recenzia Šampión nové slovenské filmy 2026 Jana Nagyová Pulm a Adam Kubala vo filme Šampión. Foto: Continental film
Písmo: A- | A+

Zdá sa, že slovenský hraný film prepadla posadnutosť biografiou: v nedávnom období vznikli filmy o Mikulášovi Černákovi, Karolovi Duchoňovi, Ľudovítovi Štúrovi a o Ondrejovi Nepelovi dokonca hneď dva. Po minuloročnom Nepelovi Gregora Valentoviča teraz prichádza do kín druhý portrét krasokorčuliara od českého režiséra Jakuba Červenku s titulom Šampión.

V dejinách slovenského filmu nie je veľa historických postáv, ktorých osudy by boli viacnásobne filmovo spracované. Ak opomenieme skôr legendy Jánošíka a Alžbetu Báthoryovú, v pamäti sa vynoria len traja muži, ktorých život a odkaz boli sfilmované opakovane: Milan Rastislav Štefánik (1935 a 2019), Ľudovít Štúr (1968 a 2026) a hneď v rýchlom slede Ondrej Nepela (2025 a 2026).

V recenzii na prvý z nepelovských filmov som uvažovala o galérii národa ako o spôsobe budovania a upevňovania kolektívnej identity prostredníctvom filmového aktu spomínania. Tento akt vždy aktualizuje historickú postavu pre potreby dneška. Neraz v súvislosti s významnými výročiami alebo aktuálnou spoločenskou situáciou. Filmové portréty zároveň nesú bremeno diváckych požiadaviek a očakávaní na to, ako by konkrétne historické postavy – naše kolektívne sebaprojekcie – mali byť stvárnené. A to aj napriek tomu, že  Oscar Wilde nás naučil, že „diváka, nie život, umenie skutočne zrkadlí“.

Šampión na klzisku dejín

Dvojnásobná aktualizácia Nepelovho príbehu na prelome rokov 2025 a 2026 je zaujímavá tým, že sa neviaže na žiadne zásadné oficiálne výročie. Pravda, zlatý medailista zo Zimných olympijských hier v Saporre by v januári 2026 oslávil 75 rokov. A vo februári 2026 zase uplynulo 54 rokov od jeho olympijského triumfu. Žiadne z týchto výročí však vzhľadom na pozabudnutý Nepelov odkaz v spoločnosti výraznejšie nerezonovalo. O to nástojčivejšie sa núka porovnávať spôsob a význam spomínania v dvoch Nepelových portrétoch. Toto porovnávanie nie je celkom fér voči druhému z filmov, keďže sa vpisuje do nedávnej diváckej skúsenosti a okrem konfrontácie s historickou realitou môže narážať aj na očakávania vyvolané predchádzajúcim stvárnením.

recenzia Šampión Adam Kubala vo filme Šampión. Foto: Continental film/Matyáš Fous
Adam Kubala ako Ondrej Nepela vo filme režiséra Jakuba Červenku Šampión. Foto: Continental film/Matyáš Fous

Jeden príbeh dvakrát inak

Šampióna Nepelom spája rovnaký časový rámec od víťazstva v Saporre po výhru na prvých Majstrovstvách sveta v krasokorčuľovaní, ktoré organizovalo Československo. Na tomto šampionáte sa krasokorčuliar rozlúčil so súťažnou kariérou a zlatou medailou si neoficiálne zaistil priepustku k legálnemu vysťahovaniu do Nemecka. Tam až do svojej predčasnej smrti pôsobil v ľadovej revue Holiday on Ice. Filmy spájajú aj viaceré motívy vychádzajúce z reality: tragická smrť Nepelovej kamarátky krasokorčuliarky Hany Maškovej, silný vzťah s trénerkou Hildou Múdrou, Nepelova nepriznaná homosexualita a ustavičný tlak komunistických pohlavárov. Odlišujú sa vo funkciách viacerých vedľajších postáv z Nepelovej a Múdrej rodiny, Nepelových korčuliarskych rivalov a jeho priateľského okruhu (napr. postava speváčky Evy Pilarovej bola v Šampiónovi zvýraznená zrejme na posilnenie českého kontextu príbehu).

Najzásadnejší rozdiel medzi dvoma portrétmi športovca však spočíva vo





Šampión (Šampion Česko/Slovensko, 2026)
RÉŽIA Jakub Červenka ● SCENÁR Nina Morgenstein, Jakub Červenka ● KAMERA Martin ŠTRBA ● HUDBA Michal Novinski ● <strong>STRIH Branislav Vincze ● KOSTÝMOVÁ VÝTVARNÍČKA Katarína Štrbová Bieliková ● HRAJÚ Adam Kubala, Jana Nagyová, Alexander Bárta, Martina Jindrová, Karel Dobrý, Cyril Dobrý, Miroslav Hanuš, Roman Luknár, Ela Lehotská, Peter Kočiš, Zuzana Stavná, Adela Dukátová, Kristína Spáčová, Matúš Hollý, Michal Vidan, Jozef Vajda, Ondřej Kavan, Tomáš Měcháček, Lukáš Jurko
MINUTÁŽ 87 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 26. marca 2026

 

Hodnotenie: 65%

Jana Nagyová Pulm a Adam Kubala vo filme Šampión. Foto: Continental film/Matyáš Fous

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

klasika art film 2026 Darina Rolincová vo filme F.T. na cestách. Foto: archív SFÚ

