recenzia Šampión nové slovenské filmy 2026 Jana Nagyová Pulm a Adam Kubala vo filme Šampión. Foto: Continental film
Písmo: A- | A+

Zdá sa, že slovenský hraný film prepadla posadnutosť biografiou: v nedávnom období vznikli filmy o Mikulášovi Černákovi, Karolovi Duchoňovi, Ľudovítovi Štúrovi a o Ondrejovi Nepelovi dokonca hneď dva. Po minuloročnom Nepelovi Gregora Valentoviča teraz prichádza do kín druhý portrét krasokorčuliara od českého režiséra Jakuba Červenku s titulom Šampión.

V dejinách slovenského filmu nie je veľa historických postáv, ktorých osudy by boli viacnásobne filmovo spracované. Ak opomenieme skôr legendy Jánošíka a Alžbetu Báthoryovú, v pamäti sa vynoria len traja muži, ktorých život a odkaz boli sfilmované opakovane: Milan Rastislav Štefánik (1935 a 2019), Ľudovít Štúr (1968 a 2026) a hneď v rýchlom slede Ondrej Nepela (2025 a 2026).

V recenzii na prvý z nepelovských filmov som uvažovala o galérii národa ako o spôsobe budovania a upevňovania kolektívnej identity prostredníctvom filmového aktu spomínania. Tento akt vždy aktualizuje historickú postavu pre potreby dneška. Neraz v súvislosti s významnými výročiami alebo aktuálnou spoločenskou situáciou. Filmové portréty zároveň nesú bremeno diváckych požiadaviek a očakávaní na to, ako by konkrétne historické postavy – naše kolektívne sebaprojekcie – mali byť stvárnené. A to aj napriek tomu, že  Oscar Wilde nás naučil, že „diváka, nie život, umenie skutočne zrkadlí“.

Šampión na klzisku dejín

Dvojnásobná aktualizácia Nepelovho príbehu na prelome rokov 2025 a 2026 je zaujímavá tým, že sa neviaže na žiadne zásadné oficiálne výročie. Pravda, zlatý medailista zo Zimných olympijských hier v Saporre by v januári 2026 oslávil 75 rokov. A vo februári 2026 zase uplynulo 54 rokov od jeho olympijského triumfu. Žiadne z týchto výročí však vzhľadom na pozabudnutý Nepelov odkaz v spoločnosti výraznejšie nerezonovalo. O to nástojčivejšie sa núka porovnávať spôsob a význam spomínania v dvoch Nepelových portrétoch. Toto porovnávanie nie je celkom fér voči druhému z filmov, keďže sa vpisuje do nedávnej diváckej skúsenosti a okrem konfrontácie s historickou realitou môže narážať aj na očakávania vyvolané predchádzajúcim stvárnením.

recenzia Šampión Adam Kubala vo filme Šampión. Foto: Continental film/Matyáš Fous
Adam Kubala ako Ondrej Nepela vo filme režiséra Jakuba Červenku Šampión. Foto: Continental film/Matyáš Fous

Jeden príbeh dvakrát inak

Šampióna s Nepelom spája rovnaký časový rámec od víťazstva v Saporre po výhru na prvých Majstrovstvách sveta v krasokorčuľovaní, ktoré organizovalo Československo. Na tomto šampionáte sa krasokorčuliar rozlúčil so súťažnou kariérou a zlatou medailou si neoficiálne zaistil priepustku k legálnemu vysťahovaniu do Nemecka. Tam až do svojej predčasnej smrti pôsobil v ľadovej revue Holiday on Ice. Filmy spájajú aj viaceré motívy vychádzajúce z reality: tragická smrť Nepelovej kamarátky krasokorčuliarky Hany Maškovej, silný vzťah s trénerkou Hildou Múdrou, Nepelova nepriznaná homosexualita a ustavičný tlak komunistických pohlavárov. Odlišujú sa vo funkciách viacerých vedľajších postáv z Nepelovej a Múdrej rodiny, Nepelových korčuliarskych rivalov a jeho priateľského okruhu (napr. postava speváčky Evy Pilarovej bola v Šampiónovi zvýraznená zrejme na posilnenie českého kontextu príbehu).

