recenzia Šampión nové slovenské filmy 2026 Jana Nagyová Pulm a Adam Kubala vo filme Šampión. Foto: Continental film
Písmo: A- | A+

Zdá sa, že slovenský hraný film prepadla posadnutosť biografiou: v nedávnom období vznikli filmy o Mikulášovi Černákovi, Karolovi Duchoňovi, Ľudovítovi Štúrovi a o Ondrejovi Nepelovi dokonca hneď dva. Po minuloročnom Nepelovi Gregora Valentoviča teraz prichádza do kín druhý portrét krasokorčuliara od českého režiséra Jakuba Červenku s titulom Šampión.

V dejinách slovenského filmu nie je veľa historických postáv, ktorých osudy by boli viacnásobne filmovo spracované. Ak opomenieme skôr legendy Jánošíka a Alžbetu Báthoryovú, v pamäti sa vynoria len traja muži, ktorých život a odkaz boli sfilmované opakovane: Milan Rastislav Štefánik (1935 a 2019), Ľudovít Štúr (1968 a 2026) a hneď v rýchlom slede Ondrej Nepela (2025 a 2026).

V recenzii na prvý z nepelovských filmov som uvažovala o galérii národa ako o spôsobe budovania a upevňovania kolektívnej identity prostredníctvom filmového aktu spomínania. Tento akt vždy aktualizuje historickú postavu pre potreby dneška. Neraz v súvislosti s významnými výročiami alebo aktuálnou spoločenskou situáciou. Filmové portréty zároveň nesú bremeno diváckych požiadaviek a očakávaní na to, ako by konkrétne historické postavy – naše kolektívne sebaprojekcie – mali byť stvárnené. A to aj napriek tomu, že  Oscar Wilde nás naučil, že „diváka, nie život, umenie skutočne zrkadlí“.

Šampión na klzisku dejín

Dvojnásobná aktualizácia Nepelovho príbehu na prelome rokov 2025 a 2026 je zaujímavá tým, že sa neviaže na žiadne zásadné oficiálne výročie. Pravda, zlatý medailista zo Zimných olympijských hier v Saporre by v januári 2026 oslávil 75 rokov. A vo februári 2026 zase uplynulo 54 rokov od jeho olympijského triumfu. Žiadne z týchto výročí však vzhľadom na pozabudnutý Nepelov odkaz v spoločnosti výraznejšie nerezonovalo. O to nástojčivejšie sa núka porovnávať spôsob a význam spomínania v dvoch Nepelových portrétoch. Toto porovnávanie nie je celkom fér voči druhému z filmov, keďže sa vpisuje do nedávnej diváckej skúsenosti a okrem konfrontácie s historickou realitou môže narážať aj na očakávania vyvolané predchádzajúcim stvárnením.

recenzia Šampión Adam Kubala vo filme Šampión. Foto: Continental film/Matyáš Fous
Adam Kubala ako Ondrej Nepela vo filme režiséra Jakuba Červenku Šampión. Foto: Continental film/Matyáš Fous

Jeden príbeh dvakrát inak

Šampióna Nepelom spája rovnaký časový rámec od víťazstva v Saporre po výhru na prvých Majstrovstvách sveta v krasokorčuľovaní, ktoré organizovalo Československo. Na tomto šampionáte sa krasokorčuliar rozlúčil so súťažnou kariérou a zlatou medailou si neoficiálne zaistil priepustku k legálnemu vysťahovaniu do Nemecka. Tam až do svojej predčasnej smrti pôsobil v ľadovej revue Holiday on Ice. Filmy spájajú aj viaceré motívy vychádzajúce z reality: tragická smrť Nepelovej kamarátky krasokorčuliarky Hany Maškovej, silný vzťah s trénerkou Hildou Múdrou, Nepelova nepriznaná homosexualita a ustavičný tlak komunistických pohlavárov. Odlišujú sa vo funkciách viacerých vedľajších postáv z Nepelovej a Múdrej rodiny, Nepelových korčuliarskych rivalov a jeho priateľského okruhu (napr. postava speváčky Evy Pilarovej bola v Šampiónovi zvýraznená zrejme na posilnenie českého kontextu príbehu).

Najzásadnejší rozdiel medzi dvoma portrétmi športovca však spočíva vo





Šampión (Šampion Česko/Slovensko, 2026)
RÉŽIA Jakub Červenka ● SCENÁR Nina Morgenstein, Jakub Červenka ● KAMERA Martin ŠTRBA ● HUDBA Michal Novinski ● <strong>STRIH Branislav Vincze ● KOSTÝMOVÁ VÝTVARNÍČKA Katarína Štrbová Bieliková ● HRAJÚ Adam Kubala, Jana Nagyová, Alexander Bárta, Martina Jindrová, Karel Dobrý, Cyril Dobrý, Miroslav Hanuš, Roman Luknár, Ela Lehotská, Peter Kočiš, Zuzana Stavná, Adela Dukátová, Kristína Spáčová, Matúš Hollý, Michal Vidan, Jozef Vajda, Ondřej Kavan, Tomáš Měcháček, Lukáš Jurko
MINUTÁŽ 87 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 26. marca 2026

 

Hodnotenie: 65%

Jana Nagyová Pulm a Adam Kubala vo filme Šampión. Foto: Continental film/Matyáš Fous

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Pozerajte sa… a budú vás bolieť ruky

