Popoluška ako body horror

Škaredá sestra je možno prvá verzia známej rozprávky, ktorá sa nestane klasikou vianočného televízneho vysielania, ale obdobia okolo Halloweenu.

Príbeh Popolušky patrí k najstarším ľudovým rozprávkam a existuje v mnohých variáciách po celom svete. Podobne je tomu aj v kinematografii. Dramaturgicky ide o veľmi vhodný a variabilný materiál či už pre klasické adaptácie alebo pre rôzne upravené či modernizované verzie. Mnohé filmy, ako napríklad Pretty Woman z roku 1990, ani nepovažujeme za adaptáciu, ale skôr za ďalšiu variáciu na klasickú obľúbenú scenáristickú schému o tom, ako chudobná mladá žena nájde šťastie v náručí pohľadného a bohatého muža. Mnohé modernizácie si tak uľahčujú produkciu zasadením naratívu do súčasnosti, pričom ale viaceré styčné prvky zostávajú v platnosti.

Podobne je tomu aj v prípade najnovšej škandinávskej adaptácie. Film Škaredá sestra scenáristky a režisérky Emilie Blichfeldt však dokáže prekvapovať v každej fáze deja predovšetkým svojím netradičným zasadením sujetu do subžánru body horroru. Už aj v prípade ľudovej prózy sme sa dočkali rezania päty ako prostriedku pre dosiahnutie ústredného cieľa. Takže z tohto hľadiska je nakoniec pomerne prekvapivé, že do explicitnejších vôd zobrazenia príbehu, či skôr jeho jednotlivých scén, sa dostávame v rámci mainstreamovej alebo distribučne dostupnej festivalovej produkcie až v tomto storočí.

Reakcia na trend vizuálneho fetišu dokonalosti

Hlavnou postavou filmu je 18-ročná dievčina menom Elvira. Tá žije spolu so svojou matkou Rebekkou a sestrou Almou na statku vdovca Otta, Rebekkinho nového manžela. Muž však onedlho umiera a mladá slečna spoločne s rodinou zisťujú, že Otto im zanechal iba skromný majetok. Elvira sa viac spoznáva s Agness, Ottovou krásnou dcérou. Tá macoche a nevlastným sestrám dáva najavo odstup a určité pohŕdanie kvôli ich nižšiemu spoločenskému statusu (vtipná scéna pozvania na ples, keď Elvira nevie, ako odpovedať na otázku „Elvira von – a ďalej?“).

Cieľom oboch nevlastných sestier je na plese získať priazeň princa a stať sa jeho ženou. Obe k otázke príprav na udalosť pristupujú odlišne. Agness má na statku milenca, avšak kvôli majetku nemá problém v budúcnosti naviazať potenciálny vzťah s iným mužom. A vzhľadom na svoju krásu jej stačí skrátka iba existovať a prísť na ples vhodne upravená. Elvira má, aj vďaka náročnej matke, komplexy zo svojho vzhľadu. Neustále počúva, že je škaredá a tlstá. Pritom ide skôr o subjektívny pohľad jej matky a ľudí z jej prostredia – akejsi spoločenskej bubliny, charakterizovanej túžbou po dokonalosti tela – než o objektívny fakt. Jej metódy k dosiahnutiu vytúženého cieľa, čiže dokonalého vzhľadu a zasnúbenia s princom, sú oveľa drastickejšie a ich zobrazenie na plátne je ústredným nábojom modernizácie látky.

Tento prístup môžeme vnímať ako reakciu na súčasný trend vizuálneho fetišu kvázi dokonalých momentiek z našich životov uverejňovaných na sociálnych sieťach alebo na ešte aktuálnejší trend chudnutia celebrít pomocou lekárskeho doplnku. Elvira možnosť poskytnutia fotografickej ilúzie vlastnej osobnosti nemá, tak