Najzásadnejší rozdiel medzi dvoma portrétmi športovca však spočíva vo





Šampión (Šampion Česko/Slovensko, 2026)
RÉŽIA Jakub Červenka ● SCENÁR Nina Morgenstein, Jakub Červenka ● KAMERA Martin ŠTRBA ● HUDBA Michal Novinski ● <strong>STRIH Branislav Vincze ● KOSTÝMOVÁ VÝTVARNÍČKA Katarína Štrbová Bieliková ● HRAJÚ Adam Kubala, Jana Nagyová, Alexander Bárta, Martina Jindrová, Karel Dobrý, Cyril Dobrý, Miroslav Hanuš, Roman Luknár, Ela Lehotská, Peter Kočiš, Zuzana Stavná, Adela Dukátová, Kristína Spáčová, Matúš Hollý, Michal Vidan, Jozef Vajda, Ondřej Kavan, Tomáš Měcháček, Lukáš Jurko
MINUTÁŽ 87 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 26. marca 2026

 

Hodnotenie: 65%

Jana Nagyová Pulm a Adam Kubala vo filme Šampión. Foto: Continental film/Matyáš Fous

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

recenzia Mesto otcov Tomáš Vravník ako syn a Vladimír Javorský ako otec vo filme Mesto otcov. Syne nesie otca na rukách. Foto: ARTILERIA

recenzia Mesto otcov

Nová komediálna dráma Zdeňka Tyca prináša nekompromisnú, punkom nabitú sondu do problematiky alkoholizmu, komplikovaných medziľudských vzťahov, hľadania vlastnej identity aj svojho miesta vo svete. Tridsaťročný Richard pracuje ako zvárač a žije v spoločnej domácnosti so svojím otcom, taktiež Richardom, bývalým učiteľom literatúry. Ich spolužitie sa napriek generačnému rozkolu javí ako harmonické, no vzťah oboch mužov definuje predovšetkým hodnotová priepasť. Kým starší z nich nachádza záľubu v klasickej hudbe Dvořáka a intelektuálnych drámach Bergmana, mladší miluje metal a jeho filmovými hrdinami sú Jean-Claude Van Damme a jemu podobní. Stret dvoch odlišných svetov však nepredstavuje jadro Richardovho konfliktu s realitou. Pod drsnou maskou sa totiž ukrýva človek, ktorý každodenne zápasí s tieňmi minulosti a ťaživou osamelosťou. Snímka výstižne reflektuje existenciálnu zacyklenosť generácie „Petrov Panov“ – dospelých mužov, ktorí sa kŕčovito držia barličiek vlastného chlapčenstva. Richardovo bytie je pevne ohraničené prácou vo fabrike, počúvaním tvrdej hudby, útekom do sveta komiksov a plagátmi polepenými stenami detskej izby. Okrem otca sa prakticky nestretáva s nikým a blízkych priateľov by divák v jeho živote hľadal márne. Jediným únikom sú pre neho občasné chvíle strávené s frajerkou Lenkou, ktorá sama vychováva malého syna. Richard si ale nedokáže predstaviť, že by sa mal na výchove chlapca podieľať. Tvrdí,...
Peter Jaroš (22. 1. 1940 Hybe – 8. 11. 2026 Bratislava). Foto: Zuzana Mináčová/SFÚ

in memoriam Peter Jaroš (22. 1. 1940 – 8. 11. 2026)

Aby na svete vôbec mohol žiť, musel ho – či už v umení alebo aspoň súkromne – dennodenne ironicky glosovať. Život na Zemi ho k irónii nielen nabáda, ale aj vychováva. Tak nahliadal na tvorbu od svojich začiatkov Peter Jaroš. Dnes nikto nepochybuje, že jeho literárne aj sfilmované diela nesú práve túto stopu. Uznávaný slovenský spisovateľ, scenárista a dramaturg zomrel vo veku 86 rokov. Hybe, ktoré hýbe Keď sa povie Peter Jaroš, jednoznačne vyskočí v pamäti Tisícročná včela – monumentálna románová sága, ktorá sa zaradila medzi vrcholné diela slovenskej literatúry 20. storočia. Zachytil v nej tri generácie liptovskej murárskej rodiny Pichandovcov v období od konca 19. storočia po koniec prvej svetovej vojny. Ich život plynie v dedinke Hybe, odkiaľ Peter Jaroš sám pochádzal. Reálne, historicky presné prostredie bolo preňho mnohokrát silnou inšpiráciou, na ktorej mohol ako literát stavať svoje bizarné situácie, sny, mýty a symboliku v duchu magického realizmu. Narodil sa v roku 1940 ako prvorodený syn. Otec bol murár, mama skúsená a rozhľadená žena v domácnosti. Základnú školu vychodil v rodnej dedine Hybe, gymnázium v Liptovskom Hrádku. Napokon vyštudoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po škole chvíľu pôsobil ako redaktor vydavateľstva Mladé letá. Krátko nato, v rokoch 1964 – 1965, bol redaktorom týždenníka Kultúrny život. Potom do roku 1971 pôsobil...
Zobraziť všetky články