Charakteristike roku 1976 ako obdobia „upevňovania normalizačného režimu s dominanciou hegemónie komunistickej strany na čele s Gustávom Husákom“ vybrané týždenníky plne zodpovedajú. Je – v tom období – samozrejmé, že atmosféru pred blížiacim sa zjazdom vládnucej strany bolo treba podporiť monotematickými žurnálmi (č. 7 o dejinách hnutia z archívov, č. 9 a 11 o záväzkoch) či reportážami z krajských konferencií KSS (č. 12). Ale absolútna prevaha šotov z priemyselných závodov, ktorú prezentovala šestica (aj) renomovaných režisérov, je predsa nečakaná: nová cementáreň na Záhorí, nová pórobetónka v Zemianskych Kostolanoch (Tvf č. 3), nábytkáreň Mier v Topoľčanoch (č. 4), mostáreň Brezno a CHZJD v Bratislave (č. 5), vagónka Poprad a nový závod vo Svite (č. 6), Trikota Vrbové, Odevné závody Trenčín (č. 10), Elektrosvit Nové Zámky (č. 11). Žiadne novinky zo zahraničia, len kde-tu „pozdrav“ z krajiny Sovietov. Aj ten výsostne politického charakteru, súvisel s XXV. zjazdom komunistov (č. 8). Výnimkou sú v tom istom čísle karikatúry známeho a populárneho herca a operného speváka Františka Zvaríka: Maľované na scenári a reportáž z festivalu politickej piesne v Martine, na ktorom boli (prekvapivo?) úspešní Karol Duchoň a Marcela Lajferová. Ceny za rozhlasovú dramatickú tvorbu udelil Literárny fond režisérovi Jozefovi Dánayovi a hercom Ctiborovi Filčíkovi a Štefanovi Kvietikovi. Na Filmovej jari na dedine potom uviedli film Zora Záhona Tetované časom. A aby ani hudobníci v hanbe nezostali, zostavu...
Zvony pre bosých Ivan Rajniak a Vlado Müller vo filme Zvony pre bosých. Foto: archív SFÚ/Milan Kordoš, Anton Podstraský

nový pohľad Zvony pre bosých

Dráma Stanislava Barabáša búra ideologické mýty o vojne a nefalšuje jej krutosť. Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Zvony pre bosých (1965) režiséra Stanislava Barabáša. Šesťdesiate roky priniesli „odmäk“ vo vývoji československej kinematografie, čo sa prejavilo v slobodnejšom a odvážnejšom umeleckom vyjadrení slovenských tvorcov. Tento zlatý vek slovenského filmu ukázal, ako veľmi sa tematika druhej svetovej vojny a partizánov vyvinula oproti schematickým stvárneniam heroického idealizmu socialistického realizmu. Režisér Stanislav Barabáš to predznamenal poviedkovým filmom Pieseň o sivom holubovi (1961), ktorý rozbil filmovú formu na mozaikovité rozprávanie a ukázal vojnu cez detskú optiku. Ešte ho síce zaťažili aspekty „oficiálneho“ a ideologického výkladu SNP, no práve vďaka detskej interpretácií sa tieto prvky zjemnili. Výraznejší odklon ukázal filmom Zvony pre bosých (1965) – podľa predlohy a scenára Ivana Bukovčana. Radikálne búra ideologické vznešené mýty o vojne a predstavuje nefalšovaný a surový pohľad na jej krutosť. Sleduje osudy dvoch partizánov Staška (Ivan Rajniak) a Ondreja (Vlado Müller) na sklonku druhej svetovej vojny, ako v zasnežených horách zajmú mladého nemeckého vojaka Hansa (Axel Dietrich). Záber z filmu Stanislava Barabáša Zvony pre bosých. Foto: FPÚ Vtáčiky zvonia na smrť Úloha zvonov v histórii tradične spĺňala funkcie večných oznamovateľov významných udalostí...
Záber z filmu Najhorší človek na svete. Foto: ASFK

Zásadné filmy Scarlett Čanakyovej

Ako študentku ju zrazilo k zemi Topenie po číslach. A v Truffautovej tvorbe ju baví „ženský gén“. Dokonalosť našla u Charlieho Kaufmana. Ak mám vymenovať moje zásadné ergo naj filmy, okamžite sa zaseknem ako náš priateľ pri silvestrovskej Activity. Na otázku Aká je tvoja najobľúbenejšia kniha – v tom strese z výberu, požadujúceho dokonalosť – odpovedal: „Macko Pu“. Takže som sa rozhodla voľne asociovať, pretože viem, že keď tento text dopíšem, už o hodinu mi napadne množstvo iných titulov, ktoré v ňom mali byť. Nechá sa viesť, desiť aj dojímať V prvom ročníku na scenáristike ma zrazilo k zemi Greenawayove Topenie po číslach. Pamätám si ten pocit, ako som sedela vydesená a zaskočená a zároveň som zo seba vystúpila v oslobodzujúcom poznaní, že v tvorbe je možné všetko. V intenzite pocitu sa mu vyrovnal hádam len Sloní muž. V dráme Davida Lyncha sa hlavný hrdina, ktorého celý život týrali a šikanovali pre vzhľad, rozhodne odísť z tohto sveta v momente, keď zažije pocit šťastia a už ho nechce stratiť. Milujem Felliniho Amarcord pre jeho vtipný i krásno-smutný pohľad na detstvo. Viscontiho Súmrak bohov, jedinečnú ságu o ambíciách a zrode zla, ktorá by potrebovala väčší priestor než týchto pár vymedzených riadkov. Truffautovu Ženu od susedov som videla hádam desaťkrát, a to aj napriek poznámke môjho obľúbeného profesora, že ide o také to „ženské...
Zobraziť všetky články