recenzia Škaredá sestra Záber z filmu Škaredá sestra. Foto: ASFK

recenzia Škaredá sestra

Popoluška ako body horror

Erik Binder

Písmo: A- | A+

Škaredá sestra je možno prvá verzia známej rozprávky, ktorá sa nestane klasikou vianočného televízneho vysielania, ale obdobia okolo Halloweenu.

Príbeh Popolušky patrí k najstarším ľudovým rozprávkam a existuje v mnohých variáciách po celom svete. Podobne je tomu aj v kinematografii. Dramaturgicky ide o veľmi vhodný a variabilný materiál či už pre klasické adaptácie alebo pre rôzne upravené či modernizované verzie. Mnohé filmy, ako napríklad Pretty Woman z roku 1990, ani nepovažujeme za adaptáciu, ale skôr za ďalšiu variáciu na klasickú obľúbenú scenáristickú schému o tom, ako chudobná mladá žena nájde šťastie v náručí pohľadného a bohatého muža. Mnohé modernizácie si tak uľahčujú produkciu zasadením naratívu do súčasnosti, pričom ale viaceré styčné prvky zostávajú v platnosti.

Podobne je tomu aj v prípade najnovšej škandinávskej adaptácie. Film Škaredá sestra scenáristky a režisérky Emilie Blichfeldt však dokáže prekvapovať v každej fáze deja predovšetkým svojím netradičným zasadením sujetu do subžánru body horroru. Už aj v prípade ľudovej prózy sme sa dočkali rezania päty ako prostriedku pre dosiahnutie ústredného cieľa. Takže z tohto hľadiska je nakoniec pomerne prekvapivé, že do explicitnejších vôd zobrazenia príbehu, či skôr jeho jednotlivých scén, sa dostávame v rámci mainstreamovej alebo distribučne dostupnej festivalovej produkcie až v tomto storočí.

Reakcia na trend vizuálneho fetišu dokonalosti

Hlavnou postavou filmu je 18-ročná dievčina menom Elvira. Tá žije spolu so svojou matkou Rebekkou a sestrou Almou na statku vdovca Otta, Rebekkinho nového manžela. Muž však onedlho umiera a mladá slečna spoločne s rodinou zisťujú, že Otto im zanechal iba skromný majetok. Elvira sa viac spoznáva s Agness, Ottovou krásnou dcérou. Tá macoche a nevlastným sestrám dáva najavo odstup a určité pohŕdanie kvôli ich nižšiemu spoločenskému statusu (vtipná scéna pozvania na ples, keď Elvira nevie, ako odpovedať na otázku „Elvira von – a ďalej?“).

Cieľom oboch nevlastných sestier je na plese získať priazeň princa a stať sa jeho ženou. Obe k otázke príprav na udalosť pristupujú odlišne. Agness má na statku milenca, avšak kvôli majetku nemá problém v budúcnosti naviazať potenciálny vzťah s iným mužom. A vzhľadom na svoju krásu jej stačí skrátka iba existovať a prísť na ples vhodne upravená. Elvira má, aj vďaka náročnej matke, komplexy zo svojho vzhľadu. Neustále počúva, že je škaredá a tlstá. Pritom ide skôr o subjektívny pohľad jej matky a ľudí z jej prostredia – akejsi spoločenskej bubliny, charakterizovanej túžbou po dokonalosti tela – než o objektívny fakt. Jej metódy k dosiahnutiu vytúženého cieľa, čiže dokonalého vzhľadu a zasnúbenia s princom, sú oveľa drastickejšie a ich zobrazenie na plátne je ústredným nábojom modernizácie látky.

Tento prístup môžeme vnímať ako reakciu na súčasný trend vizuálneho fetišu kvázi dokonalých momentiek z našich životov uverejňovaných na sociálnych sieťach alebo na ešte aktuálnejší trend chudnutia celebrít pomocou lekárskeho doplnku. Elvira možnosť poskytnutia fotografickej ilúzie vlastnej osobnosti nemá, tak





Škaredá sestra (Den stygge stesøsteren, Nórsko/Poľsko/Švédsko/Dánsko, 2025)
RÉŽIA A SCENÁR Emilie Blichfeldt ● KAMERA Marcel Zyskind ● HUDBA John Erik Kaada ● STRIH Olivia Neergaard-Holm ● HRAJÚ Lea Myren, Thea Sofie Loch Næss, Ane Dahl Torp, Flo Fagerli, Isac Calmroth
MINUTÁŽ 109 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 18. júna 2026

Hodnotenie: 80%

Záber z filmu Škaredá sestra. Foto: ASFK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

MFDF Ji.hlava 2026 Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: filmsomnia

