O materstve aj superhrdinstve

Pozornosť a ocenenie si Šedá zóna a jej autorka zaslúžia nielen za tému – mapovanie života matiek a rodín extrémne nezrelých novorodencov, ktorí vyrastajú s množstvom zdravotných aj spoločenských znevýhodnení, ale predovšetkým za jej pôsobivé umelecké stvárnenie.

Hneď v úvode filmu nás Daniela Meressa Rusnoková prudko vtiahne do rozprávania i do vnútorného, tesného, bytového, materského duševného sveta, ktorý akoby snímala cez zväčšovacie sklo. Detail hrnca, v ktorom začína vrieť voda na párky, prepojí s archívnym ultrazvukovým záberom bozkávajúcich sa ľudí a s mikroskopovým záberom deliacich sa buniek po oplodnení vajíčka. Zrážka hračkárskych autíčok s vláčikom a príchod blikajúcej hračkárskej sanitky sa stanú metaforou bolestnej zrážky všedných rodičovských očakávaní s krutou realitou predčasného pôrodu a narodenia detí v takzvanej „šedej zóne“, medzi 22. a 26. týždňom tehotenstva, keď už extrémne nezrelé novorodeniatka vďaka vede dokážu prežiť, no nevedno, akú cenu za to celá rodina zaplatí. Podobne metaforicky Rusnoková asociuje kvapky vody na skle s hrabalovskými „perličkami na dne“, ktoré vyčerpané matky nezrelých predčasniatok, celkom logicky, nie a nie nájsť… A opäť na princípe metafory sa gurtňa, na ktorej bude vzápätí visieť boxovací vak na ventilovanie zúfalstva a bezmocného hnevu, môže javiť najskôr ako povraz so slučkou na konci.

Obrazové i jazykové metafory však nie sú jediné výrazové prostriedky, ktoré vo filme Šedá zóna nájdeme. Daniela Meressa Rusnoková so strihačkou a dramaturgičkou filmu Alexandrou Gojdičovou využívajú aj ďalšie kreatívne metódy, ktorými v časozbernom dokumente jednak vypĺňajú medzery (napríklad kamerou nezaznamenané chvíle), jednak posúvajú osobný príbeh režisérky a jej detí do obecnejšej roviny tak, aby zahŕňal aj príbehy a prežívanie množstva ďalších matiek zdravotne znevýhodnených predčasne narodených detí.

Vizuálne dobre čitateľným a esteticky veľmi pôsobivým postupom je použitie čiernobielych archívnych filmových záberov z nemocničného prostredia, vďaka ktorým vidíme, čo znamená neonatologická nemocničná starostlivosť o predčasniatka: je plná bolestivých procedúr, kriesenia, kŕmenia či polohovania. Tieto zábery pochádzajú z amerických zdrojov a vznikli už dávno – v druhej polovici 70. rokov minulého storočia. Dnes by v takejto podobe vzniknúť nemohli, a ak aj vznikajú, tak len ako lekárska dokumentácia, ktorá nie je prístupná verejnosti. Životy rodín so zdravými deťmi zase zastupujú amatérske zábery z rodinných archívov (podaktoré dokonca z 30. a 40. rokov 20. storočia).

Striedanie čiernobielych archívnych záberov s rodinnými zábermi Rusnokovej a jej detí, nakrútených na mobilný telefón, dopĺňajú mimoriadne citlivo realizované rekonštrukcie. Tie približujú kamerou nezaznamenané prežívanie materstva v čase, keď autorkine predčasne narodené dvojčatá a potom už len synček trávili prvé dni života na neonatológii, a prvé dni po príchode predčasniatka domov. Autorka, narátorka a protagonistka filmu i svojho vlastného života Daniela Meressa Rusnoková je v týchto záberoch väčšinou sama a neskôr s dieťaťom – zababušeným balíčkom, ktorému nevidno do tváre. Plynutie času a rast jej syna zachytáva slideshow fotografií na obrazovke notebooku. Vďaka týmto nenásilným postupom rekonštrukcie a ilustrácie archívnymi materiálmi sa Šedej zóne podarilo kompaktne zobraziť časový oblúk života matky a jej detí počas takmer ôsmich rokov.

Významnou a mimoriadne silnou zložkou filmu je autorský voiceoverový komentár. Je intímny a polyfónny zároveň. Rusnoková v ňom vypovedá o prežívaní osamelej matky troch detí, z ktorých jedno potrebuje neustálu starostlivosť, o únave, bezmocnosti, o pocitoch zúfalstva a smútku a, samozrejme, aj o nádeji, zmysle, drobných všedných radostiach, o malých pokrokoch a o obrovskej, bezpodmienečnej láske. No hovorí v ňom aj o nepretržitom zápase s množstvom problémov a prekážok, o nutnosti „pretransformovať“ sa z matky na multitaskujúcu superpracovníčku, ktorá musí zvládnuť množstvo úloh a funkcií naraz, o nedostatku systémovej (áno, aj finančnej) pomoci a podpory a tiež o občas necitlivých reakciách okolia alebo osôb, ktoré by mali takýmto rodinám pomáhať.

Rusnoková v komentári tlmene stvárňuje všetky roly – reprodukuje a parafrázuje dialógy s personálom v zdravotníckych zariadeniach, so susedkou, cituje vlastné deti, recituje riekanky či spieva detské pesničky, odrieka mantry alebo opakuje skratky, ktoré ľudia robia – „chyba je matkina, úspech je vedy“, prihovára sa svojim deťom, vlastnému telu, Bohu i nebesiam. Vo zvuku ju pritom sprevádza biely šum, tlkot srdca, hučanie živého organizmu, ale aj melódia z hracej skrinky či detaily (áno, detaily!) ruchov skreslených vybičovaným vnímaním.

Je to intenzívna, vyčerpávajúca a často depresívna audiovizuálna koláž. Nedíva sa na ňu ľahko, ale je filmársky podmanivá a dovolím si povedať, že miestami až nádherná. Vyzýva publikum k empatii a odmeňuje ho zábleskmi radosti. Každý malý progres, každý detský úsmev, každá chvíľka spočinutia totiž do života matiek a celých rodín vracajú nádej a zmysel. Nechýba pritom ani katarzia: keď sa matka a jej tri deti prvýkrát ocitnú v zahraničí – hoci tam cestujú kvôli náročnej chirurgickej operácii najmladšieho syna, a prvýkrát tam na vlastné oči vidia more, stanú sa na okamih doslova hollywoodskymi superhrdinami.

A keď o tom všetkom Daniela Meressa Rusnoková natočí film, vznikne dielo, ktoré si trúfnem označiť za jednu z najzásadnejších dokumentárnych snímok v histórii slovenskej kinematografie.