčasne zomrel, bulvár články o ňom zredukoval prevažne na jeho problém s alkoholom. Sestry Aňa a Ester Geislerové boli presvedčené, že verejnosť si zaslúži poznať komplexnejší obraz ich otca. Tri roky po jeho smrti sa Ester Geislerová ponorila do archívov a rozprávala sa s jeho priateľmi. Vtedy pochopila, že krátky film, ktorý mal byť súčasťou výstavy GA-I-SU-RA (konala sa tento rok v pražskom Centre súčasného umenia DOX), stačiť nebude. Jeho košatá osobnosť plná rozporov a záhad, z ktorých mnohé bolo treba ešte odkryť, potrebovala oveľa väčší priestor. V dokumente ho približuje nielen ako otca,...

Nová komediálna dráma Zdeňka Tyca prináša nekompromisnú, punkom nabitú sondu do problematiky alkoholizmu, komplikovaných medziľudských vzťahov, hľadania vlastnej identity aj svojho miesta vo svete. Tridsaťročný Richard pracuje ako zvárač a žije v spoločnej domácnosti so svojím otcom, taktiež Richardom, bývalým učiteľom literatúry. Ich spolužitie sa napriek generačnému rozkolu javí ako harmonické, no vzťah oboch mužov definuje predovšetkým hodnotová priepasť. Kým starší z nich nachádza záľubu v klasickej hudbe Dvořáka a intelektuálnych drámach Bergmana, mladší miluje metal a jeho filmovými hrdinami sú Jean-Claude Van Damme a jemu podobní. Stret dvoch odlišných svetov však nepredstavuje jadro Richardovho konfliktu s realitou. Pod drsnou maskou sa totiž ukrýva človek, ktorý každodenne zápasí s tieňmi minulosti a ťaživou osamelosťou. Snímka výstižne reflektuje existenciálnu zacyklenosť generácie „Petrov Panov“ – dospelých mužov, ktorí sa kŕčovito držia barličiek vlastného chlapčenstva. Richardovo bytie je pevne ohraničené prácou vo fabrike, počúvaním tvrdej hudby, útekom do sveta komiksov a plagátmi polepenými stenami detskej izby. Okrem otca sa prakticky nestretáva s nikým a blízkych priateľov by divák v jeho živote hľadal márne. Jediným únikom sú pre neho občasné chvíle strávené s frajerkou Lenkou, ktorá sama vychováva malého syna. Richard si ale nedokáže predstaviť, že by sa mal na výchove chlapca podieľať. Tvrdí,...

Aby na svete vôbec mohol žiť, musel ho – či už v umení alebo aspoň súkromne – dennodenne ironicky glosovať. Život na Zemi ho k irónii nielen nabáda, ale aj vychováva. Tak nahliadal na tvorbu od svojich začiatkov Peter Jaroš. Dnes nikto nepochybuje, že jeho literárne aj sfilmované diela nesú práve túto stopu. Uznávaný slovenský spisovateľ, scenárista a dramaturg zomrel vo veku 86 rokov. Hybe, ktoré hýbe Keď sa povie Peter Jaroš, jednoznačne vyskočí v pamäti Tisícročná včela – monumentálna románová sága, ktorá sa zaradila medzi vrcholné diela slovenskej literatúry 20. storočia. Zachytil v nej tri generácie liptovskej murárskej rodiny Pichandovcov v období od konca 19. storočia po koniec prvej svetovej vojny. Ich život plynie v dedinke Hybe, odkiaľ Peter Jaroš sám pochádzal. Reálne, historicky presné prostredie bolo preňho mnohokrát silnou inšpiráciou, na ktorej mohol ako literát stavať svoje bizarné situácie, sny, mýty a symboliku v duchu magického realizmu. Narodil sa v roku 1940 ako prvorodený syn. Otec bol murár, mama skúsená a rozhľadená žena v domácnosti. Základnú školu vychodil v rodnej dedine Hybe, gymnázium v Liptovskom Hrádku. Napokon vyštudoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po škole chvíľu pôsobil ako redaktor vydavateľstva Mladé letá. Krátko nato, v rokoch 1964 – 1965, bol redaktorom týždenníka Kultúrny život. Potom do roku 1971 pôsobil...