Slovenská filmová klasika na Art Filme 2026

Medzinárodný filmový festival Art Film Košice (19. – 25. júna 2026) uvedie v sekcii Rodinné filmové striebro desať filmov zo zbierok Slovenského filmového ústavu. Takmer všetky sú digitálne zreštaurované. Chronologický prierez naprieč štyrmi desaťročiami – od bezprostredne povojnových dokumentov a obžalôb z rokov 1945 a 1946 cez novovlnnú éru až po neskorý socializmus – ponúkne mix hraných filmov, dokumentárnych snímok aj propagandistických aktualít, mnohé z nich od kľúčových osobností slovenskej kinematografie. Sekcia Rodinné filmové striebro je tradičnou súčasťou programu MFF Art Film pod garanciou Slovenského filmového ústavu. Tohtoročný výber zostavili filmoví historici a teoretici – Martin Palúch (umelecký riaditeľ festivalu), Martin Kaňuch (zostavovateľ Medzinárodnej súťaže krátkych filmov) a Marián Hausner (riaditeľ Filmového archívu SFÚ). Povojnové dokumenty a obžaloby (1945 – 1948) Hneď štyri snímky výberu zachytávajú filmovú odpoveď na druhú svetovú vojnu, Slovenské národné povstanie a obdobie tesne po vojne, keď sa pripravovali povojnové súdne procesy s predstaviteľmi vojnového slovenského štátu. Snímka jedného zo zakladateľov slovenskej kinematografie Za slobodu (r. Paľo Bielik, 1945) sa skladá najmä z autentického materiálu nakrúteného počas Slovenského národného povstania. Bielik sa povstania zúčastnil ako propagandistický pracovník a film sa stal kľúčovým archívnym zdrojom pre neskoršie dokumenty o SNP. Premietať sa budú aj dva montážne dokumenty...
Anton Trón Herec Anton Trón na civilnej fotografii. Foto: archív SFÚ

Anton Trón

Herec Anton Trón začínal ako ochotník, filmová a televízna kamera si ho „našla“ už ako skúseného a etablovaného divadelného herca. Počas svojej filmovej kariéry spolupracoval s výraznými režisérskymi osobnosťami, účinkoval v kľúčových i divácky obľúbených filmoch slovenskej kinematografie. V júni si pripomíname 100. výročie jeho narodenia. Anton Trón začínal v amatérskom divadle vo Svite ako ochotník. Získal tu bohaté herecké skúsenosti. K profesionálnemu divadlu sa dostal v roku 1957, keď nastúpil do Krajového divadla v Spišskej Novej Vsi. Divadlo sa pre neho z koníčka stalo profesiou. V tamojšom divadle v rokoch 1960 – 1963 pôsobil aj ako umelecký šéf. Keď v roku 1963 túto scénu zrušili, Trón sa dostal do činohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Aj tu bol neskôr, v rokoch 1980 – 1983, umeleckým šéfom. Na divadelnom javisku sa Trón „našiel“, herectvo bolo pre neho poslaním. Vychádzalo z jeho vrodeného talentu a citlivej intuície. V osemdesiatych rokoch ho kritika nazývala „stodolovským“ hercom, pretože hral ústredné postavy až v troch hrách Ivana Stodolu. Išlo o tragikomické typy, ktoré mu najviac vyhovovali a najlepšie sa v nich cítil. Jeho repertoár však obsahoval širokú škálu náročných postáv vážneho i komediálneho žánru. „Veľká je pravda v tom, že niet veľkých a malých rolí, všetky sú krásne, ak sú živo napísané, ak majú čo povedať divákovi,“ povedal v tejto súvislosti pre Prešovské noviny v roku 1984. Ružové sny aj Nevera...
Peter Kováčik Spisovateľ, scenárista a dramatik Peter Kováčik. Foto: archív SFÚ

Peter Kováčik

Slovenský spisovateľ, dramatik a scenárista Peter Kováčik oslávil v týchto dňoch 90. narodeniny. Narodil sa 6. júna 1936 v Čiernom Balogu. Literárne debutoval v šesťdesiatych rokoch poviedkovou zbierkou Portréty. Vo svojej tvorbe sa sústreďoval najmä na osudy obyčajných ľudí, často stojacich na okraji spoločnosti. Charakteristické sú pre neho sociálne a humánne motívy. Zaujímali ho tiež morálne konflikty človeka, ale vracal sa ja k téme vojen a tiež spoločenských problémov. Rodný kraj sa stal častou inšpiráciou pre jeho obsiahlu tvorbu. Po štúdiách sa venoval novinárskej a redakčnej práci, neskôr pôsobil v kultúrnych inštitúciách a médiách. Jeho prózy sa vyznačujú zmyslom pre realistické zobrazenie života, psychologickú kresbu postáv a citlivé vnímanie spoločenských premien. V jeho dielach sa stretávame s témami rodiny, lásky, priateľstva, spoločenskej spravodlivosti, ale aj osamelosti či hľadania životných istôt. Výrazne sa venoval aj dramatickej tvorbe. Rozhlasové hry a scenáre mu umožnili osloviť široké publikum. Jeho meno sa spája aj s televíznou a filmovou tvorbou, kde dokázal preniesť literárnu skúsenosť do jazyka obrazu a dialógu. Vďaka tejto všestrannosti patrí medzi autorov, ktorí významne prispeli k prepájaniu literatúry s ďalšími druhmi umenia. Nevera po slovensky aj Soľ nad zlato Charakteristickou črtou jeho tvorby je humanistický pohľad na človeka. Ani v zložitých životných situáciách nestráca vieru...
Zobraziť všetky články