Zóny nikoho a ďalšie slovenské filmy na MFDF Ji.hlava 2026

Jubilejný 30. ročník Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava sa začína v piatok 23. októbra 2026 a potrvá do 1. novembra 2026. Až 106 filmov uvedie vo svetovej premiére. Celkovo má v programe viac ako 350 filmov, medzi nimi aj viaceré slovenské a koprodukčne slovenské snímky. Festival má hneď niekoľko súťažných sekcií. Tou hlavnou je Opus Bonum. Organizátori do nej vyberajú „pozoruhodné dokumentárne filmy roku z rôznorodej kolekcie reprezentujúcej tendencie svetového dokumentu“. MFDF Ji.hlava 2026 uvedie v sekcii šestnásť snímok, Slovensko zastupujú dve. Realitu musia vytesňovať Medzinárodnú premiéru má v Jihlave dokumentárna snímka Viery Čákanyovej, Lucie Kašovej a Barbory Sliepkovej Zóny nikoho. V žánrovo pestrom autorskom prístupe ponúka film zložený z troch epizód pohľad na tri najzávažnejšie environmentálne záťaže na Slovensku. Zameral sa na bratislavskú Dynamitku a súvisiacu Vrakunskú skládku, gudrónové jamy v Predajnej a na oblasť tzv. Trojuholníka smrti pri Chemko Strážske. Programové vyhlásenie vlády kedysi sľúbilo, že záťaže, ktoré sú ešte dedičstvom socializmu, budú odstránené do roku 2024. „Problém sme zdedili zo socializmu, no za 37 rokov demokracie sme sa s ním nedokázali vysporiadať,“ povedala režisérka Lucia Kašová, ktorá je zároveň autorkou námetu. „Ľudia žijúci v blízkosti toxických skládok musia realitu vytesňovať, aby v nej vôbec dokázali psychicky prežiť. Tým sa však prehlbuje ich letargia a nedôvera v štátne inštitúcie,“ hovoria autorky filmu spoločne. Zóny nikoho...
Beštia Bebjak Záber z filmu Beštia. Foto: DNA Production/Nataša Bošková

Bebjakova Beštia podľa Dominika Dána má prvú ukážku

Po vyhlásení amnestie v roku 1990 sa dostalo na slobodu aj mnoho nebezpečných zločincov. Začínajúcemu bratislavskému detektívovi Richardovi Krauzovi vtedy pridelili prípad sériového vraha žien. Tiahla sa za ním krvavá stopa polovicou Európy a nedokázali ho odhaliť žiadne bežne využívané metódy. Režisér Peter Bebjak pripravuje detektívny triler podľa jednej z najpredávanejších kníh Dominika Dána Beštia. Do kín príde už začiatkom budúceho roka. Tomáš Maštalír (Burger), Martin Klinčúch (Krauz), Michal Kubovčík (Hanzel) a Braňo Bystriansky (Váňa) spolu s Alexandrom Bártom (Mayor) a Jánom Jackuliakom (súdny lekár Lengyel) stvárňujú vo filme Beštia tím, ktorý sa snaží odhaliť páchateľa série vrážd. Prípad na začiatku vyzerá takmer beznádejne. Páchateľ totiž nezanecháva žiadne odtlačky prstov. Nič, na základe čoho, by bolo možné zistiť, o koho ide. Vyšetrovatelia vedia, čo spája jednotlivé miesta činu, ale dostupné kriminalistické metódy nestačia na to, aby vraha usvedčili. Vtedy prichádzajú na scénu vedci a analýza DNA. Metóda, ktorú slovenskí kriminalisti nikdy dovtedy nepoužili. https://youtu.be/ZzOrfU6evL0?si=Q6NlQR6hRMzUBcSl „Atmosféru začiatku deväťdesiatych rokov sa nám podarilo preniesť na obraz presne tak, ako si ju časť spoločnosti pamätá z mladosti a ako je stvárnená v knihách Dominika Dána,“ povedal producent DNA Production Rasťo Šesták. „A rovnako ako v knihách, ani film Beštia nie je príbehom vraha. Je o tom, ako ho veľký tím vyšetrovateľov s pomocou vedcov – a v tom čase...
Vincent Šikula. Foto: Archív Veroniky Šikulovej

Vincent Šikula

Aj vo filmových scenároch Vincenta Šikulu cítiť typický šikulovský ťah na bránu – schopnosť všímať si jednoduchých ľudí na okraji spoločnosti. Keď spisovateľ napíše do knižky dialóg, v uvádzacej vete môže dovysvetľovať, čo práve daná osoba robí alebo ako sa tvári. Vo filme to však nejde. Vo filme všetko v obraze hrá a herec môže zakaždým vykrútiť nos alebo mávnuť rukou inak, než si predstavoval autor filmového scenára. Z vlastnej skúsenosti sa takto zamýšľal nad rozdielmi v prístupoch k literárnej tvorbe Vincent Šikula. Jeden z najobľúbenejších autorov v slovenskej literatúre druhej polovice 20. storočia sa narodil pred deväťdesiatimi rokmi. Na dôležité si aj tak spomenie Do filmovej tvorby vstúpil ako scenárista a autor predlôh koncom šesťdesiatych rokov. Po učiteľovaní v Modre na hudobnej škole a po redakčnom pôsobení v časopise Romboid začal vtedy pracovať ako interný dramaturg Slovenskej filmovej tvorby na Kolibe. Bola to možnosť preniesť sa s knižnými príbehmi na plátno a oddať sa scenáristickej práci, ktorá im vdýchne taký vzletný obraz a zvuk, aký mu samy ponúkajú – plný vôní, pachov, dráždivých momentov i každodenných, neraz tvrdých situácií, v akých sa ocitajú obyčajní, jednoduchí ľudia. Medzi nich Vincent Šikula rád chodieval. Pri tvorbe čerpal z vlastnej minulosti, z prostredia dediny a mestečka, kde vyrastal a žil, zo skúseností v detstve i neskôr v dospelosti, keď už bol otcom...
Zobraziť všetky články